Od nežnej revolúcie uplynulo už dlhých tridsaťjeden rokov. Za ten čas sme zažili všeličo dobré, ale aj zlé. Viacerých prezidentov, premiérov, v Žiline aj niekoľkých primátorov. Večná otázka, či naša spoločnosť kráča dobrým smerom a či to celé stálo za to, je však stále nanajvýš aktuálna. Odhliadnuc od pandemickej doby, ktorú žijeme, a ktorá je sama o sebe dosť stresujúca, sú naše životy stále plné aj frustrácie a sklamaní z negatívnych udalostí v našej krajine. Stálo to teda za to? Aj v Žiline?
Jedným z tých, kto by nám mohol dať odpoveď, je žilinský architekt Dušan Maňák. Je to práve on, kto v spoločnosti ľudí, v ktorej boli profesor Karol Honner, či Koloman Matušík, Ivan Gaža, Ivan Chaban a mnohí iní, organizoval po 17. novembri protestné zhromaždenia v meste pod Dubňom. Zároveň Maňák je v ponovembrovej ére určite jedným z najdlhšie slúžiacich poslancov mestského zastupiteľstva na Slovensku. Pôsobí v ňom od roku 1990, až doteraz.
Ako si spomína na dobu, ktorá bezprostredne predchádzala prevratu, ktorý, mal navždy vyprevadiť komunizmus z verejného života? „Dlhé roky sme žili v totalitnom politickom systéme a mysleli sme si, že sa už ani žiadnej zmeny nedožijeme. Človek. ktorý tu žil mal iba dve možnosti, Prispôsobiť sa a do ničoho sa nestarať, alebo emigrovať s jednosmerným cestovným lístkom. V roku 1989 ale prakticky emigrovala celá spoločnosť,“ hovorí pre MY Žilinské noviny po 31 rokoch Maňák.
Zákony neplatia pre všetkých
Mali sme vtedy predstavu, že naše životy budú slobodnejšie, šťastnejšie a pokojnejšie.
„Dnes sa ale ukázalo, že život je omnoho ťažší a zložitejší. Mnohí, nerešpektujúci morálku a zákony, zneužili novú spoločenskú situáciu na vlastné obohatenie, na úkor celej spoločnosti, k čomu stačilo mať len potrebnú politickú orientáciu. Ukázalo sa tiež, že zákony platia len pre obyčajných ľudí, ale nie pre tých, ktorí majú moc a peniaze, a ktorí si aj zákony dokážu prispôsobiť svoji potrebám. Za vlády Mečiara sa hromadne privatizoval štátny majetok. Mnohí politickí dobrodruhovia sa tak ľahko za lacné peniaze dostali k spoločnému majetku, ktorý bol pre nich len prostriedkom pre vlastné obohatenie na úkor celej našej spoločnosti. Nezamestnaných hodili na krk štátu a dlhy na záručnú banku, ktoré sme zaplatili my našimi daňami a tým aj našou životnou úrovňou. Základy novej spoločnosti sme tak aj vďaka korupčnému mečiarizmu postavili úplne zlým spôsobom.“
Ako by to malo a malo vyzerať? Aké zákony je potrebné prijať, aby sme sa vrátili na správnu cestu? Maňák hovorí, že sme sa mohli inšpirovať aj v povojnovom Nemecku.
„Stačí si pripomenúť v akom ťažkom stave bolo po skončení vojny. Prijali kolektívnu zodpovednosť za fašistický systém, ktorý tam panoval a nedelili sa kto bol radový fašista a kto odbojár, samozrejme potrestali aj čelných predstaviteľov fašistického režimu. „Po vojne mali na čele štátu Conrada Adenauera, charizmatického politika, ktorý mal väčšinovú dôveru spoločnosti, ktorá prijala kolektívnu zodpovednosť a začali budovať krajinu, kde platia zákony pre všetkých.
Na tejto celospoločenskej dôvere vybudovali povojnové Nemecko, ktoré sa stalo najsilnejším štátom v Európe, hoci to bol štát, ktorý za vojny spôsobil najväčšiu katastrofu na svete.“
Riaditeľ žilinskej nemocnice: Pacientov nezachránia prístroje a lôžka bez nášho personálu Čítajte Ako to bolo u nás?
„Nedokázali sme ako spoločnosť prijať kolektívnu zodpovednosť za komunistický režim a tým ho dostať navždy preč z našich hláv a tým aj z našej spoločnosti. Nie som krvilačný, nepredstavoval som si, že sme mali vešať predstaviteľov bývalého režimu na kandelábre, ale preto, aby sa naša spoločnosť dostala ďalej, bolo potrebné odsúdiť jej čelných predstaviteľov a zároveň im zabrániť vstupu do politiky. Tak sa mohli z viacerých komunistov zrazu stať presvedčení sociálni demokrati. V Slovenskej politike nám chýba aj človek, ktorý má pevnú víziu a chce vybudovať štát, v ktorom budú platiť zákony pre všetkých. A nie taký, ktorý chce zneužiť politiku pre seba a svoju moc a pre obohatenie svojich ľudí.“
Za roky fungovania porevolučnej spoločnosti napriek všetkému čo sa tu rozkradlo a vytunelovalo, za hrubé porušovanie zákonov, sa podarilo odsúdiť len malý zlomok za to všetko zodpovedných ľudí.
Skepsu využívajú extrémisti
Len prednedávnom začala polícia konať. Vo väzbe skončili vysokí policajní funkcionári, sudcovia, vplyvní podnikatelia a lobisti. Ale... „Ale máme skúsenosti s tým, ako to títo ľudia vedia pomocou dobre platených právnikov naťahovať čas, zdržovať a hľadať spôsoby ako z toho vykľučkovať. Skúsme si zbilancovať, koľko ľudí bolo tak odsúdených za to čo sa tu roky dialo? Spočítali by sme ich na jednej ruke a všetko len malé ryby, ktorým stačilo mať k beztrestnosti len politické krytie. Uvidíme ako to bude teraz,“ hovorí Maňák.
Poslanec si myslí, že práve toto spôsobilo v spoločnosti skepsu u mnohých ľudí a je to živnou pôdou pre vznik extrémizmus, ktorý má už aj zastúpenie v NR SR.
„Keď bežní ľudia vidia, ako štát nedokáže, alebo skôr nemá záujem riešiť všetko to zlo, čo sa tu nahromadilo, tak sa utiekajú k extrémizmu, ktorý ale okrem násilia a veľkohubého vykrikovania nemá žiadne uspokojivé riešenia. Marián Kotleba a jeho prívrženci sú tak produktom a dieťaťom politiky akú nám tu za tie roky jeho vládnutia predvádzal pán Fico.“
S komunizmom mali osobnú skúsenosť
„V rodine som mal osobnú skúsenosť s tým, ako to bolo, ak sa človek vzoprel režimu, ktorý chcel totalitne ovládať naše životy. Môj otec, ako študent vysokej školy v Brne, v čase protektorátu, keď Nemci zavreli v Čechách vysoké školy, bol nasadený na práce v Nemecku. Hneď po vojne, a pod vplyvom týchto udalostí, sa preto stal už v roku 1945 radovým komunistom. V roku 1968 ale nepodpísal súhlas so vstupom a okupáciou spojeneckých vojsk. Tým som mohol v rodine zažívať, ako si vtedajší komunistický režim vybavoval účty za jeho nesúhlas nielen s ním. Vďaka tomu som sa ale mohol lepšie zamýšľať, akú ďalšiu perspektívu majú naše životy v tejto Husákovskej spoločnosti. A to som ani nezažil, na rozdiel od starších ľudí, komunizmus 50-tych rokov, keď sa tu pod dozorom Stalina vraždili umelo vytvorení politickí odporcovia komunistického režimu.“
