Žilinský cyklista Martin Imrich sa rozhodol pokoriť svoje limity a zdolať výzvu Everesting. V tejto výzve ide o to, že cyklista musí na určitom kopci zdolať 8848 výškových metrov v rámci jedného výjazdu a bez toho, aby si dal pauzu v podobe spánku.
Martin Imrich si za svoje stúpanie vybral kopec týčiaci sa nad Stráňavami - Polom. Žilinský cyklista začínal niečo pred piatou ráno a stúpať začínal po asfaltovej ceste zo Strečna. Tá sa v polovici, v sedle Rakytie, mení na kamenistú zvážnicu s náročnými, strmými pasážami.
Martin Imrich robí dobré meno žilinskej cyklistike nielen výkonmi na maratónoch Čítajte „Za kopec svojej výzvy som si vybral Polom, pretože je to moja srdcovka. Podobnú akciu som mal v pláne už dlho, ale na jar sa tradične ponorím do pretekov, poviem si, že skúsim na konci sezóny, no vtedy už chýba po tých všetkých extrémoch zase chuť a motivácia. Opäť sa ukázalo, že všetko zlé môže byť aj na niečo dobré – dúfam, že chápete, ako to myslím, a bez nejakého zľahčovania,“ hovorí na margo Everestingu Martin Imrich.
Celkovo za jeden výstup musel Imrich zdolať porciu 620 nastúpaných výškových metrov a cestu hore musel absolvovať vyše štrnásťkrát.
„Základom je mať jednoducho v láske stúpania, ten pocit, keď sa „príjemne trápite“ a opierate do pedálov. Ale ak sa na to pozrieme menej romanticky, základom je vytrvalosť. Na nej potom stojí silová vytrvalosť, čo sú dva základné kamene úspechu,“ opisuje kľúče k úspechu pri takejto výzve vysoký Žilinčan.
Dôležitú rolu zohrala aj príprava. Imroman, ako znie prezývka Martina Imricha, má počas tohto roka najazdených už viac ako 5-tisíc kilometrov.
„Dôležité bolo aj efektívne šliapať zo sedla, pretože zapojíte trochu iné svaly, rovnako uľavíte chrbtu a samozrejme sedacím partiám. Neraz sa mi to už potvrdilo aj u iných extrémnych akcií. Tým nemyslím, že sa postavíte do pedálov a začnete do toho zbesilo “bušiť“ ako Mathieu van der Poel. Mám na mysli šliapanie v aeróbnej zóne, teda, aby som vydržal dlhšiu dobu a bez pocitu, že mi dochádzajú sily. Aj na to som sa viac zameral počas tých troch týždňov v kopcoch a neraz si dával približne osem až desať minútové úseky zo sedla v pohodovom tempe, prípadne aj celý kopec,“ dodáva Martin Imrich.
Jazdiť na kopci hore-dole môže byť náročné fyzicky aj psychicky. Hlavu je potrebné pri takýchto extrémnych výzvach zamestnať.
Futbal ako radosť aj zvyk. Minarčík ešte na ihrisku bude, odkazuje skúsený stopér Čítajte „Už som neraz pri extrémnych podujatiach hovoril, že hlava je základ úspechu. Môžete natrénovať a pripraviť sa na päť-šesť hodinový maratón, ale na 15-hodinový a vyššie bez „dobrej hlavy“ nemáte šancu. Takže v prvom rade, treba myslieť pozitívne a po druhé sa nejako zamestnať. Ako hovorím vo videu, obrovskou výhodou pre mňa bola kamera, dosť ma zabavilo samotné točenie, kedy spravím aký záber, kedy čo poviem a podobne. Druhou vecou je plánovanie „stratégie“ jedla, či prestávok. Ako si rozdelím jedlo, kedy si dám dlhšiu pauzu, kedy sa prezlečiem. Hlavne netreba pozerať na výškomer, hodiny alebo kilometre. Po fotke alebo kontrole som vždy obrazovku prepol,“ dodáva ku kľúčovému aspektu ostrieľaný cyklista.
Výškový vrchol najvyššej hory sveta sa Imrichovi podarilo zdolať po vyše 14 hodinách v sedle bicykla, počas ktorých spálil vyše 10-tisíc kalórií. Žilinčanovi však výškové pokorenie Everestu nestačilo. Imrich potiahol svoju jazdu nad 10-tisíc zdolaných výškových metrov a svoju jazdu zakončil čosi po 22:00 hodine večer. Celkovo za 17 hodín a 15 minút zdolal 10 091 výškových metrov a najazdil celkovo 231 kilometrov.
Či by Imrich šiel do podobnej výzvy znova?
„Rovno poviem, že áno, ale zase v trochu inej forme. Možno pre zmenu na cestnom bicykli a skúsiť sa pohrať s časom a tým, ako by šiel stlačiť. Mám teraz zaujímavé dáta a skúsenosti, ktoré by šli pekne využiť. Tak uvidíme,“ zakončil Martin Imrich.
Viac sa o zvládnutej výzve žilinského cyklistu dozviete v priloženom videu.
