V období socializmu bola prítomnosť kňazov vo väzniciach úplne nemysliteľná. V súčasnosti je už situácia trochu iná. Zo zákona je dovolené, aby všetky legálne cirkevné spoločenstvá mohli vykonávať pastoračnú službu. Jedným z kňazov, ktorí už roky pôsobia medzi odsúdenými, je aj kanonik Dr. Emil Turiak, dekan gréckokatolíckej farnosti v Žiline. „Kňazom som jedenásť rokov. Vykonávam pastoračnú službu aj vo väzniciach. Pôsobil som vo väznici v Prešove, ale pred šiestimi rokmi ma preložili do Žiliny, pastoračnú činnosť vykonávam aj tu,“ hovorí Emil Turiak. Vyštudoval špeciálnu pedagogiku, etopédiu. Začínal v diagnostickom ústave, keď ešte nebol kňazom, takže nie je žiadnym nováčikom. „Spomínaná oblasť špeciálnej pedagogiky sa zaoberá aj osobami, ktoré sú asociálneho alebo antisociálneho charakteru, v dôsledku čoho sa dostali do rozporu so zákonom. V súčasnosti je už moje pôsobenie zamerané nielen špeciálnopedagogicky, ale aj pastoračne. Aj po desiatich rokoch skúseností sa ukazuje, že takáto služba je žiadaná. Mnohým ľuďom pomáha napĺňať ich náboženské požiadavky a v styku s kňazom nachádzajú upokojenie svojej situácie, znovu získavajú vnútornú vyváženosť.“ Začiatky pastoračnej práce vo väznici boli dosť problematické. Hlavne vo vzťahu so zamestnancami, bolo to pre nich niečo nové. Mnohí chápali prítomnosť kňaza vo väznici ako prítomnosť nežiadúcej osoby. „Za mnoho rokov v minulosti získali voči kňazom a cirkvi predsudky. Toto sa podarilo časom prekonať, hlavne osobným kontaktom. Zistili sme, že si máme čo povedať. Otázka viery by nemala byť tou bariérou, ktorá nás rozdeľuje. Dnes môžem povedať, že voči zamestnancom väzníc ešte u mnohých ľudí panujú neopodstatnené predsudky. Mnohí ich považujú za tyranov, ktorí si vo väznici vybíjajú svoje chúťky. V skutočnosti sú to slušní ľudia, ktorí rešpektujú zákon. Majú svoje rodiny, tie musia uživiť. Keby sa správali násilne, veľmi rýchlo by skončili na druhej strane mreží,“ upresňuje Emil Turiak. Vo väznici je to podobné ako v bežnom živote. Niektorí ľudia prijímajú Božie slovo, niektorým je ľahostajné a sú aj takí, ktorí sú priam averzívni. „Ku kňazovi idú len tí, čo jeho službu požadujú. Nič nie je nanútené, všetko je dobrovoľné. Stali sa aj prípady, keď chceli niektorí väzni cez kňaza získať výhody, alebo dokonca posielať von správy. Ja tieto veci rezolútne odmietam, nakoľko je to trestný čin a na druhej strane by to nalomilo kňazovu dôveryhodnosť.“ Mnohí odsúdení považujú prítomnosť kňaza za žiaducu, jeho osoba im napomáha prekonať ich ťažký stav. Niekedy si uznajú časť svojej viny, zvážia situáciu, v ktorej sa nachádzajú. „Niektorí sa dostali do väznice za okolností, ktoré neboli práve najšťastnejšie. Ťažko hovoriť o vine alebo nevine.“ Treba si upresniť pojmy výkon trestu a väzenie. V Žiline je špecifické prostredie, kde je len väzba. „To znamená, že títo ľudia sú zatvorení v celách a nemôžu slobodne chodiť ani v rámci ústavu, ako je to v iných zariadeniach, kde je v rámci ústavu relatívna sloboda pohybu. Tu také niečo neexistuje. Kňaz tu pracuje viac individuálne s tými, ktorí majú záujem. A hlavne prostredníctvom slova cez rozhlas.“ Pracuje sa aj s domácou réžiou. To sú odsúdení, ktorí vo väznici vykonávajú rôzne práce. Odpykávajú si trest a zároveň pracujú ako kuchári, roznášači jedla, údržbári alebo upratovači. Omše sú pohromade len na Vianoce alebo na Veľkú noc, kedy má domáci poriadok určité úľavy. Nie všetci to využívajú. V rámci väznice sa kanonik Emil Turiak pohybuje so sprievodom zamestnanca podľa vnútorných pravidiel väznice. V jeho neľahkom poslaní mu pomáhajú rehoľné sestry Matky Terezy a občas aj z iných rádov.
