Keď sa povie Mestské divadlo Žilina – čo prvé ti napadne?
- Napadne mi slovo „veľa”, veľa všetkého. Krásne, aj menej pekné chvíle. Kopec srandy a smiechu. Aj slzy, aj tie hrané, aj tie skutočné. Veľa očakávaní, veľa naplnení, veľa energie, veľa času stráveného medzi týmito múrmi, veľa kolegov, kamarátov. Veľmi, veľmi veľa emócií. Veľa splnených snov, veľa šťastia, ale aj hnevu, kriku a zlosti. A hlavne veľa divadla a mám to šťastie, že aj veľa dobrého divadla.
Dramaturgia Mestského divadla v Žiline sa počas tvojho pôsobenia výrazne zmenila. Pamätáš si ešte na svoje začiatky v žilinskom divadle?
- Samozrejme. Krásne obdobie, keď som „na chvíľku” zakotvila v žilinskom divadle a potom pôjdem ďalej. Pochádzam z Košíc a študovala som v Bratislave. To, že som tu v Žiline, je vlastne náhoda. Tak si tú náhodu žijem 14. rok. Ako čerstvá absolventka som mala nejaké sny a túžby a teraz ich mám tiež. Myslím však, že sa zmenili. Som spokojná a slovo „ďalej” vnímam v iných súvislostiach. Ale ináč „normálna” herečka, čo chce hrať a aj si niečo vedieť zarobiť.

Bola aj pre teba inscenácia Segiho Belbela Mobil v istom zmysle prelomová?
- Bola najprelomovejšia, nielen pre mňa, ale aj pre toto divadlo. Pôvodne som v obsadení nebola, ale veľmi som chcela, aby ma Edo Kudláč obsadil. Dal ma do alternácie s babou (Ivana Kivaderová), ktorá počas skúšania otehotnela, a postava Rosy mi prischla. Eduard Kudláč urobil predstavenie, ktoré zmenilo pohľad na toto divadlo v rámci umeleckej obce. Priniesol profesionalitu, vycibrený vkus a názor. Bolo to veľmi svieže a zrazu sme boli cool. Edo u nás zostal, vznikali inscenácie, ktoré boli úspešné a začali si hľadať svojho diváka. Zo začiatku to vôbec nebolo ľahké. Ľudia milujú klasiku, ľudia nechcú zmeny, boja sa ich. Edo však nepoľavil, vydržali sme a dnes sme na svojho diváka pyšní. No a ja mám to šťastie, že vo väčšine tých inscenácií som aj hrala.
Na aké postavy, ktoré si tu stvárnila, nedokážeš zabudnúť?
- Na Rosu v Mobile. Na Slepú v Modrofúzovi. Na Rózu v Opitých. Na Lindu v Zlodejoch. Na Radu v Cigáni idú do neba. Na Katerinu Ivanovnu v Zločine a treste. Na Ženu 1 v Ilúziách. Na Emy v Objatiach. Na pani Hofrichterovú v Prachoch.
Aké žánre v divadle preferuješ?
- Také zo života. Smutno-smiešne.
Umelecký šéf Eduard Kudláč začal Mestské divadlo profilovať ako súčasné a angažované. Aký máš vzťah k súčasnej dráme, kde prevládajú monológy?
- „Monológ, ty si život môj.” Mám veľmi pekný vzťah k monológom, roky pestovaný. Súčasná dráma… Áno, je taká súčasná. V niečom veľmi slobodná, ťažko uchopiteľná nejakými zaužívanými princípmi a v tom pre herca prísna. Zrazu keď stretneš dialóg, si šťastný a relaxuješ. Mám rada angažované divadlo, divadlo by malo byť vlastne vždy angažované… keď tak premýšľam. Len sa v tom človek, tvorca, nesmie stratiť, nesmie mať pocit, že on teraz pochopil svet. Je to na tenkom ľade. Angažované divadlo by malo byť o pokore, súvisieť s pokorou.
Nie každý herec si dokáže poradiť s textami Rolanda Schimmelpfenniga či Ivana Vyrypajeva. V čom spočíva ich herecká náročnosť?
- Trošku som to už načrtla. Nepomôžu vám tradičné prostriedky. Vyžaduje si to obrovskú koncentráciu a autosugesciu, predstavivosť, odstup a vedieť toto všetko spojiť aj v rámci jednej sekundy.
V čom je inakosť žilinského divadla oproti iným divadlám na Slovensku pre teba sympatická?
- Práve tou inakosťou. Cez inakosť sa človek predsa krásne definuje.
Je niečo, čo ti chýba v repertoári Mestského divadla?
- Hm, nejaká nová klasika. „Nová klasika”, to znie dobre.
Po náročnej divadelnej sezóne ostávaš v divadle aj cez prázdniny. Už niekoľko rokov vedieš hereckú dielňu na Letnom divadelnom tábore, ktoré divadlo organizuje. Čo ti dáva táto herecká práca s deťmi?
- Učí ma učiť. Deti ma učia, ako sa robí divadlo. Učia ma aj, ako sa nerobí, sú skvelým kritikom a partnerom. Znie to ako fráza, ale je to true story. A, samozrejme, je to obrovská sranda. Žijem s nimi vo svojej fantázii, vraciam sa do svojho detstva. Zrazu je všetko dovolené, nikdy sa necítim trápne, za všetkým hľadaj len smiech alebo pokus o smiech. Mám už medzi deťmi kamošov, ktorí za ten čas už vyrástli a niekedy ideme na fantu.

Kedy si v sebe objavila aj pedagogický talent? Nie každý herec dokáže byť aj dobrý pedagóg. Čo je pre teba v hereckej tvorbe najdôležitejšie a snažíš sa to naučiť aj tvojich študentov a študentky na konzervatóriu?
- Ja sa naozaj stále len učím učiť. Robím to vždy najjednoduchšie, ako sa dá. Vysvetľujem im to, čo by som v tej chvíli na ich mieste potrebovala vedieť ja. Je to obrovská zodpovednosť. Napriek môjmu vkladu chcem, aby videli veci svojimi očami a sami si vybudovali vkus. To ide ruka v ruke s vývojom ich osobnosti, ich človečenstva.
Ako sa divadlo všeobecne za posledné obdobie zmenilo? Prečo by mali ľudia chodiť do divadla?
- Možno aj preto, aby zistili, že divadlo sa naozaj zmenilo. Že nie je o pretvarovaní sa a o veľkých gestách. Že vie byť autentické ako film alebo ako kniha, ktorá vás nechá vytvoriť si vlastný príbeh.
Na ktorú inscenáciu zo súčasného repertoáru Mestského divadla by si divákov pozvala a prečo?
- Na Neznesiteľne dlhé objatia od Ivana Vyrypajeva. A jednoznačne kvôli tomu textu!
Autor: Zuzana Palenčíková