Utorok, 11. august, 2020 | Meniny má ZuzanaKrížovkyKrížovky

Tajna Peršić: Z Chorvátska na žilinské dosky

Rozhovor s herečkou Mestského divadla Žilina.

(Zdroj: Róbert Tappert)

Tajna Peršić sa narodila 13. júla 1978 v Záhrebe. V roku 2004 vyštudovala dejiny a chorvátsky jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe a v roku 2014 herectvo na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. V prvom ročníku magisterského štúdia herectva študovala na Akadémii teatralnej Aleksandra Zelwerowicza vo Varšave. Okrem divadla má rada aj film, hrala v niekoľkých filmoch. Členkou umeleckého súboru Mestského divadla Žilina je od roku 2017.

Poďme začať tvojím pôvodom. Narodila si sa a časť roka aj pôsobíš v Záhrebe. Pochádza tvoja rodina zo Slovenska – máte tu nejaké korene?

Skryť Vypnúť reklamu

- Áno, som zo Záhrebu a dá sa povedať, že okrem Žiliny bývam aj v Záhrebe, teda, niekoľko mesiacov v roku v Záhrebe isto strávim. Na Slovensko som prvýkrát prišla kvôli prijímačkám na herectvo na VŠMU v Bratislave v roku 2009. Pred tým som na Slovensku nikdy nebola. My sme chorvátska rodina, ale na otcovej strane sme mali jedného pradeda Slováka. Viem o ňom veľmi málo. Povedali mi, že jeho rodičia boli z Trenčína, odtiaľ odišli do Latinskej Ameriky a potom sa už nevrátili na Slovensko, ale prišli do Chorvátska. Môj pradedo sa už v Chorvátsku narodil. Za ženu si zobral Nemku, mali moju babku, ona sa vydala za Chorváta, mali môjho otca a tak ďalej... To všetko mi povedali v podstate, až keď som odišla do Bratislavy. Potom som v kostole v meste, blízko ktorého sa narodili moji rodičia, hľadala isté doklady, a tam som sa dočítala, že ten náš praded Slovák má všade v dokladoch napísané, že je Chorvát. Prečo to tak je, neviem. Možno to tak vtedy bolo najjednoduchšie. Moja babka, jeho dcéra, po slovensky nehovorila, ale jeho manželka, tá Nemka, vraj, po slovensky vedela. Keď k tomu všetkému pridám pôvod našej mamy (ujo hovorí o Rusku, Ukrajine, Poľsku a Slovinsku), my so sestrou sme riadna slovanská zmiešanina so štipkou germánskej.

Skryť Vypnúť reklamu

Najprv si študovala históriu a chorvátsky jazyk a literatúru. Bolo herectvo vždy tvojou vášňou? Prečo si sa potom rozhodla pre štúdium herectva? A prečo na Slovensku, určite máte aj v Záhrebe kvalitné umelecké školy?

- Od základnej školy som chodila na dramatický krúžok do Záhrebského divadla mladých a od tej doby som chcela byť herečka. Keď som skončila gymnázium, na herectvo na Akadémii dramatických umení v Záhrebe (Akademija dramske umjetnosti u Zagrebu) ma nezobrali, tak som išla študovať na Filozofickú fakultu. Mala som možnosť študovať herectvo na inej škole v Chorvátsku, ale necítila som, že to tam je úplne ono, aspoň pre mňa nebolo. Tiež sa mi vtedy začalo zdať, že už nechcem byť herečka, že chcem „normálny” život (smiech). Tak som v druhom kole prijímačiek profesorom povedala, že to nie je pre mňa a odišla som. Po Filozofickej som niekoľko rokov pracovala v jednom chorvátskom denníku, popritom som dabovala a trošku hrala. V istej chvíli ma prestalo baviť to, že to nie je dostatočne profesionálne. V Chorvátsku som na prijímačky už nechcela ísť. Urobila som výber škôl, na ktorých by som mohla študovať a vybrala si VŠMU, lebo som verila, že v slovenčine sa mi bude ľahšie hrať ako napríklad v nemčine. Na prijímačkách som mala už 30 rokov, a keď ma prijali, už som nechcela nič komplikovať. Povedala som si: idem. A či herectvo vždy bolo mojou vášňou? Robila som a verím, že viem robiť aj iné veci, ale nedávno som tak rozmýšľala a pripomenula si, že v tom všetkom, čo herecký život prináša, mám najradšej práve herectvo. Niekedy neviem, prečo by niekto vôbec chcel robiť niečo iné (smiech).

Skryť Vypnúť reklamu
Súvisiaci článok Michal Tomasy zo žilinského divadla: Divadlo by malo odtrhnúť ľudí od toho, čo sa deje Čítajte 

Karanténu si prežila doma, v Záhrebe, ktoré okrem pandémie postihlo aj zemetrasenie. Bolo to pre teba určite náročné obdobie. Ako si to vnímala?

- Tú nedeľu, keď Záhreb postihli tie najsilnejšie zemetrasenia, som bola v Žiline. Ráno pred siedmou mi zavolala kamarátka, ktorá býva v Bratislave. Zobudila ma. Dosť vystrašená mi oznámila, že v Záhrebe boli dve hrozné zemetrasenia, nech hneď volám domov. V medzičase mi už otec, ktorý vtedy bol na chate v dedinke blízko Záhrebu, písal, že spolu s posteľou vyslovene skákal do vzduchu (teraz, keď si to predstavím, je mi aj trochu smiešno, chudák…), ale že je v poriadku. Sestra, takisto ako veľa Záhrebčanov, peknú časť dňa strávila vonku v zime. Kamaráti sa s deťmi autom viezli po meste, napríklad. Dosť ľudí niekoľko nocí po tom nevedelo zaspať, lebo sa báli, že sa to všetko zopakuje. Korona sa vtedy šírila, ale ľudia boli spolu vonku. Nemali na výber, na odstup a rúška vtedy takmer nikto nebol schopný myslieť. Keď som sa spamätala a začala sledovať správy, začala som okamžite plakať a v podstate som plakala s prestávkami celý deň. Aj potom sa mi to stávalo: keď demontovali časť veže záhrebskej katedrály; keď som naživo videla časti budov položené na ulici v centre mesta... Včera som bola prvýkrát po zemetrasení na záhrebskom cintoríne Mirogoj a tiež mi stislo v hrdle. Ja viem, že niektorí ľudia vo vojnách prišli o všetko a nie iba o veci, že celé mestá a krajiny boli zničené a že sa nemám sťažovať, lebo Chorvátsko sa malo aj oveľa horšie, ale je smutné vidieť „svoje” ulice také devastované. Je to prosto Záhreb a stále nie som rada, že tá škoda je taká veľká.

Prevrátila ti karanténa život hore nohami?

- Neviem, či si to môžem dovoliť povedať, nechcem vyznieť arogantne, ale ani nie. Aj predtým som si do istej miery bola vedomá toho, že v tomto živote je málo toho stáleho a že všetko takmer vo chvíli môže zmiznúť. To čo pre mňa bolo vyčerpávajúce, boli vybavovačky okolo môjho odchodu zo Slovenska do Chorvátska v marci a návratu na Slovensko na konci mája. To by som už nechcela zopakovať. Samotná povinná karanténa doma v Záhrebe, ktorú som musela absolvovať po príchode zo Slovenska, nebola náročná. Moji ma nechali v rodičovskom byte samú, kde som si najskôr trošku oddýchla (musím uznať, že som prišla dosť unavená, keď som sa na druhý deň zobudila, už bolo poobedie), a potom som robila obyčajné každodenné veci.

Neviem, či si sledovala opatrenia na Slovensku, ako vyzeral život počas koronakrízy v Chorvátsku? Nachádzaš veľké rozdiely?

- Na Slovensku sa všetko udialo akoby naraz. Väčšinu, napríklad inštitúcií, naraz uzavreli. V Chorvátsku „váhali” a robili to postupne. V niečom to bolo prísnejšie na Slovensku, a v niečom v Chorvátsku. Napríklad, v Chorvátsku málo ľudí nosilo rúška, ale aby si sa dostal do záhrebského autobusu, potreboval si špeciálne povolenie. Aj medzimestská doprava bola zrušená, z mesta do mesta bolo možné cestovať len autom a s policajným povolením.

Súvisiaci článok Ivana Kubáčková: Nepotrebujeme robiť muzikály a komerčné komédie, aby k nám ľudia prišli Čítajte 

Ako si prežívala izoláciu od divadla? Čím si si nahrádzala živé umenie?

- Robila som obyčajné veci ako upratovanie a varenie. Bola som s rodinou, rozprávala som sa s kamarátkami, niekedy online, každá s kávou v ruke, niekedy v parku, každá na svojej lavičke. Trošku som behala, čítala a videla som niekoľko filmov. Keď ide o prácu, spolu s kolegami z divadla, Ivetou, Michalom Kolejákom a Adou sme nahrávali rozprávky pre deti. Takisto, niekoľko hereckých agentúr vypísalo všelijaké „výzvy”. Trošku som sa na to dala. Okrem toho som chodila na workshop Písanie pre film do Kinoklubu Zagreb, najskôr online, potom aj fyzicky. Akurát zajtra máme posledné stretnutie. Tie dni, našťastie, ubehli celkom rýchlo.

Aký bol návrat do divadla po troch mesiacoch karantény? V divadle ste začali hneď z ostra. Doskúšavali ste autorskú komédiu Neznášam ťa! v réžii Michala Tomasyho. Ako si prežívala to, že môžeš opäť hrať divadlo?

- Dobre mi to padlo. Tým viac, že sme zmysluplne skúšali, z toho sa tešili a bavili sa popritom. Michal je vlastne náš kolega, herec zo súboru a celé to poňal skutočne dobre. Myslím si, že aj my sme ho v tom pekne podporili, teda, väčšina z nás určite. Keď už sme mali hrať pred divákmi, sedela som v zákulisí, čakala na výstup a v istom momente som si uvedomila, že sa naozaj teším.

V Mestskom divadle pôsobíš tri sezóny, ak sa nemýlim. Ako sa to stalo, že si sa zo Záhrebu a Bratislavy presunula do žilinského divadla?

- Naozaj neviem, či všetky tieto detaily budú presné, ale poviem, čo viem ja. V žilinskom divadle potrebovali pred tými troma rokmi dve herečky. Urobili konkurz, ale akosi nikoho nezobrali, tak vyzvali kolegov zo súboru, aby odporučili hercov, ktorých považovali za vhodných. Ja som vtedy bola doma v Záhrebe na voľnej nohe. Ozval sa mi práve Michal Tomasy, ktorý je môj spolužiak z ročníka na VŠMU. Bola som jedna z herečiek, ktoré navrhol. Rozmyslela som si to a zavolala som umeleckému šéfovi Eduardovi Kudláčovi ̶ iba tak, v rámci hľadania pracovných možností. A tak sa nejako stalo, že mi po niekoľkých mesiacoch zavolal naspäť. Musím uznať, že som bola trošku v šoku, lebo som s tým po toľkých mesiacoch už nerátala. Práve v tom období mi v Záhrebe naraz prepadlo niekoľko projektov, čo bolo dosť zvláštne, tak som sa rýchlo vzchopila a rozhodla som sa skúsiť to v žilinskom divadle.

Hrávaš divadlo alebo si inak umelecky aktívna aj v Chorvátsku?

- V Chorvátsku som dokončila dabing dvoch kreslených rozprávok, ktorý bol už predtým rozbehnutý. Myslím tým, že tie kreslené rozprávky mali viac sezón, tak ma, napríklad, v druhej sezóne, nepreobsadili. Natočila som štyri krátke filmy. Vyzerá, že práve teraz v júli budem točiť aj piaty. Niektoré z nich boli študentské, ale to mi nevadí, celkom som si to užívala. V apríli tohto roku sme mali premiérovať predstavenie v rámci Rijeky - európskeho hlavného mesta kultúry 2020, ale nebolo to možné kvôli situácii. V tom projekte sme mali byť štyria herci, ktorí žili alebo žijú v zahraničí, ide o Kolumbiu, Anglicko a Slovensko, iba jedna herečka stále pôsobila v Chorvátsku. Dokonca som v tom predstavení mala mať live-streaming scénu v slovenskom kroji. Čo s tým bude, ešte nevieme. A ako by som zvládla hranie v divadle aj na Slovensku, aj v Chorvátsku, povedzme naraz, momentálne neviem. Každopádne, to nie je vylúčené, aspoň v mojej hlave nie.

Ako si vnímala žilinské Mestské divadlo predtým, než si v ňom začala pôsobiť?

- Prvé predstavenie, ktoré som na Slovensku vôbec videla, bolo práve v Mestskom divadle Žilina. Bola to Žena z minulosti. To bolo medzi prijímačkami a nástupom na VŠMU. Vtedy študenti Filozofickej fakulty v Záhrebe, kde sa vyučoval aj slovenský jazyk, štrajkovali. Tým, že som kvôli štrajku nemohla chodiť na prednášky so slovakistami, išla som s nimi na výlet do žilinského divadla. Sranda, nie? Úprimne, nerozumela som, o čom sa herci na javisku rozprávajú, ale vizuálne sa mi to páčilo. Potom som žilinské divadlo vnímala cez rozprávanie spolužiakov z VŠMU, ktorí v ňom začali pôsobiť už počas štúdia herectva. Pamätám si, že niektorí z nich mali dobré skúsenosti. Ešte jedno žilinské predstavenie som videla, keď som ešte ani netušila, že v Žiline niekedy budem hrať. Boli to Zlodeji. Takže, vedela som, že je to súčasne orientované divadlo.

Aký máš teda vzťah k súčasnej dráme, na ktorej si dramaturgia žilinského divadla zakladá?

- Keď je istá súčasná dráma zmysluplná, a nie že sa iba tvári, že drámou je, tak môj vzťah k nej je, myslím si, super. Život sa nejako vyvíja, aj dráma sa nejako vyvíja, nejako sa, hádam, vyvíjam aj ja.

Akú postavy a inscenácie, v ktorých účinkuješ v súčasnom repertoári, máš najradšej a prečo?

- Po kolegyniach Barbore Švidraňovej a Juliáne Oľhovej som prebrala dve postavy, ku ktorým mám blízko. Sú to Laura z Opitých a Lena Ivanovna zo Vzkriesenia, ktoré už v repertoári nie je. Inscenácia Opití ma všeobecne zaujala témou, a Laura má v tom predstavení pekný monológ. Lenu Ivanovnu som mala rada, pretože na malom hereckom priestore bolo čo hrať. Celkom rada hrám aj postavičky v inscenácii Prachy! Príde mi to pestré. Aj Monika z novej inscenácie Neznášam ťa! mi sadla, teda, baví ma. Vlastne ma baví celé to predstavenie, a to navyše preto, že je nepretenciózne, čo znamená, že my herci môžeme byť naozaj uvoľnení.

Je niečo, čo ti chýba v repertoári Mestského divadla?

- Mám dôvod byť vďačná za všetko, ale keď už sa pýtaš, nevadilo by mi viac hereckého priestoru, nie iba pre mňa, ale aj pre kolegyne zo súboru. To, že isté podstatné meno v predošlej vete je ženského rodu, je, no, podstatné.

Aký je tvoj najobľúbenejší titul v Mestskom divadle Žilina, ktorý by si diváci určite nemali nechať ujsť v novej sezóne?

- Verím, že neoľutujú, ak si pôjdu pozrieť Zločin a trest, Opitých, Vedľajšie účinky, Prachy! a Neznášam ťa!.

Súvisiaci článok Herec žilinského divadla Ján Dobrík: Divadlo vzniká priamo pred divákom a to je sexi Čítajte 

Chorvátsko zvládlo pandémiu veľmi dobre. Ty sama si už naspäť v Záhrebe. Mnohí Slováci sa ku vám chystajú k moru, mnohí stále váhajú. Čo by si im odkázala, je dôvod na obavy?

- Ach, ja neviem, čo by som o tom mohla povedať, aby to bolo naozaj k veci, lebo mnohí ľudia sa pýtajú, aké to celé s tým vírusom naozaj je. Medzi nimi som aj ja. Ja som teda tu v Chorvátsku a som v poriadku, aj moji blízki. Nosím rúško v električke a stále si častejšie umývam či dezinfikujem ruky. Na pláži rúško a dezinfekciu už nebudem potrebovať. Okrem toho sa u nás hovorí, že more vylieči všetko. S istotou môžem povedať iba toto: ak sa Slováci k nám rozhodnú prísť, my budeme len veľmi radi.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Reportáž: Ako sa rodí kvalitné slovenské jahňacie mäso
  2. Desať chorvátskych hotelov v obľúbených letoviskách Slovákov
  3. Kedysi to bolo sídlo nerestí, dnes sa tam chodia študenti učiť
  4. Kde dovolenkujú Slováci v čase korony?
  5. Najväčší karibský ostrov ukrýva výnimočné investície
  6. Letná dovolenka na Slovensku: last minute prázdninové tipy
  7. Severný Spiš s Pieninami zachutí aj vašim deťom. Doslova
  8. Už 20 rokov ponúka Kaufland široký sortiment za výhodné ceny
  9. Moderná športová hala vďaka PEM Buildings
  10. Ako to, že sa tam ešte nenatáčal film? Prostredie si zamilujete
  1. Aj v dm rozkvitli žlté narcisy
  2. Reportáž: Ako sa rodí kvalitné slovenské jahňacie mäso
  3. Uľahčujeme ľuďom s hendikepom nastupovanie do automobilu
  4. Modesta Real Estate helps acquire a 13-ha development site
  5. Pre spoločnosť Faurecia je prioritou zdravie zamestnancov
  6. Spoznajte nepoznané zákutia Košického kraja
  7. Absolventi modernej fakulty sa na trhu práce nestratia
  8. Zdravie cirkvi
  9. Desať chorvátskych hotelov v obľúbených letoviskách Slovákov
  10. Iniciatíva Middlecap Help pomáha v boji proti koronavírusu
  1. Kedysi to bolo sídlo nerestí, dnes sa tam chodia študenti učiť 30 086
  2. Desať chorvátskych hotelov v obľúbených letoviskách Slovákov 21 502
  3. Kde dovolenkujú Slováci v čase korony? 21 103
  4. Ako to, že sa tam ešte nenatáčal film? Prostredie si zamilujete 14 449
  5. Letná dovolenka na Slovensku: last minute prázdninové tipy 14 095
  6. Ázii dali košom. Tieto bicykle sa celé vyrábajú na Slovensku 9 873
  7. Vylievate kuchynský olej do záchoda? Zvyšujete si tým účty 9 843
  8. Neriskujte zahraničie. Spoznajte neobjavené krásy Slovenska 9 838
  9. Gaderská dolina poteší celú rodinu 9 774
  10. Osem výnimočných slovenských hotelov pre zaslúžený odpočinok 9 749
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Žilina - aktuálne správy

Prvý domáci zápas sezóny bez bodu, Nitra zaskočila Žilinu

Záverečný tlak žltozelených vyrovnanie nepriniesol.

Futbalisti MŠK Žilina. Ilustračné foto.
Továreň spoločnosti Kia Motors Slovakia v Tepličke nad Váhom.

Benson Anang počas korona krízy trénoval s africkým tímom MŠK Žilina

Keď prišiel do Žiliny, mal problém s jedlom a so slovenčinou.

Benson Anang (vľavo), hráč MŠK Žilina

Oblastný futbal: V Petroviciach a v Bitarovej padol poltucet gólov

V prvej triede sú bez prehry už len tri mužstvá.

Ilustračné foto.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Už ste čítali?