Michal Koleják sa narodil v Trstenej. Členom umeleckého súboru Mestského divadla Žilina je od roku 2016. Absolvoval štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v ročníku Emílie Vašáryovej, Zuzany Kronerovej a Juraja Nvotu. Hral vo filme Juraja Nvotu Rukojemník, v poviedkovom projekte Moje povstanie, ako aj v seriáloch Za sklom, Naši či Ministri. Pravidelne spolupracuje s divadelnou platformou Trieska v oku.
Mestské divadlo Žilina nehrá už viac než dva mesiace, ako vyzerá život herca, keď má zatvorené divadlo? Ako tráviš voľný čas? Realizoval si sa aj v nejakej online aktivite, ktorá vznikla vďaka karanténe?
- Snažil som sa nastaviť si nejaký režim, aby mi to aspoň trochu evokovalo prácu. Väčšinou to boli športové aktivity a čítanie kníh, pozeranie seriálov, filmov, hranie PC hier a pomoc rodičom. Neskôr k tomu pribudlo čítanie rozprávok.
Ako vnímaš súčasné tendencie presúvania umenia na online platformu – virtuálne prehliadky, online koncerty, záznamy divadelných predstavení, streamovanie filmov kina Lumiere...?
- Filmy, seriály, pripadne televízne inscenácie a staršie inscenácie z divadiel alebo aj tie spomínané koncerty a streamovanie majú zmysel. Všetko ostatné, ako online skúšky a podobne, mi príde ako nezmysel. Skúšať bez javiska a živých ľudí, s ktorými máme kontakt, je hlúposť a taká sizyfovská robota, ktorá je dobrá iba na opakovanie si textov. Môžem to urobiť sám v pohodlí domova alebo v prírode a nemusím s tým upozorňovať celý svet, že pozrite, ako my pracujeme.
Ukazuje sa, aké je umenie pre život človeka dôležité. Najmä v týchto dňoch sociálnej izolácie je to práve umenie, ktoré mnoho ľudí drží nad vodou. Akým umením sa v karanténe „liečiš“ ty, pretože predsa len, stratil si kontakt so živým divadlom, ktoré ti napĺňalo život takmer každý deň?
- Spomínaná literatúra mi robí radosť, všetko čo sa týka Netflixu a HBO, aj záznamy divadelných inscenácií, história - čiže dokumenty a opäť knihy a magazíny, respektíve Spotify, keď brázdim oravské lúky a pláne.
Poďme sa však vrátiť do skutočného, nie virtuálneho divadla. Keď sa povie Mestské divadlo Žilina, čo prvé si predstavíš?
- Mojich priateľov a kolegov. Javisko, všetku tú srandu okolo skúšania a následného hrania. Stret s divákmi na javisku a potom v bufete či v Manéčku. A, samozrejme, mnoho ďalších vecí. Všetko mi to neuveriteľne chýba.
Ako si sa ocitol v žilinskom Mestskom divadle? Pamätáš si na svoju prvú inscenáciu?
- Raz som sa tam ocitol na návšteve, keď sme s mojím spolužiakom boli na predstavení Modrofúz. Neskôr s nami na škole spolupracoval Eduard Kudláč, s ktorým som sa tam zoznámil. O rok neskôr mi ponúkol prácu v Mestskom divadle Žilina a ja som to okamžite prijal. Za to som mu stále veľmi vďačný.
Herec žilinského divadla Ján Dobrík: Divadlo vzniká priamo pred divákom a to je sexi Čítajte Umelecký šéf Eduard Kudláč dramaturgicky profiluje Mestské divadlo ako súčasné a angažované. Aký máš vzťah k súčasnej dráme?
- Reflektuje súčasné témy a problémy, čo je dôležité. Často sú to inscenácie, ktoré sú aj nám vekovo veľmi blízke, čo je ďalšie plus. Často sú to aj kolektívne inscenácie - Ídomeneus alebo Bezzubatá, ktoré hercovi prinášajú ďalšie pohľady a skúsenosti, takže som naklonený k súčasnej dráme. Aspoň zatiaľ.
V čom je inakosť žilinského divadla oproti iným divadlám na Slovensku pre teba sympatická?
- Práve asi kvôli tej dramaturgii. Neviem si predstaviť, že by niekde inde robili Ídomenea alebo Bezzubatú, takže sme takí "pankáči" a to je super. V neposlednom rade, v nijakom divadle nemajú takých skvelých ľudí ako máme my - cez umelecký súbor, prevádzku, až po techniku. Som rád, že tu pracujú presne títo ľudia.
Pôsobíš tu štyri roky. Aké postavy, v ktorých si hral, či stále hráš, boli pre teba náročnou výzvou a herecky ťa niekam posunuli?
- Každá jedna postava je pre mňa výzva. Snažím sa ešte nepoužívať „herecké šufle", ale vychádzať z vlastnej kreativity prepojenej s kreativitou režiséra a ďalších kolegov. Niekedy sa to podarí viac, niekedy možno menej. Stále to beriem ako školu. Každú príležitosť sa snažím brať s pokorou a vďačnosťou a nech sa na tom niečo naučím. Ale boli to určite Otec v inscenácii Smrť obchodného ©, jeden zo zboru v Ídomeneovi, Kirill vo Vzkriesení, Voloďa v Smrť sa volá Engelchen, Vnuk v Amputovaných dušiach, Bernie v Sexuálnej perverzite v Chicagu, či Syn v inscenácii Deň, keď som už ja viac nebol ja.
Ktoré postavy, v ktorých hráš v súčasnom repertoári, máš najradšej?
- Bernieho aj Syna, ktorých som spomenul vyššie a ešte určite Joa v inscenácii Triky, fet a makači a Paťa v pripravovanej inscenácii Neznášam ťa!.
Aké žánre v divadle preferuješ?
- Všetky.
Iveta Pagáčová: Divadlo už nie je o pretváraní a veľkých gestách Čítajte Je niečo, čo ti chýba v repertoári Mestského divadla?
- Momentálne mi chýba, že nie je otvorené. Inak nič. Myslím, že je všetko vyvážené. Respektíve, bude v budúcej sezóne. Ak dožijeme.
Po skončení karantény sa znovuotvoria divadlá. Možno sa to stane ešte túto sezónu. Prečo by mali ľudia prísť do divadla?
- Pretože pre nich chystáme skvelú súčasnú komédiu, na ktorú sa naozaj môžu tešiť. A na všetky ostatné inscenácie a stretnutie s nami. My sa na nich už napríklad veľmi tešíme.
Na ktorú inscenáciu zo súčasného repertoáru Mestského divadla by si divákov pozval a prečo?
- Pozývam ich samozrejme na všetky. Repertoár je naozaj bohatý a divák si vyberie od klasiky až po súčasnú komédiu i drámu. Pozývam ich na všetky aj preto, lebo nie je pravda, že u nás v divadle robíme iba vulgárne kusy. Viac ako polovica repertoára neobsahuje nadávky, takže si každý príde na svoje.
Autor: Zuzana Pálenčíková
