Dávid Uzsák sa narodil 9. marca 1991 v Štúrove. V roku 2016 ukončil herecké vzdelanie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od roku 2017 je členom umeleckého súboru Mestského divadla v Žiline. Účinkoval v Divadle Aréna. Pravidelne hosťuje v Slovenskom národnom divadle.
Keď sa povie divadlo, čo prvé ti napadne?
Divadlo pre mňa osobne znamená možnosť zažiť niečo jedinečné. Od mojej prvej premiéry pred štrnástimi rokmi až do dnešného dňa to pre mňa znamená istý adrenalín. Je to asi najjedinečnejšie umelecké médium, kde umelec pracuje s tým, čo je preňho najosobnejšie – s jeho vlastným ja. Za hercom okrem fotografií a prípadných video nahrávok neostáva nič. Každý výkon je jedinečný a neopakovateľný.
Ako zvládaš tento náročný čas, keď je „zavretá“ takmer celá kultúra?
Ako introvert veľmi dobre. Často opakujem, že sa na niečo podobné chystám asi celý život. Divadlo je mi blízke a chýba mi, ale zároveň to spomalenie, ktoré so sebou pandémia priniesla, mi veľmi prospelo. Je to taká moja snaha sústrediť sa na to pozitívne, ktoré osobne môžem z tejto situácie dostať. To je aspoň teda, čo sa mňa týka. V širšom kontexte sa obávam o materiálny stav kultúry ako takej. Predovšetkým divadlo potrebuje živého diváka, bez ktorého asi stráca niečo zo svojej podstaty.
Ako by si pár slovami charakterizoval Mestské divadlo Žilina a to, čím sa odlišuje od iných divadiel na Slovensku.
Naše divadlo je jedinečné vo svojom zameraní sa na súčasnú drámu, to znamená na niečo, čo zatiaľ nemalo šancu obstáť v skúške časom.
Dramaturgia Mestského divadla Žilina pod umeleckým vedením Eduarda Kudláča je zameraná sa súčasné texty. Hrať v takýchto tituloch nie je jednoduché. Aký máš vzťah k súčasnej dráme, čím ťa oslovuje?
Divadlo, ako aj umenie ako také, bude vždy vo svojej podstate o tom istom – o človeku, a ten sa vo svojej podstate nemení. Mení sa maximálne forma textov a ich interpretácie. Súčasná dráma je iba (niekedy viac, niekedy menej) prirodzenou evolúciou toho, čo tu máme tisícročia. Mám eklektický vkus, takže mám vzťah skôr k tomu, čo ma osloví. K tomu, čo pre mňa „funguje.“ Súčasná dráma je taká rôznorodá, že bližšie určenie vzťahu k nej je takmer nemožné. Možno to znie ako diplomatická odpoveď, ale myslím si skôr, že práve táto rôznorodosť je reflexiou tejto doby, a tým pádom asi aj definujúcim elementom súčasnej drámy.
A čo sa týka náročnosti hereckej interpretácie takýchto textov – myslím si, že herec by mal byť otvorený aspoň možnosti, že to, čo sa od neho žiada, bude mať zmysel. Že to bude funkčné. A potom sa to dá. A niekedy treba jednoducho zaťať zuby a robiť, aj keď finálnemu produktu neveríme – jeho úspešnosť si každý divák vyhodnotí sám.
To, aké postavy herec v stálom angažmáne stvárňuje, si nemôže vyberať. Ktoré roly zo súčasného repertoáru sú ti najbližšie a cítiš sa v nich najkomfortnejšie?
Zatiaľ najväčšou výzvou pre mňa v žilinskom divadle bola postava Tristana vo Vedľajších účinkoch. Celkovo mám túto hru veľmi rád, pretože pre mňa dokonale rozpitváva jednu z najpodstatnejších a najuniverzálnejších ľudských atribútov – subjektívnosť vnímania. V strede diania je liek, antidepresívum, ktorého vplyv na ľudskú psychiku si každá postava vysvetľuje ináč. Tristan prechádza počas deja veľkým oblúkom a disponuje širokým charakterovým spektrom, takže je ideálnou postavou pre herca.
Myslíš si, že súčasná pandémia ovplyvní živé umenie?
Ťažko povedať. Pandémia zo sebou priniesla nespočetné množstvo premenných a neznámych faktorov. Nie je dokonca ani prvá, ktorú ľudstvo zažilo, a na tú spred sto rokov si už ani nespomíname (väčšina z nás ju totiž ani nezažila). Na živú kultúru skôr číha zver menom internet. Myslím si ale, že práve nepredvídateľnosť a priamy kontakt dávajú živému umeniu charakteristickú sviežosť, ku ktorej budú ľudia vždy viac alebo menej gravitovať.
V Žiline zrekonštruujú dve vyťažené cesty. Mesto kritizuje cestárov Čítajte Na sociálnych sieťach Mestské divadlo Žilina zverejnilo niekoľko názorov hercov a herečiek na očkovanie proti COVID-19. Kampaň vzbudila väčšinou pozitívne reakcie, ale našli sa aj ľudia, ktorí sa pýtali, že čo má divadlo s navádzaním na očkovanie. Čo si myslíš, má sa divadlo aj spoločensky angažovať?
Mojou odpoveďou na názory, že divadlo by malo iba zabávať, je, že ďakujem, ale to je iba váš názor. Divadlo, ako aj umenie, je v prvom rade o ľuďoch a kompletný diapazón človečiny, bohužiaľ, zahŕňa aj to, ako ľudia fungujú vo väčších celkoch. Teda v spoločnosti. Kritika, keď je na mieste, vzniká celkom prirodzene a divadlo je iba jedným z médií, ktoré ponúkajú možnosť vizualizácie myšlienok a súvislostí, ktoré by sme si inak nedali dokopy. Divadlá sú prevádzkované bežnými občanmi, ktorí majú rovnaké právo vyjadriť svoj názor na dianie v spoločnosti ako všetci iní. Z podstaty našej práce máme väčšiu platformu, a tým pádom niekedy cítime zodpovednosť vyjadriť sa k veciam, ktoré sa nás priamo, alebo aj nepriamo dotýkajú. Neznamená to však, že máme automaticky pravdu – keď už nás za niečo budete kritizovať, zamerajte sa na obsah našich názorov a nie na to, kto daný názor vyslovil.
Autor: Zuzana Palenčíková
