Stanislav Gabaj z FK Hliník nad Váhom je pravdepodobne najstarším aktívnym futbalistom v našom regióne. V strede zálohy hrával so svojím synom. Ten však musel pre zranenie kolena skončiť vo veku 28 rokov. Jeho stále aktívny otec má 51 a do futbalového dôchodku sa ešte veru nechystá.
Prečítajte si tiež: FOTO: Pohár starostu obce Veľké Rovné získali domáci futbalisti Čítajte Najslávnejšie časy svojej kariéry prežil v FO Kinex Bytča, ktorému len tesne ušiel postup do druhej najvyššej súťaže. Rád si spomína aj na pôsobenie v ligovom žilinskom doraste. Ten pocit, keď na ihrisko nastupoval spolu so svojím synom, by však nevymenil za nič na svete.
„V prvom kole sme doma prehrali s Dlhým Polom. Chýbalo nám šesť hráčov zo zostavy a nemali sme šancu. Už po tridsiatich minútach sme prehrávali o tri góly. Bol nám však po dvoch rokoch pomôcť syn. Mal operované koleno a to mu, bohužiaľ, opäť povolilo, takže už definitívne skončil. Má len 28 rokov, čo je ten najlepší futbalový vek. Bohužiaľ, roztrhol si väzy a mal na kolene plastiku. Teraz už musím behať len ja,“ hovorí Stanko Gabaj a dodáva: „je to však výborný pocit byť na ihrisku so synom. Doprial by som to každému otcovi, hoci nie každému sa to pošťastí.“
Stanislav Gabaj(vpravo)hráva aj po päťdesiatke. V Hliníku mu robí spoločnosť aj Jozef Chrenko, ktorý už má tiež po štyridsiatke... (zdroj: Archív S.G.)Rozhodnutie hrať za Bytču neľutuje
Stano Gabaj s futbalom začínal v Žiline. Prešiel si tam všetkými mládežníckymi kategóriami, od žiačikov až po ligový dorast. Trénovali ho Rudolf Lukáč, neskôr v doraste Jozef Marušin a Karol Šugan. Hoci najlepšieho trénera stretol až neskôr v Bytči. Bol ním František Zvarík.
„Najkrajšie časy som prežil v ligovom doraste. Hrávali sme predzápasy pred ligou. Pol hodiny po nás hrali muži a tak nás sledovalo niekedy aj päť - šesťtisíc divákov. Bola to paráda. Keď som skončil, bola ešte federálna liga a odchovancov posielali do nižších súťaží. Za mnou prišiel vtedajší tréner Bytče Mikuláš Manda, či by som nešiel k nim, veď som Bytčan. Myslel som si, že na chvíľu to tam môžem skúsiť. No a vydržal som až do štyridsiatky. A či to dnes neľutujem? Nie, boli to pekné časy. Aj keď niekedy mi napadne, že som mohol ešte v Žiline vydržať. Dali by ma na vojnu niekde, kde by som hrával futbal a potom by som mal možno väčšiu šancu presadiť sa vo veľkom futbale. Ale rozhodol som sa, ako som sa rozhodol a neľutujem,“ hovorí.
