Janko Dobrík pochádza z Banskej Bystrice. Do žilinského divadla dostal angažmán hneď po absolvovaní herectva na VŠMU a pôsobí tu od roku 2008. V súčasnosti hrá vo všetkých 15 inscenáciách v aktuálnom repertoári divadla.
Ako a kedy si sa ocitol v žilinskom Mestskom divadle? Keď sa tak pozerám na umelecký súbor, si jedným z členov, ktorý tu pôsobí najdlhšie.
- Prišiel som rovno po škole. Dal som si tri prihlášky do troch profesionálnych divadiel na Slovensku. Žilina sa ozvala s tým, že OK, žiadosť akceptujú, ale mal by som sa prísť aj osobne predstaviť. Vtedajší umelecký šéf Rastislav Ballek a dramaturg Marcel Škrkoň si pozreli moje absolventské predstavenie Casablanca v réžii Anny Petrželkovej a potom aj predstavenie Tri sestry v réžii Romana Poláka v národnom divadle, kde som hosťoval. A tľapli sme si. Nastúpil som v septembri. Práve vtedy nastali v divadle personálne zmeny. Rasťo Ballek vtedy z postu umeleckého šéfa odišiel a Eduard Kudláč bol pozvaný zrežírovať text Sergiho Belbela Mobil. Inscenácia Mobil sa podarila a následne bol Edo oslovený na pozíciu umeleckého šéfa. On to prijal a odvtedy sme tu spolu.
To bol veľmi dobrý začiatok, lebo inscenácia mala veľký úspech aj u kritikov, aj u diváckej verejnosti. Ukázala, ako by sa mohlo divadlo dramaturgicky profilovať.
- Text Sergiho Belbela Mobil mi bol veľmi sympatický. Išlo o civilný herecký prejav, monológy. Na javisku som sa ocitol spolu s Janou Oľhovou, Evou Gašparovou a Ivetou Pagáčovou. V réžii Eda Kudláča, ktorý na mňa pôsobil ako veľmi inteligentný pankáč. So slovníkom sebe vlastným dokázal rozkryť veľmi intímne pocity a poryvy tých postáv. Ešte v júni to vyzeralo tak, že sa vrátim do Banskej Bystrice a budem robiť niečo úplne iné a v septembri som už skúšal Mobil. Bol som ako Alenka v krajine zázrakov.
Mestské divadlo začalo hľadať novú tvár aj s tvojím príchodom. Pod umeleckým vedením Eduarda Kudláča sa začalo orientovať na súčasnú drámu, a tým sa výrazne odlišovať od iných divadiel na Slovensku. Do akej miery bolo toto profilovanie divadla pre teba výzvou?
- Výzva to bola určite v tých prvých rokoch. Všetko bolo nové. Umelecký súbor sa začal meniť a profesionalizovať, a tým pádom som chcel dokázať, že po úspešnom Mobile si zaslúžim ďalšie pekné postavy. Teraz je to už záväzok. Za tých 12 rokov pod Edovým vedením sme dokázali vytvoriť silný ansámbel a jedinečný repertoár. Dokázali sme osloviť žilinského diváka, aby prišiel do divadla, ktoré predtým nemalo nejakú extra históriu a návštevnosť. Toto divadlo predtým nijakým spôsobom nerezonovalo medzi Žilinčanmi ani u divadelných kritikov na Slovensku, to sa nedialo. A dnes sa to deje. Toto všetko sa podarilo za 12 rokov vybudovať a udržať, aj napriek občasným turbulentným stavom. Myslím si, že sme divadlo, ktoré má tvár a záväzok nepoľaviť a ísť stále ďalej.
Zo strechy Katedrály Najsvätejšej Trojice demontovali kríž Čítajte V čom je inakosť žilinského divadla oproti iným divadlám na Slovensku pre teba sympatická?
- Repertoárom. Súčasná dráma, ktorá je umne popretkávaná svetovou klasikou, ako bol Idiot, Zločin a trest a Besi. Tiež to, že sme diváka naučili počúvať a premýšľať aj napriek tomu, že ľudia primárne očakávajú od divadla zábavu a relax. A trochu odľahčene – som rád, že sa tu v predstaveniach nemusí spievať, lebo to neviem (smiech).
Aké postavy či inscenácie ti najviac utkveli v pamäti, lebo ťa niekam herecky posunuli, boli náročnou výzvou či ich máš len jednoducho rád?
- Určite si budem pamätať Mobil, pretože to bola moja prvá postava. Budem si pamätať aj postavu Konráda z inscenácie Poľovačka na losy, pretože tam som naučil, ako sa robí komédia. Môžem za to vďačiť Ivete Pagáčovej, ktorá mi bola obrovskou oporou aj režisérovi Jánovi Štrbákovi, ktorý prišiel otvorený akémukoľvek nápadu. Nezabudnem ani na Sexuálnu perverzitu v Chicagu, už len preto, že to hráme 10 rokov a hral som to už so štyrmi rôznymi chlapcami na javisku. Každou zmenou obsadenia to dostávalo ďalšiu a ďalšiu pridanú hodnotu, nové fóry, motivácie, energiu. Trochu si pamätám aj Dvoch veronských šľachticov, lebo to bolo za tých 12 rokov jediný raz, keď som rozprával vo verši, ale predstavenie som nemal rád. Pamätám si aj postavu Eugena Schurzingera v inscenácii Kazimír a Karolína v réžii Anny Petrželkovej. Tam som sa prvýkrát stretol so štylizovaným spôsobom hereckého vyjadrenia. Potom sa to celé nejak zrýchlilo. Pamätám si sezónu, keď sme mali osem premiér a podarili sa veci ako Taká fajn baba (Ivanka Kubáčková získala cenu Dosky za Najlepší ženský herecký výkon sezóny), Jánošík 007 (ktorý získal ceny na Novej dráme aj na Kremnických gagoch) či Mačacie schody. V tomto kuse som hral s Petrom Brajerčíkom a hrali sme ženy. Na začiatku a na konci bola muzika a svetlá a medzitým to bolo 70 minút iba na nás. Režíroval to môj spolužiak z vysokej školy Gabo Tóth a bola to fantastická réžia. Často sa hovorí, že herecká réžia je taká druhoradá. Ale tu Gabo perfektne rozobral všetky situácie. Celý ten čas som presne vedel, čo hrám, prečo to hrám. Keď sme na javisku iba dvaja, vždy jeden ťahá pílu a ten druhý sa musí nechať potiahnuť. My sme to mali presne rozdelené.
Myslím, že by si dokázal pokračovať do nekonečna, lebo za tých dvanásť rokov bolo málo inscenácií, v ktorých si nehral. V každej postave si dokážeš nájsť niečo pozitívne, ale predsa, aká postava bola tvojou top?
- To, čo by som si dal úplne navrch všetkých mojich postáv, je Idiot. Stáť tri hodiny na javisku s veľkými martinskými a žilinskými hercami v takomto titule, pod taktovkou Kudláča, to bola veľká výzva. Nehovorím, že som ju zvládol výborne či bezchybne, určite tam boli obrovské nedostatky, ale v danom období, s danými dispozíciami sa mi to robilo dobre.
A čo autori ako Schimmelpfennig a Vyrypajev? Aký máš vzťah k ich textom, kde nehráte postavy, ale ste skôr rozprávačmi? Tie sú výzvou aj pre divákov a diváčky.
- Schimmelpfennigov Ídomeneus bola prvá inscenácia z tých, ktoré na diváka vizuálne pôsobili tak, že prišlo uniformne oblečených 11 ľudí, ktorí z javiska neodídu, nehrajú postavy, ale prerozprávajú príbeh niekoho iného. Podobne je to aj v jeho texte Deň, keď som ja už viac nebol ja. A potom Vyrypajevove Ilúzie a Neznesiteľne dlhé objatia. Tam sme sa museli naučiť robiť neiluzívne divadlo. Nie som postava, nepozerám sa na inú postavu, nehráme tam vzťahy. Rozprávame divákom príbeh, aby si ho mohli nejakým spôsobom predstaviť a to je veľmi ťažké. Keď hovorím o Objatiach, je to momentálne pre mňa z repertoáru najobľúbenejšia inscenácia. Tým, že ju hráme v aréne a celý čas sa pozeráme divákom do očí, to chce veľkú mieru koncentrácie.
V Žilinskej nemocnici je nový pandemický pavilón. Hospitalizovali v ňom prvých dvoch podozrivých Čítajte Keby si veľmi chcel, mohol by si si vybrať aj iné divadlo. Čo ťa stále drží tu v Žiline?
- Sentiment, zvyk, vzťah k tomuto divadlu. Stále sa teším na každú novú spoluprácu. Ľudia, ktorí tu tvoria ansámbel – to nie sú kolegovia, to sú kamaráti. Ďalšia vec je repertoár. Hráme moderné veci, ktoré sú napísané súčasným jazykom. A v neposlednom rade sa mi páči mesto Žilina. Poloha, ktorú má. Kopce. Mám tu rodinu, postavený dom, vychovávam tu deti. Pre mňa už nie je úplne jednoduché odísť. Mám tu trvalý pobyt, takže som už vlastne Žilinčan.
Aký je tvoj odkaz ľuďom, ktorí ešte v žilinskom divadle neboli? Prečo by mali ľudia chodiť do divadla, keď si v súčasnosti môžu doma veľmi pohodlne pustiť Netflix?
- Predtým, ako som išiel študovať herectvo, som bol v divadle dvakrát. A nebolo to dobré divadlo. Divadlo je dnes už úplne inde, ako bolo pred dvadsiatimi rokmi. Témami, vizuálom, spôsobom reči. Divadlo sa vám deje priamo pred očami. Predstavenie vzniká priamo pred divákom a to je sexi. Sú tu vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí s emóciami pracujú dlhé roky, žijú divadlom, veľa o ňom vedia. Viacerí moji kolegovia herectvo učia. Divadlo je, keď hráš komédiu a dokážeš vystavať situáciu tak, že povieš jedno slovo a 300 ľudí sa smeje. Divadlo je, keď hráš Neznesiteľné dlhé objatia a na klaňačke sa všetci postavia a sedem ľudí plače a fúka do vreckovky. To je divadlo, lebo sa tam udeje zázrak a diváci sú toho súčasťou. Mentálne sa podieľajú na výsledku predstavenia a to je veľmi silné.
Autor: Zuzan Palenčíková
