ŽILINA. V piatok 21. apríla 2006 zvíťazili hokejisti Žiliny v najneočakávanejšom finále v histórii slovenskej extraligy na ľade Popradu v siedmom zápase 4:1 a zdvihli nad hlavu majstrovskú trofej. Na jazdu MsHK až na ligový Olymp, ktorá vyvrcholila na deň presne pred pätnástimi rokmi, sme si zaspomínali s vtedajším kapitánom Vlkov Romanom Kontšekom.
Kedy sa začalo spojenie Roman Kontšek a hokej?
- S hokejom som začal neskôr, až od piatej hokejovej triedy. Predtým som závodne lyžoval. Skončil som ako majster Slovenska v lyžovaní mládežníckych kategóriách a bol som aj na majstrovstvách Československa, takže som sa nedostal do školy, ktorá sa vtedy otvárala. K hokeju som sa dostal vďaka rodine. Či už nebohý otec, súrodenci alebo strýko, celá rodina sa pohybovala okolo tohto športu. Rozhodol som sa pre hokej.
Väčšina detí sa v detstve venuje viacerým športom. Bol od malička pre vás hokej šport číslo jeden alebo ste preferovali iné?
- Pre mňa bolo prioritou lyžovanie, hokej až neskôr. Ale som rád, že som sa na to dal a pokračoval som v tom.
Už v začiatkoch vašej kariéry ste zbierali cenné kovy. S Duklou Trenčín ste v posledných štyroch rokoch česko-slovenskej hokejovej ligy získali dvakrát bronz, striebro aj zlato. Ako si na toto obdobie spomínate?
- Za Martin som hrával prvú slovenskú ligu a potom som išiel do Trenčína na vojnu. V čase spomínaných úspechov bol v Trenčíne najlepší káder. Boli sme dobrá partia a dosiahli sme úžasné úspechy. Všetko fungovalo. Sú to nezabudnuteľné zážitky. Nie každý hokejista toto zažije a som rád, že mne sa to podarilo. Som za to vďačný.
Dominancia Dukly Trenčín pokračovala aj po rozdelení federácie. Hneď v prvom ročníku slovenskej extraligy ste sa stali prvým majstrom novovzniknutého štátu. Aký to bol pocit?
- Dukla Trenčín tvorila po rozdelení federácie gro reprezentácie. Mali sme silný káder, čo sme chceli potvrdiť ziskom titulu. Vtedy bola rivalita hlavne medzi Trenčínom a Košicami. Hrali sme spolu aj vo finále. Podarilo sa nám triumfovať, čo bolo úžasné. To sú ďalšie spomienky na úžasné momenty či kamarátov. Boli to výborné roky strávené v Trenčíne.
Vo vašej kariére ste si prešli aj zastávkami v Česku, ale sezónu 2002/2003 ste strávili v druhej talianskej lige v Rittene. Ako ste sa do Talianska vôbec dostali?
- Do Talianska som sa dostal špecifickým spôsobom. Pred spomínanou sezónou som nemal nikde angažmán. Prípravu som absolvoval s hráčmi NHL v Trenčíne. Spolu s Jožom Daňom sme boli dvaja, ktorí sme nevedeli, kde budeme hrať. Nakoniec sa mi ozvali Taliani, mali o mne dobré referencie. Za túto sezónu som vďačný. Bola zaujímavá a náročná. Aj keď to bola druhá liga, od cudzincov vyžadovali veľa. Boli sme tam dvaja – ja a ešte jeden Američan. Gro roboty bolo v podstate na mne. Keby som sa nezranil v posledných dvoch zápasoch, tak si myslím, že by sme boli majstri. Na toto pôsobenie mám krásne spomienky. Bola to iná skúsenosť – oddych, ale aj drina. Bolo to náročné. Talianski spoluhráči neboli až na takej dobrej úrovni. Keď niekde hráte ako cudzinec, musíte byť dobrý v produktivite.
“Bola to iná skúsenosť – oddych, ale aj drina. Keď niekde hráte ako cudzinec, musíte byť dobrý v produktivite.
„
Prvý raz ste si ako rodený Žilinčan obliekli dres s vlkom na hrudi až ako tridsaťtriročný v sezóne 2003/2004. Vždy ste snívali o tom, že by ste kariéru ukončili v rodnom meste?
- Áno. Odchádzal som ako pätnásťročný. Žilina vtedy najvyššiu súťaž nehrala. Povedal som si, že kariéru chcem ukončiť v rodnom meste. A dosiahnuť s mužstvom nejaký úspech. Keď prišla ponuka, tak som ju prijal. Nakoniec z toho bolo viac rokov, ktoré boli zaujímavé.
V ročníku 2004/2005 prebiehal v NHL lockout a tak po klziskách našich štadiónov hrali vtedy veľké hviezdy NHL. Ako si spomínate na túto sezónu?
- Bolo to spestrenie pre celú ligu. Vo viacerých mužstvách sa objavili hráči z NHL, ktorí si povedali, že budú hrať doma. Asi najväčšie zastúpenie mala Dukla Trenčín. Bolo to zaujímavé hlavne pre divákov. Zápasy nabrali úplne iný level. Mám na to veľmi dobré spomienky. Najväčšia špička hrala v slovenskej extralige. To bolo super.
Žilina skončila na šiestom mieste a v play-off vypadla po piatich zápasoch s Duklou Trenčín. Pre vás tak išlo o špecifické duely, súhlasíte?
- Vždy, keď som hrával proti Dukle Trenčín, vynorili sa mi spomienky z čias, keď som tam pôsobil. Pripravoval som sa však ako na každý iný zápas. V tej dobe sme sa ich mužstvu nemohli rovnať. Žilina nebola posilnená o veľké hviezdy. Vtedy hral u nás Ronald Petrovický. Povedal by som, že séria nebola herne taká, ako ukazujú výsledky. Pre divákov to bolo v tom čase super.
V rozhovore s Romanom Kontšekom sa ďalej dočítate:
Prečo boli v šiestom finálovom zápase už pripravené medaily pre Poprad
Čo povedal na adresu prezidenta klubu a vtedajšieho žilinského primátora Jána Slotu
Ako hodnotí s odstupom času silu kádra, ktorá sa zišla pod Dubňom
Ako opisuje spoluprácu pod už nebohým trénerom Jánom Šterbákom
Čo mu prebehlo hlavou, keď už nebolo pochýb o žilinskom prvenstve
Ako si užíval majstrovské oslavy
Ako prežíval vypadnutie Žiliny o súťaž nižšie
Poďme k majstrovskej sezóne 2005/2006. Ako si spomínate na základnú časť, ktorej víťazom sa stala Nitra a Žilina skončila na šiestom mieste? Dokonca aj Slovan sa umiestnil o priečku nižšie.
- Pristavím sa pri začiatku sezóny. Nevedeli sme, aký budeme mať káder. Skladal sa za pochodu, postupne sa dopĺňal. Nebohý pán tréner Šterbák to nemal jednoduché. Rozbiehali sme sa pomaly, ale nakoniec sa podarilo dať dokopy mužstvo, ktoré bolo možno trošku podceňované. Ale keby sme si prešli menoslov, boli to hráči, ktorí už mali niečo za sebou.
