Ani my, ani naši predkovia ešte v takejto situácii neboli. Čo sa vám preháňa hlavou, keď sa povie Veľká noc bez zvykov, úkonov a náboženského prežívania?
- Je to zvláštna situácia. Veľká noc je kombinácia kresťanských obradov a ľudových zvykov. O to ťažšie to nesú najmä starší ľudia, ktorí boli sociálne zvyknutí chodiť každý deň do chrámu. Budú musieť byť bez obradov, napriek tomu, že Veľká noc je jedinečná, je len raz v roku a nedá sa presunúť, ani nahradiť. Je to niečo úplne nové. Slovensko zažilo v prvej polovici 19. storočia choleru. Zasiahla najmä východné Slovensko. Ale ani v tom čase neboli chrámy zatvorené. Rovnako ani počas španielskej chrípky, ktorá viac zasiahla mestá. Napriek tomu máme jednu veľkú výhodu, ktorú nemali naši predkovia. Máme sociálne siete, máme rozhlas a televíziu, máme telefóny. To všetko nám pomôže, aby sme si pripomenuli slávenie Veľkej noci. Keby sme tieto vymoženosti nemali, tak trávenie sviatkov by bolo oveľa ťažšie ako keby sme bolo odpojení od svojich známych a príbuzných. Ale my tú možnosť máme. Treba vydržať túto situáciu. Verím, že to je prvá a posledná Veľká noc, počas ktorej platia prísne reštrikcie. Treba sa vzdať návštev príbuzných a známych. Veľká noc má na Slovensku silný rodinný rozmer. Tak na Vianoce, ako aj na Veľkú noc prichádzajú ľudia zo zahraničia, často z veľkej diaľky za svojimi príbuznými, stretávajú sa kamaráti. Toto všetko v tomto roku nemôžeme absolvovať.
V Žilinskej nemocnici je nový pandemický pavilón. Hospitalizovali v ňom prvých dvoch podozrivých Čítajte Bola Veľká noc aj v minulosti rodinným sviatkom a príležitosťou, aby sa široké rodiny stretávali a komunikovali spolu?
- Bol to rodinný sviatok. Veľkonočnou sobotou po obradoch vzkriesenia sa končil štyridsaťdňový pôst, ktorý predkovia skutočné dodržiavali. Im nerobilo problém 40 dní nekonzumovať mäso, pretože oni ho aj tak jedli iba raz do týždňa. V sobotu večer sa pôst skončil a v na druhý deň v nedeľu ráno bol krásny zvyk. Gazdinky si skoro ráno na prvú bohoslužbou dávali posväcovať košíky s jedlom. Na Fašiangy sa robili zabíjačky a 40 dní sa údila slanina, šunka, klobásky a tieto dobroty sa potom objavujú na veľkonočnom stole. Na Veľkonočnú nedeľu na obed pozývali príbuzných zo široka-z ďaleka. Zo sveta sa vracali napríklad drotári, murári, i ďalší, ktorí boli preč za prácou. Prišli domov na sviatky Veľkej noci a potom sa vracali späť do sveta. Veľká noc bol teda sviatok, keď sa schádzala rodina, aby spoločne zasadli k sviatočnému veľkonočnému stolu.
Posväcovanie veľkonočných jedál nie je prítomné vo všetkých slovenských regiónoch. No napríklad na východnom Slovensku je to očakávaná udalosť. Pred kostolmi sa zhromažďujú stovky ľudí, aby si pred konzumáciou dali posvätiť jedlo. V tomto roku prišli aj o tento rozmer slávenia sviatkov. Je to veľký zásah do tradícií Veľkej noci?
- Ide o veľmi silnú tradíciu. Ľudia z východu, ktorí sa oženia alebo vydajú na západe krajiny, si v rodine udržiavajú túto tradíciu. Hoci to inde nie je také masívne ako ona východe, kde ľudia sa ani nezmestia do kostola a kňaz požehnáva jedlá pred kostolom, v iných regiónoch sa košíky posväcujú v chrámoch pred oltárom. Tam ich kňaz prežehná a pokropí svätenou vodou. No existuje aj iná možnosť. Na sviatok Troch kráľov sa svätí voda, ľudia si ju berú z chrámov domov. Tí, ktorí ju majú, môžu si svoj pokrm pokropiť vodou a požehnať jedla. Ide o samoposvätenie jedál, ktoré v takýchto mimoriadnych situáciách môže fungovať. Ľudia síce sú ukrátení o slávnostnú chvíľu pri požehnávaní krásnych a vkusne vyzdobených košíkov, sú ukrátení o príležitosť stretnúť sa v komunite, v ktorej cítia súdržnosť a jednotu. Ale posvätenie môže byť dôstojné aj vo svojich malých rodinných jednotkách.
Veľkonočnú oblievačku a šibačku dnes vnímame ako folklórnu tradíciu, veselý zvyk, ale naši predkovia brali veľmi vážne úkony, ktoré súvisia s Veľkou nocou. Spájali s nimi prosperitu, zdravie, chceli si nimi zabezpečiť dobrú úrodu. Vedeli by si ľudia v tradičnej spoločnosti predstaviť Veľkú noc bez tradičných rituálov?
