Primár neurologického oddelenia Juraj Vyletelka pracuje v žilinskej nemocnici už 45 rokov. Z toho tridsať vedie svoj primariát a patrí medzi najrešpektovanejších a naujzávanejších odborníkov vo svojom odbore.
Štyridsaťpäť rokov v jednej nemocnici je dlhá doba. Ako si na to obdobie spomínate?
- Nastúpil som do Žiliny v auguste v roku 1975, hneď po škole. Pôvodne som chcel pracovať v Martine, lebo ma bavila neurológia, ktorú nám prednášal profesor Piďha. Ten však medzi piatym a šiestym ročníkom zomrel, a tak som si hľadal iné možnosti. Som Žilinčan, tu som hrával hokej, a tak bola prvou mojou voľbou Žilina. Vedel som, že na neurológii je primár Comorek, ktorý patril medzi najlepších klasických neurológov na Slovensku. V roku 1951 tu zakladal neurologické oddelenie a predtým bol jedným z hlavných asistentov akademika Černáčka. Bol skrátka známou osobnosťou neurológie na Slovensku. Keď som k nemu neskôr nastúpil a robil som si rôzne školenia, všade som mal vďaka nemu dvere otvorené.
undefined Čítajte Prečo ste si vybrali práve neurológiu?
- Bolo to najmä kvôli športu. Bol som aktívnym športovcom, hrával som hokej, a nič iné, ako medicína a šport ma nezaujímalo. Tak je to v podstate stále. Videl som, aké problémy majú športovci s chrbticami a že neurológovia im dokážu pomôcť. Chcel som aj ja pomáhať športovcom.
Medicína bola po škole pre vás jasná voľba?
- Áno. Ale zaujímavé je, že ešte ako študent som nemohol vidieť krv. Ešte aj vtedy, keď som končil vysokú školu, som pri pohľade na krv odpadával. V Žiline ma však prijali najskôr na úrazovku a tam ma to postupne prešlo. Neskôr, keď už som bol na neurológii, tak som im dokonca chodieval pomáhať. Medicína mi zmenila život.
Neuvažovali ste aj o kariére profesionálneho hokejistu?
- Nie, aj keď som hral hokej celkom dobre. Už ako 17-ročný som hral za mužov. Mohol som ísť do Slovana Bratislava, ale tam vtedy chytali Dzurilla so Sakáčom, a nemal by so šancu sa presadiť. Tak som zostal v Žiline. Na medicínu som sa dostal do Martina a prvé dva roky som hrával aj hokej za Žilinu. Potom však aj Martin postúpil do národnej ligy, kde hrala aj Žilina a na škole mi to zatrhli. S hokejom som skončil a vrátil som sa k nemu už len na vojne v Dukle Prešov. Po vojne ma oslovili žilinskí basketbalisti, ktorí práve postúpili do ligy, aby som im robil doktora. Vydržal som pri tom 30 rokov.
Meno Vyletelka sa však stále spája najmä s hokejom.
- Keď syn začal hrať hokej, tak som presedlal znova z basketbalu na hokej. Som tam doteraz. Syn už piatu sezónu hráva v Amerike. Absolvoval tam celú strednú školu a pred sebou má ešte rok v juniorke, ktorá je tam do 21 rokov. Plánujeme, že bude pokračovať na univerzite a bude hrať univerzitnú ligu. Situácia sa však kvôli Covidu komplikuje, do Ameriky sa vycestovať nedá. Momentálne trénuje s Duklou Trenčín, ale zápasy hrať nemôže, pretože by už nemohol hrať univerzitnú súťaž, ak by predtým nastúpil na zápas s profesionálmi. Uvažuje teda, že by nastúpil za Žilinskú univerzitu, ktorá plánuje hrať medzinárodnú univerzitnú súťaž. Dnes je však všetko neisté. Teší ma však, že už absolvoval v slovenskom drese MS do 18, aj do 20 rokov.
Vráťme sa však k vám. Aká bola situácia v nemocnici, keď ste do nej nastúpili?
- Po škole som v Žiline nastúpil na úrazovku, potom som si prešiel infekčným a psychiatrickým oddelením. Tak to vtedy fungovalo, bola povinná cirkulácia. Bol som rád aj za to, lebo v tom čase bolo ťažké sa sem vôbec dostať. Poviem na rovinu, pomohol mi otec, ktorý bol námestníkom v Pozemných stavbách. Keď som sa vrátil v roku 1977 z vojny, v septembri som už zakotvil na neurológii.
Čím bola neurológia charakteristická?
