Mladší z bratov Labantovcov získal s MŠK Žilina tri majstrovské tituly, jeho žltozelený dres zdobila kapitánska páska. Dnes pracuje v SBS a figuruje na súpiske Bitarovej v I. triede. „Bývalý ligový hráč bude vždy predstavovať motiváciu navyše,“ hovorí na margo súbojov na dedinských trávnikoch.
Pred desiatimi rokmi ste ukončili profesionálnu hráčsku kariéru. Ako vyzerá váš život po nej?
"S profesionálnym futbalom som musel skončiť kvôli zdravotnému stavu. Keď prišiel koniec, musel som sa s tým vyrovnať. Trošku som sa rozpozeral, so svokrom sme sa pustili do podnikania, založili si reštauráciu. Z Rosiny ma oslovili, či by som išiel trénovať mužov, na čo som prikývol. A neskôr som začal trénovať aj deti v Žiline."
Brat Vladimír je od vás starší. On vás priviedol k futbalu?
"Rodičia. On začal prvý, ja som sa chodil pozerať na jeho tréningy a po čase som sa aj zapojil."

Vládla medzi vami súrodenecká súťaživosť?
"Ani nie. Ako v každej rodine, aj my sme ako deti vystrájali, ale rivalita medzi nami nebola. Skôr som ho vnímal ako vzor. Nikdy som netúžil byť za každú cenu lepší ako on. Koniec koncov, on mal lepšiu kariéru. Jasné, chcel som sa mu vyrovnať, ale vyslovene rivalita medzi nami nebola."
Podarilo sa vám počas kariéry, v seniorskej kategórii zahrať si spolu v jednom tíme?
"Len na reprezentačnej úrovni. Na klubovej úrovni nie, až potom v I. triede v Bitarovej.
Ja som bol stále v Žiline, zatiaľ čo on, keď mal vojnový vek, odišiel do Bystrice. A potom sa už do Žiliny nevrátil, hral za iné kluby."
V MŠK Žilina ste dostali šancu medzi mužmi už ako osemnásťročný.
"Áno. V roku 1996 som potom išiel na vojnu, ale vrátil som sa do Žiliny a opäť som hral za MŠK. Neskôr som sa pretĺkal, prišla slabšia výkonnosť a hosťovanie v Rimavskej Sobote a v Michalovciach. Potom som sa vrátil do žilinského béčka a odtiaľ ma vytiahli do A-tímu."
So Žilinou ste absolvovali cestu medzi najlepšie kluby novodobej slovenskej histórie, keď po roku 2000 zbierala majstrovské tituly. Čo všetko na tejto ceste absolvovala?