Do tretice všetko dobré. Klub FBC Grasshoppers AC UNIZA Žilina si 12. apríla 2020 pripomenul zisk majstrovského titulu, ktorý „Kobylky“ získali v sezóne 2014/2015. Najväčšiemu úspechu žilinských florbalistov predchádzali dve neúspešné finále z predchádzajúcich sezón.
V spomínanej majstrovskej sezóne základnú časť ukončili na druhej priečke tabuľky. V play-off postupne prešli cez M-šport Salming Trenčín a FBC Mikuláš Prešov až do finále, kde čelili mužstvu ATU Košice. Po dvoch domácich víťazstvách sa ujali vedenia v sérii, súper však na východe dianie zdramatizoval a znížil stav série na 2:1.

Vo štvrtom zápase Žilinčania po úvodnej tretine viedli 5:0, stretnutie však napokon dospelo do predĺženia. V tretej minúte nadstaveného času rozhodol o historickom triumfe Tomáš Kvasnica.
„To už je päť rokov?“ zareagoval s úsmevom strelec zlatého gólu. „Ako pre každého hráča, aj pre mňa platí, že zisk titulu je to najviac, čo sa dá v športe dosiahnuť. Sú to nádherné spomienky, na ktoré si veľmi rád zaspomínam vždy, keď je príležitosť. Boli sme výborná partia, skvelý tím.“
Ako spomína na veľkú drámu, na ktorú sa rozhodujúci duel po zdanlivo ľahkom úvode premenil? „Posledný zápas sme mali veľmi dobre rozbehnutý, avšak, poslednú tretinu sme poľavili. Asi sme si mysleli, že už máme výhru vo vrecku. Súper to využil, dotiahol výsledok a šli sme do predĺženia. Prišli aj obavy, veď súper bol rozbehnutý, na koni,“ hovorí Tomáš Kvasnica.

Našťastie, v predĺžení sa ocitol v správny čas, na správnom mieste. Rovno pred bránou Košíc, kde si ho našla prihrávka od Patrika Paulikoviča. „Bola to z väčšej časti nacvičená akcia. Na ihrisku boli v tom čase najskúsenejší hráči. Myslím si, že aj to bol dôvod úspešnej akcie. Po rozohratí a posunutí loptičky po mantineli do útoku som si hľadal voľné miesto, kde si ma súperi prestali všímať. Spoza brány som dostal prihrávku a podarilo sa mi skórovať. Okamih, ktorý mi utkvel v pamäti. Akoby sa to stalo včera,“ opisuje Tomáš Kvasnica.
Do Košíc vycestovali spolu s Grasshoppers aj ich fanúšikovia, ktorí sa priamo v hale spolu s hráčmi tešili zo zlatých medailí. Veselá bola aj spiatočná cesta domov: „Niesla sa v duchu osláv, ale nie príliš veľkých. Väčšina z nás, vrátane mňa, musela ísť ráno do práce. Spomínam si na jeden okamih, keď ma pri mikrobusoch pred odchodom domov obkolesili poskakujúci spoluhráči a držiac sa za ramená skandovali moje meno ako strelca víťazného gólu. Je to pre mňa veľmi pekná spomienka. Poriadne oslavy sa následne konali v Žiline, spoločne s našimi fanúšikmi.“