Do Žiliny prišiel až z Arménska

svojou ženou a deťmi.

„Býval som v hlavnom meste Jerevane. Na Slovensko som prišiel pred jedenástimi rokmi. Nešiel som sám, ale s priateľom Samvelom. Doteraz sme tu spolu,“ hovorí Eduard. Aj jeho priezvisko má nádych exotiky - Vardapetyan. Eduard vraví, že veľa slov sa z arménčiny ťažko prepisuje, majú vlastnú abecedu. Arméni volajú svoj štát Hayastani Hanrapetut‘yun a na Eduardovej tvári by ste istotne vyčarili úsmev, pokiaľ by ste mu za hamburger poďakovali v jeho materčine: „Shat shnorhakalutiun!“
„Slovenčina je úplne iná než arménčina. Ale nie je pre mňa taká ťažká, lebo počas bývalého režimu sme museli hovoriť po rusky. Lepšie však rozumiem, ako hovorím,“ vysvetľuje Eduard. „V Arménsku sa žilo ťažko, vždy na nás niekto útočil. V genocíde vyvraždili 1,5 milióna Arménov. Lenin porozdával našu zem iným národom. Nezávislosť sme získali v roku 1991, ale susedíme s Tureckom či Iránom a situácia u nás nie je bezpečná,“ opisuje Eduard, prečo išiel bývať na Slovensko. Arméni mali ťažký život v minulosti, ale majú ho aj teraz. Sú starodávnym národom. Arménsko je prvým kresťanským štátom sveta, pretože kresťanstvo tu uzákonili prv než v Ríme - v roku 301. Štát leží na náhorných plošinách v podhorí Kaukazu, kvôli čomu ho volajú Horským ostrovom. „Dnes žije v Arménsku 3,5 milióna Arménov. Ale raz toľko nás je vo svete, v Amerike aj Európe. Mnohí opustili vlasť pre chudobu, chcú žiť lepšie. Obaja s priateľom Samvelom sme doma vyštudovali vysokú školu, ja stavebnú - ale nenašiel som dobrú prácu v odbore. Najprv sme podnikali s látkami, teraz máme tento kiosk,“ hovorí Eduard, zatiaľ čo chystá zákazníkovi hamburger či párok v rožku. So ženou Vilijou má tri deti: dcéry Kristínu, Narine a trojročného syna Henricha. Ich manželstvo je medzinárodné - Eduardova žena Vilija je Litovka. „Doma mám ešte sestru Marine. Mama mi zomrela pred rokom, ale viackrát nás tu navštívila. Telefonujeme spolu veľmi často, využívam aj internet. Keď hrajú Arméni futbal, stále im držím palce, hoci už nehrajú tak dobre ako kedysi. A čo mi tu chýba najviac? Priatelia, známi.“ Ale to je asi údel národa, o ktorom tak zaujímavo písal svetoznámy spisovateľ, a tiež pôvodom Armén William Saroyan. Národa s fascinujúcimi historickými pamiatkami, ktorý sa podieľal na svetovej histórii, ale na ktorý sa tak trochu zabúda. „Dnes chcú ísť Arméni do Európskej únie, hľadajú si miesto vo svete. Na život v Žiline som si zvykol, narodil sa mi tu syn... A znova uvažujem o tom, že by som sa uplatnil v odbore, ktorý som vyštudoval. Budúcnosť ukáže,“ dodáva Eduard.