Michal Tomasy je členom umeleckého súboru Mestského divadla Žilina od roku 2015. Spolupracuje tiež s amatérskymi divadlami f*ACTOR v Liptovskom Petre a Malým divadlom v Palúdzke. Pôsobí ako pedagóg herectva na Súkromnom hudobnom a dramatickom konzervatóriu v Martine.
Keď sa povie Mestské divadlo Žilina - čo prvé si predstavíš?
- Kolegov, krásnu Veľkú sálu divadla a „smalltalky“ v pánskej šatni.
Ako si sa ocitol v žilinskom divadle? Pamätáš si na svoju prvú inscenáciu?
- To bola veľká náhoda. Do inscenácie Dvaja veronskí šľachtici potrebovalo divadlo rýchly záskok a bývalý riaditeľ Anton Šulík ma poznal z jedného detského tábora, kde sme obaja v lete pracovali. Zavolal mi a ja som, samozrejme, ten záskok urobil. Ale moja prvá skutočná inscenácia bola Zločin a trest, do ktorej ma vzal Edo Kudláč, aj keď som bol ešte štvrták na VŠMU. Takže cez náhody a šťastie na ľudí – tak som sa ocitol v žilinskom divadle.
Hráš Kryštofa v inscenácii hry Ivana Vyrypajeva Neznesiteľné dlhé objatia. Je to text, kde ste skôr rozprávačmi. V čom spočíva herecká náročnosť pri takomto type textov. Aký máš vzťah k súčasnej dráme?
- Náročná je téma, množstvo textu a herecké prevedenie. Keď sa už aj naučíte to kvantum textu, zistíte, že nehovoríte o najjednoduchších životných situáciách, a že sa to môže dotknúť nielen diváka, ale aj vás ako herca. Je to navyše iný typ divadla, kde sme naozaj viacej rozprávačmi. Najťažšie z hereckej stránky je to, aby ste nehrali, že rozprávate príbeh, ale aby ste ho naozaj rozprávali. Ale toto nie sú problémy, ale výzvy, a preto máme toto predstavenie radi a veľa nás celý proces aj reprízy naučili.
Aké žánre v divadle preferuješ?
- Mám rád aj súčasnú drámu, aj klasiku. Aj tragédie, aj komédie. Všeobecne je ťažké nájsť naozaj dobrý text – nielen klasický. Potom vytvoriť atmosféru, aby sa niečo mohlo podariť, naladiť hercov a ostatných tvorcov inscenácie na spoločnú vlnu a nemať väčšie ambície ako schopnosti. Ale dá sa to – napríklad Opití sú podľa mňa všetkým, čo by mala súčasná dráma a moderné spracovanie mať.
Ivana Kubáčková: Nepotrebujeme robiť muzikály a komerčné komédie, aby k nám ľudia prišli Čítajte Prečo by mali ľudia chodiť do divadla?
- Keď sa posadíte do hľadiska, zhasnú sa svetlá v sále a zasvietia tie na javisku, pre mňa sa vtedy začína naozajstný zázrak. To, že niekto vo vás dokáže vzbudiť nejaké pocity, že nejaká téma alebo scéna vami dokáže pohnúť, to je to, prečo by mali ľudia chodiť do divadla. „Vypadnúť“ na chvíľu z reality, zasmiať sa, zamyslieť, vidieť niečo, nad čím budú rozmýšľať ešte aj cestou domov... A, samozrejme, by ľudia mali chodiť do divadla, aby sme mali pre koho hrať, a tým pádom dostávať výplatu a môcť splácať hypotéku.
Na ktorú inscenáciu zo súčasného repertoáru Mestského divadla by si divákov pozval a prečo?
- Z tých, ktoré sú aktuálne v repertoár,i by to boli Prachy! a Opití a z tých, ktoré už v repertoári nie sú, by to bolo Vzkriesenie.
Si veľmi aktívny človek. Spolupracuješ s amatérskymi divadelníkmi, venuješ sa pedagogickej činnosti – viem o tebe, že práve táto práca s mladými študentami a študentkami herectva na konzervatóriu ťa veľmi napĺňa. Prečo?
- Mám rád divadlo na akejkoľvek úrovni, takže je jedno, či je to ochotnícky súbor, konzervatórium alebo naše žilinské divadlo. S kamošmi ma to amatérske divadlo baví najmä kvôli nim. Je to určitý spôsob trávenia voľného času a spája sa to aj s tým, prečo sa snažím aj o nejakú pedagogickú činnosť. Mňa totiž tiež niekto divadelne vychovával a pomáhal mi. Trochu sa držím hesla „give back“, tiež sa snažím niečo vrátiť – môjmu rodnému regiónu a udržiavať tam tradíciu amatérskeho divadla, ale aj deckám v škole, ktoré majú chuť a talent a ak im aspoň trochu môžem pomôcť, tak to rád urobím.
Každé divadlo potrebuje dobrú komédiu. Dramatik David Gieselmann (žilinské divadlo hrá jeho Holuby) povedal, že by mu stačilo, keby mala komédia väčšiu váhu. V čom spočíva sila komédie?
- Komédia je veľmi funkčný a nenásilný spôsob kritiky a každý sa rád zasmeje na niekoho hlúposti, potrestanej vypočítavosti, atď. A niekedy sa môže divák aj potichu hanbiť, ak sa spozná v nejakej postave. Pre hercov je to šanca sa „vyblázniť“. Dôležité je komédiu hrať maximálne vážne a vedieť si urobiť srandu aj zo seba a to nie je úplne jednoduché – pre hercov. Je trochu škoda, že aj mladí režiséri, ktorí k nám do divadla prídu, sa komédii vyhýbajú. Dráma zrejme pôsobí umeleckejšie, je možno viacej rešpektovaná, ale urobiť dobrú komédiu je minimálne rovnako ťažké. Tento trend je ale aj na vysokých školách a konzervatóriách. Potom sú niekedy čerství absolventi v šoku, že v divadle sa len neplače a nekričí. Všetko však musí byť vyvážené, načo by nám bolo desať komédii v repertoári. Divák by mal mať šancu vybrať si žáner, na ktorý má chuť.
Momentálne si dostal v Mestskom divadle zaujímavú príležitosť, zrežírovať vlastnú hru, situačnú komédiu Neznášam ťa! Išlo to podľa tvojich očakávaní? Akým spôsobom so súborom pracujete?
- To je ďalšia z tých náhod a šancí, ktoré ma stretávajú a ja som nenašiel dostatočné množstvo dôvodov, aby som to s kolegami nevyužil. Je to taký spoločný projekt. Celého nášho ansámblu. Nejde o skvost svetovej literatúry, ale je to komédia, ktorá nám v repertoári - aj nám hercom chýbala, a tak sa nejako pasujeme s tým, čo sme si vymysleli. Je to riadny zážitok. Na začiatku skúšky sa tvárim riadne vážne a predstavujem svoje úchvatné nápady a moji kolegovia ich potom stvárňujú. Na skúškach sa teda dosť často smejem, tak dúfam, že sa budú aj diváci.
Prezradíš nám o tejto komédii viac?
- Ide o veľmi jednoduchý princíp. V jednom priestore panelákového bytu sa počas silvestrovskej oslavy stretnú štyri páry. Silvester je práve ten čas, kedy si ľudia najviac dovolia. Je tam prítomný alkohol, ktorý spôsobuje uvoľnenie všetkých tých celoročných kríz, ktoré ľudia v sebe držali, a ktoré zrazu vybuchujú na povrch. A potom je to aj o našej slovenskej chorobe, potrebe ostatným niečo dokazovať. Preto vlastne aj celá tá oslava vznikne. Pozývajúci pár chce ostatných presvedčiť o tom, že sa majú dobre – v starom panelákovom byte, kde majú originál Tatramatku z 1987 a nafukovací gauč – tak oni sa snažia ostatných presvedčiť, že si žijú cool.
Herec žilinského divadla Michal Koleják: Sme takí divadelní pankáči Čítajte Vaše skúšky prerušila pandémia. Po troch mesiacoch, kedy boli divadlá zatvorené, opäť skúšate, aký je to pocit?
- Nebolo to jednoduché obdobie na psychiku ľudí. Každému z nás chýbalo hranie – veľa profesií mohlo robiť svoju robotu, no my sme nemohli. Všetci sme sa tešili do roboty. Tým že je to komediálny titul, je to pre nás príjemné a dúfam, že to tak bude aj pre divákov. Divadlo by sa teraz malo pokúsiť ľudí odtrhnúť od toho, čo sa deje, aby už 15-krát za deň nepočuli slovo korona či COVID-19 (ani sa to v našej inscenácii neobjaví). Myslím si, že teraz sa treba smiať už na iných veciach, na tomto sa budeme smiať neskoršie, lebo ešte nie sme úplne za všetkým. Teším sa. Dúfam, že to všetko bude OK, že to diváci budú mať radi, že to herci budú hrať radi, že sa tam bude vymieňať energia, lebo o to by malo v divadle ísť.
Autor: Zuzana Palenčíková
