Angažoval sa vo viacerých situáciách v prospech občanov mesta Žiliny, je občianskym aktivistom, toho času už na zaslúženom dôchodku. Je žiadaným moderátorom a recitátorom. Účinkuje aj pri sobášoch a je rečníkom na občianskych, príležitostne i na cirkevných pohreboch. Vyšli mu dve odborné knižky z oblasti žilinskej žurnalistiky a svoj hlas prepožičal množstvu dokumentárnych filmov zo severného Slovenska. Vojenčinu strávil ako herec vo Vojenskom umeleckom súbore Západného vojenského okruhu Tábor. Je známym novinárom, divadelníkom, dlhoročným členom Zboru Žilincov, jeho veľkou vášňou je chov poštových holubov. O nich, ale nielen o nich som sa porozprával v exkluzívnom rozhovore pre MY Žilinské noviny.
Janko, čím sa zaoberáte po tieto dni?
- Ako ste povedali, som dôchodca, ale času nemám nazvyš. Momentálne ho mám rozdelený na nejakých päť častí: rodinu, realizovanie vecí podľa požiadaviek z mesta, prácu na dvoch knižkách – jedna, už hotová, je zbierkou básní, druhá, rozpísaná a je o holuboch a holubiaroch. Momentálne budujem nový, voliérový holubník, keďže musím premiestniť chov. Mám dve veľké radosti: dvojročných vnukov, pri ktorých pookrejem.
Pán Boh vás obdaroval príjemným sýtym hlasom. Kedy ste si to uvedomili, respektíve, kedy to objavili vaši rodičia?
- Moji rodičia mali koncom šesťdesiatych rokov, keď som dospieval, iné starosti než si všímať môj hlas, pokiaľ ma z nejakých príčin nehľadali. Myslím si, že hlas sa mi ustálil až na strednej škole. Začal som písať verše, recitovať, hrať v ochotníckom súbore a nacvičovať nejaké scénky. Potom ma začali pozývať na mestské akcie ako recitátora. Raz sa v Jasnej doline konalo školenie členov rozhlasových krúžkov, ktoré viedol režisér z banskobystrického rozhlasu. Dal mi hovoriť sprievodné slovo v rozhlasovom pásme, ktoré s nami na záver nacvičil. Keď to celé prehral auditóriu, ponúkol mi prácu v Slovenskom rozhlase, štúdio Banská Bystrica. Zdvorilo som odmietol lebo som mal vo vrecku čerstvé oznámenie, že som prijatý na Divadelnú fakultu VŠMU.
Ako ste sa dostali k rozhlasovej práci novinára a čo vám táto práca dávala?
- Život niekedy zariadi veci ináč. Vtedy som novinárčinu odmietol, neskôr sa stala mojím povolaním. Od divadla k žurnalistike je krátky mostík a mohol som využívať aj hlasové danosti. Schválne uvádzam pojem žurnalistika – je širší ako novinárstvo lebo zahŕňa aj umeleckú stránku tvorby v elektronických masmédiách. Na oboch školách som mal šťastie na vynikajúcich profesorov; jedni ma, jednoducho povedané, učili zmocniť sa slova a podať ho poslucháčovi, divákovi v estetickom zážitku, druhí používať slovo ako overenú aktuálnu informáciu a to v prísnych hraniciach novinárskej etiky. V Bratislave som najprv navštevoval divadelné predstavenia v SND a vstupenkou mi bol index a nazeral som aj do budovy SRo i STV v Mlynskej doline. Čo sa však týka novinárskej praxe, najprv som pracoval v televízii, až potom v rozhlase. Ale žurnalistika sa mi vždy prelínala s dramatickými či slovesnými formami. Do literárnych textov mi napríklad priniesla úspornosť vyjadrovania, javisková reč mi zas dala širšie uplatnenie v žurnalistike. Keď sa ma niekto oficiálne opýta aké je moje povolanie, mám trochu problém... ale odpovedám, že som novinár.
Padajúce kamene poškodili auto. Ďalšie zásahy na Strečne nebudú Čítajte Ste dlhoročným členom Zboru Žilincov. V akom stave sa momentálne nachádza toto občianske združenie? Koľko je vás členov, prijímate aj mladých a čo je dnes hlavnou náplňou vašich aktivít?
- Aj keď som členom predsedníctva, neprislúcha mi hodnotiť stav zboru. Môžem len podotknúť, že nejakú dobu pociťujem, akoby sa vytrácala motivácia. Ale možno to má na svedomí len fakt, že všetci starneme. Názov „zbor“ zvádza k predstave, že ide o nejaké spevácke teleso. Raz nás tak v tlači aj nešťastne označili, neoverili si informácie. Občianske združenie Zbor Žilincov je zoskupením starších občanov mesta, ktorí sa veľkou mierou zaslúžili o budovanie a rozvoj Žiliny v rôznych oblastiach. Jeho hlavným cieľom je ochraňovať genius loci Žiliny. Osobne si myslím, že by sa to už nemalo úzko viazať len na ochranu pamiatok, ale na všetko dôležité, čo tvorí jedinečnosť nášho mesta; genius loci je predsa len širší pojem. Ale o tom môže uvažovať a rozhodnúť len členská schôdza. Najmladším členom je akad. maliar Stano Lajda (kým neprišiel, bol som najmladším ja), ale aj on má už tesne pred šesťdesiatkou. Za svoju existenciu nadobudol zbor celkom vyše sedemdesiat členov, aktívnych (žijúcich) býva okolo tridsať. Mnoho vynikajúcich osobností už medzi nami nie je, niektorí odišli do ústrania z dôvodu pokročilej staroby, druhými – novými sa počet postupne dopĺňa. O prijatí za člena sa hlasuje v tajnom hlasovaní. Len pripomeniem to, na čo sa už akosi zabúda: Zbor založil Staromestské slávnosti, inicioval EKUZU a ekumenické modlitby za mesto Žilina, odovzdáva Prestížnu cenu Genius loci Solnensis, inicioval a zabezpečuje školskú skladateľskú súťaž o cenu Adama Plintoviča, založil edíciu História Žiliny, v ktorej vyšlo 15 knižiek odbornej literatúry, nielen o jednotlivých pamiatkových objektoch, ale aj o histórii športu, hudby, letectva, novinárstva a podobne. Zabezpečil cyklickú vedomostnú súťaž žilinských škôl o histórii a pamiatkach Poznaj svoje mesto Žilinu, projekt pamätných a informačných tabúľ na fasádach a iné aktivity, medzi ktoré patrili aj stanoviská, petície a podporné iniciatívy k dôležitým témam a rozhodnutiam mestskej exekutívy. To všetko prispievalo k demokratizácii spoločnosti v zložitých podmienkach po páde socializmu, na to netreba zabúdať. Bolo treba obnoviť u obyvateľov hrdosť na svoje mesto, a to sa celkom nedá bez poznania jeho histórie – ideologicky nezdeformovanej histórie. Zbor Žilincov si 9. októbra pripomenie 30 rokov od založenia. Spoločnosť už pracuje v iných podmienkach a možno by to mal reflektovať aj náš zbor. Dnes však, bohužiaľ, všetko a všade sťažil koronavirus.
Poďme ale k vašej vášni, poštovým holubom. Ako ste sa k nej dostali, je to dedičné?
- Kto vie? Môj otec choval holuby a v tejto záľube podporoval aj mňa. Mama bola radikálne proti. Najprv sme mali holubník na povale rodinného domu, potom mi spravil záhradný holubník pre poštové holuby a on mal okrasné holuby v podkroví šopy. Prvé poštové holuby mi priniesol on. Aj moji bratranci chovali „poštáky“. Ujec bol šofér z povolania a raz nám ich zobral do Bratislavy, aby sa medzi nami definitívne vyjasnilo, kto má lepšie holuby. Najstarší bratranec, ktorý sa z našich posmieval, dopadol katastrofálne – nepriletel mu ani jeden. Mne prileteli všetky. Vtedy ma chytilo to zvláštne napätie – vášeň, ktorú prežívajú chovatelia poštových holubov pri majstrovských pretekoch.
Počul som, že holuby sú schopné vrátiť sa domov aj zo vzdialenosti 1000 km. Ako je to možné a podľa čoho sa orientujú? Nikdy na svojej ceste nezablúdia?
- Vrátia sa aj z väčšej diaľky. Napríklad v Číne vyvážajú holuby až na vzdialenosť 2000 kilometrov a jedny preteky trvajú aj osem dní! V Thajsku sú pri hoteloch vybudované holubníky a hostia s napätím očakávajú, že zvíťazí holub, na ktorého vsadili. Podobá sa to konským dostihom. V Belgicku je tradícia šprintov – pretekov z krátkych tratí a za slušné výhry. Celé ulice sú hore nohami, keď sa blíži čas doletu. Poštový holub bol už pred päťtisíc rokmi využívaný za účelom rýchleho prinášania informácií. Orientuje sa najmä podľa slnka a zemského magnetizmu. Je to zložité a nie je to ešte dobre preskúmané. V krajine, nad ktorou raz preletí, si zapamätá hlavné orientačné body ako pohorie, rieku, diaľnicu a podobne, čo mu pomáha nájsť najkratšiu cestu pre návrat z ďalších pretekov v tom istom smere. Niekedy sa „pomýli“, naberie iný smer a stratí sa.
Každého holuba niečo viac alebo menej charakterizuje: odvaha, plachosť, rýchlosť, vytrvalosť, sila, bojovnosť, lepšia orientačná zdatnosť, postava, krása operenia a tak ďalej, ale asi najdôležitejšia je schopnosť rýchlo sa zorientovať a rýchlo letieť domov čo najkratšou cestou. Poštový holub je atlét, vyšľachtený na takýto výkon. Úspešnejší je ten, v ktorom sa stretne najviac spomenutých vlastností. Keď má chovateľ na holubníku taký kmeň holubov, môže útočiť na majstra základnej organizácie či oblasti, dokonca Slovenska.
Čo ich okrem dravcov najviac ohrozuje?
- Extrémne počasie, zapnuté radary, vzdušné elektrické a iné vedenia, zlý človek a podobné prekážky.
Počul som, že ste v júli tohto roku prednášali o poštových holuboch na Žilinskej univerzite. Pre koho?
- Kamarát, holubiar Vincent Hriník ma požiadal, či by som s ním nespravil pre deti tri prednášky s besedami, vždy v stredu, na tému poštové holubiarstvo. To sa nedalo odmietnuť, veď išlo o popularizáciu nášho športu v rámci aktivít Žilinskej detskej univerzity. Túto tému som mal dávnejšie spracovanú a uverejnenú v Letu zdar, takže som bol pripravený. Vincent priniesol na ukážku poštové holuby. Deti sa veľa vypytovali a boli prekvapené, čo všetko taký poštový holub dokázal už za bagdadských kalifov v systéme holubej pošty. Univerzita si vybrala tému preto lebo súvisela s ďalšími besedami z oblasti dopravy a spojov.
Popíšte nám ako prebieha výcvik mladých holubov? Akou vzdialenosťou sa začína?
- Každé oblastné združenie chovateľov poštových holubov má svoj pretekový plán v každom roku tak pre staré ako aj pre mladé holuby. Spravidla sa začína dvoma tréningami na 60 km a na 80 km, potom už nasledujú prvé preteky, ktoré musia mať najmenej 100 km. Mláďatá pretekajú až do 400 km, ale je to na uvážení združenia i samotného chovateľa, či na najdlhšie preteky svoje mláďatá nasadí. Jednotliví chovatelia ich zvyknú ešte pred sezónou párkrát vyviezť na vzdialenosť 20 – 30 km, aby si zvykli na stres z prepravného koša.
V akej výške asi lietajú holuby? Počul som, že v prípade vypustenia z lietadla vo výške 1000 metrov, padajú voľným pádom až na hladinu 300 metrov, kedy rozprestrú krídla.
- Tomu sa netreba čudovať, veď normálne nelietajú v takých výškach. Môže to súvisieť so vzdušnými prúdmi. Vysoko je chladný vzduch, ale nad zemou sa prehrieva a stúpa, čo využíva všetko vtáctvo na uľahčený let. Na tom je založený napríklad aj paragliding.
Koľko máte dnes holubov a akú potrebujú starostlivosť?
- S odchovanými tohtoročnými mláďatami ich mám 85. Starostlivosť je úmerná cieľom, ktoré si chovateľ stanoví. Keď preteká a chce byť na špici, musí obetovať veľa voľného času i nejaké peniaze. Na kvalitne zariadenom holubníku treba udržať hygienu, zdravie a kondíciu pretekárov, jednoducho – dobrý systém. Ak chovateľ nepracuje systematicky a vytrvalo, k ničomu poriadnemu nedospeje. Musí sa vybaviť aj odbornými poznatkami. Holuby ho potom odmenia výbornými výsledkami.
Vyskytujú sa u holubov nejaké vážne choroby ako napr. mor v prípade králikov?
- Áno, napríklad paramixovirus, adenovirus, salmonelóza, trichomoniáza, kokcidióza... V súčasnosti sú vyvinuté účinné lieky na tieto ochorenia. Nesmie sa podceniť prevencia.
Je pravda, že na nakladených vajíčkach sa striedajú v pravidelných intervaloch samec a samička?
- Je to tak. Holubička sedí navyše celú noc.
Počul som pojem „vdovská metóda“. O čo ide? Vraj sa zneužíva sexuálny pud holubov na ich vyšší výkon.
- Nezneužíva sa, ale využíva sa. V princípe ide o odobratie holubice holubovi pred pretekárskou sezónou a na pár minút sa pustí k nemu až tesne pred jeho nasadením na jednotlivé preteky. Holub sa „rozpáli“ a odoberie do prepravného koša. Z miesta vypustenia potom upaľuje domov rýchlejšie, ženie ho túžba a o to ide. Body do súťaže môže chovateľovi priniesť len prvých sedem holubov, ktoré mu priletia v dvadsiatich percentách z celkového počtu nasadených holubov na preteky. Napríklad z desaťtisíc nasadených holubov z celého oblastného združenia boduje len dve tisíc. Holub na dvetisíc prvom mieste už body neprinesie. A ešte treba, aby tých sedem holubov chovateľovi priletelo v špici, lebo konkurencia je vysoká a tých dvadsať percent je rozdelených na pásma so zmenšujúcim sa bodovým ziskom. Preto sa špičkoví chovatelia neobídu bez vdovskej metódy. Pravdou je aj to, že nie každý holub je vhodný na túto metódu. Súvisí to so systémom, o ktorom som už hovoril.
Chovanie poštových holubov vraj môže byť aj dobrým biznisom. Je tomu tak aj na Slovensku? Patríš medzi bohatých ľudí?
- Treba sa pozrieť napríklad na čínskych chovateľov, ktorí dávajú najlepším belgickým a holandským chovateľom veľké sumy za ich najlepšie holuby. Na Slovensku sa konajú dražby poštových holubov, na ktorých sa dajú získať za prijateľnú cenu kvalitné holuby. Naši špičkoví chovatelia však cielene vycestovávajú do krajín Beneluxu a do Nemecka a nakupujú posily. Tým, ktorí na to nemajú, sa ťažko žije v takej konkurencii. Viem ako to myslíš s poslednou vetou, ale moje bohatstvo spočíva v niečom inom.
Ako prebieha krúžkovanie holubov? Je možné vybaviť holuba aj GPS zariadením?
- Krúžok – rodová obrúčka – sa dáva na nožičku mláďaťu zhruba vo veku osem dní, kedy je to najjednoduchšie. Holubovi – pretekárovi sa pred začatím pretekovej sezóny na druhú nožičku pripevní elektronický krúžok, v ktorom sú zakódované údaje z rodovej obrúčky. Pri prílete holub musí prejsť do holubníka cez anténu, ktorá zosníma tieto dáta a s presným časom príletu sú tieto údaje ihneď uložené do pripojeného ovládača. Po skončení pretekov sa ovládač odpojí, prinesie do nasadzovacieho strediska, pripojí na tlačiareň a uložené informácie sa vytlačia. Všetko sa robí komisionálne. Na nosiči sa údaje doručia aj výpočtárovi oblastného združenia, ktorý má v počítači program na usporiadanie poradia holubov podľa dosiahnutej rýchlosti v metroch za minútu. Chovatelia majú na holubiarskej webovej stránke v krátkom čase prehľad o práve skončených pretekoch. GPS sa mi s holubmi akosi nezlučuje.
Neviem si ani teoreticky predstaviť let zo vzdialenosti 300, nie to 1000 km? Ako holuby počas letu oddychujú?
- Dobrý holub neoddychuje, rozloží si tempo a snaží sa doletieť čím skôr do domovského holubníka, podľa možností pred zotmením. Ak ho zastihne tma, prespí niekde na rímse alebo za komínom a po rozvidnení pokračuje ďalej. Keď zablúdi, hľadá potravu ako každý iný tvor tam, kde sa dá. Keď potravu nenájde do troch dní, pripojí sa k nejakému kŕdľu a vojde do cudzieho holubníka. Nájde si „azyl“ a keď sa spamätá, odletí domov. Ak je mäkšieho charakteru, zostane, začlení sa. Navždy.
Poznajú holuby svojho pána podobne ako pes? Alebo je im to jedno?
- Poštové holuby sú múdre tvory, ktoré dokážu to, čo žiadne iné zvieratá. Svojho pána poznajú. Majú asi sedemkrát lepší zrak ako človek a výbornú pamäť. Sú v strehu pred každým, kto im nejako ublížil. Keď príde do holubníka človek, ktorého nepoznajú, sú v pozore.
Samosprávy miest dosť hromžia, že ľudia kŕmia mestské holuby. V čom je najväčší problém? je ich trus agresívny a sú šíriteľmi chorôb?
- O tejto téme som dávnejšie písal v odbornom holubiarskom mesačníku Letu zdar, kde som za väčších znečisťovateľov verejných priestorov označil psov. Nech mi to psičkári odpustia, ale oni sú zodpovední za svojich zverencov na remienku – za to, čo stále za mnohými zostáva, kým mestské holuby majú krídla a pána nemajú. Ak chce samospráva riešiť takéto holuby bez domova, môže to spraviť humánnym spôsobom: vytvoriť mestský holubník, do ktorého by sa prirodzene takéto holuby nasťahovali. No a tam by mohla prebehnúť rozumná selekcia. Vyradili by sa choré, poranené, zdegenerované, škaredé holuby, vymieňali by sa vajíčka na hniezdach za umelé, čo by eliminovalo ich rozmnožovanie. Bolo by to humánne a vyšlo by sa v ústrety aj tým obyvateľom, ktorí radi vidia pekné holuby v meste. Čo sa týka možnosti rozširovania chorôb mestskými holubmi, sú na tom takisto ako ostatné mestské vtáctvo – hrdličky a vrabce. Sú však viac na očiach a v kŕdľoch.
V niektorých reštauráciách sú holuby veľkou pochúťkou. Máte aj vy časť chovu na mäso?
- Nie. Ale keď mi niektorý jedinec nepasuje do systému alebo má zlé výsledky na pretekoch, skončí v polievke. Slabý jednotlivec plodí slabé potomstvo.
Za vojny sa holuby často používali ako poslovia správ. Kde sa im umiestnila správa a ako vedel holub, kde má letieť?
- Počas svetových vojen poštové holuby zachránili desaťtisíce vojakov. Postavili im pamätníky ako hrdinom. Strádali a hynuli ako aj vojaci. Preletovali nepriateľským územím pod paľbou a prinášali informácie o pozíciách nepriateľa. Spúšťali ich do tyla v noci z lietadiel padáčikmi, civili ich zbierali a na nožičku im pripevňovali informácie. Dokonca im na prsia pripevňovali malé fotoaparáty s automatickým snímaním terénu. Každá rota, ponorka, lietadlo muselo mať prenosný holubník. Holub letí len tam, kde bol vychovaný, kde mal nalietané okolo holubníka. Preto napríklad Angličania zhadzovali holuby v Belgicku a tie sa vracali na ostrov do svojho vojenského holubníka.
Podelíte sa s nami o nejakú zaujímavú príhodu?
- Koncom sedemdesiatych rokov som mal krásneho drobného modrého holuba, ktorý ako ročný prišiel z nácviku z Považskej Bystrice až na štvrtý deň. Všetky ostatné boli doma okamžite. Už som ho netrénoval a nenasadil som ho ani na prvé preteky z Pardubíc (220 km), tak ma sklamal. Ale na nasledujúce preteky z Kolína som ho nasadil lebo mi ho bolo ľúto zlikvidovať, nech si nájde iný holubník niekde v Čechách.... Počas pretekov od rána výnimočne fúkal východný vietor, teda oproti holubom. O pol desiatej dopoludnia mali byť prví pretekári doma, a ešte na poludnie nepriletelo nikomu nič. Nervózni sme chodili od jedného chovateľa k druhému. Postával som na dvore a desať minút po trinástej sa spomedzi chalúp, akoby od zeme odlepil holub a pristál na verande. Bol to ten krásny, drobný, modrý... Odvtedy priletel vždy prvý a jeho syn bol druhým najlepším holubom oblasti na ročný výkon! Ich potomkovia mi robili radosť najmä na dlhých tratiach. Lepšie holuby som už nikdy nemal.
Autor: Ľubomír Bechný
