S Ľubkou Škvarnovou sa osud nemaznal. Po mozgovej obrne ostala odkázaná na vozík a pomoc svojich asistentiek. Aj napriek zdravotnému hendikepu sa venuje málo známemu športu Boccia.
„Boccia je zameraná na ľudí s tým najťažším zdravotným znevýhodnením. Tento šport je rozdelený do piatich skupín – BC1 až BC5. V týchto skupinách sú ľudia zaradení podľa postihnutia. Ja som v skupine BC3, kde sú tie najťažšie postihnutia. Používame špeciálne pomôcky, rampu a tykadlo. Rampu používame preto, lebo nedokážeme rukou hodiť loptu, tak je to pre nás pomôcka. Pri tejto hre potrebujeme asistenta, ktorý nám asistuje, podávaním loptičiek na rampu a usmerniť rampu. Posledný dotyk s loptičkou počas hry musí mať hráč,“ opisuje športovú disciplínu Škvarnová.
Klubovú kasu napĺňajú brigádami aj ubytovaním na štadióne Čítajte Cieľom hry je dostať loptičky k bielej, ktorá do hry putuje ako prvá. „Boccia sa skladá z trinástich loptičiek bielej, modrej a červenej farby. Biela je “Jack“, ktorá sa a vyhadzuje ako prvá. Hráme proti sebe dvaja hráči, jeden má lopty farby modrej a druhý červenej. Cieľom tejto hry je dostať sa so svojou farbou čo najbližšie k Jackovi,“ dodáva na margo hry Škvarnová.
Snom je Tokio
S partiou dokonca v Žiline založili klub, ktorý sa tomuto športu venuje.
„K Bocii som sa dostala na základe klubu v Považskej Bystrici. Tu sme sa v partii rozprávali, že by sme ich išli pozrieť a skúsili si to zahrať. K tomu síce nedošlo, ale v Žiline sme si založili klub Farfalletta v roku 2007. Odvtedy tento klub funguje a ja hrám aktívne už trinásty rok. Trénujeme raz do mesiaca na Základnej škole v Turí, kde je bezbariérová telocvičňa. Školy a telocvične sa kedysi nerobili bezbariérové, všade mali schody a toalety bezbariérové tiež neboli. Až potom sa nám podarilo vybaviť pristavenú telocvičňu v Turí. Keďže už sú kritériá také, že telocvične musia byť bezbariérové. Riaditeľka nám vyšla v ústrety,“ hovorí skromná športovkyňa.
Snom zdravotne hendikepovanej športovkyne je paraolympiáda v Tokiu, ktorá sa uskutoční na prelome augusta a septembra v japonskej metropole. „Súťažím v jednotlivcoch a pároch. V skupine BC3 hráme páry, ale v ostatných skupinách hrajú aj tímy. Boccia je paralympijský šport. Tento rok ma čakajú zápasy v marci v Záhrebe a druhý v Portugalsku. Je mojím veľkým snom dostať sa na paraolympiádu. Uvidíme, ako to dopadne, pretože je to finančne veľmi náročné,“ hovorí spoluzakladateľka klubu Farfalletta.
Predsedníčkou klubu je Ľuboslava Figurová, ktorá je zároveň aj asistentkou Ľubky Škvarnovej. „Ako klub píšeme na mesto Žilina v rámci grantových výziev. Tam je to dobre priechodné a podporia náš klub. Ide teda o nepriamu podporu aj pani Škvarnovej. Je to však podpora pre celý klub, keďže aj ostatní hráči potrebujú pomôcky. Financovanie je veľmi živelné. Len vďaka mestu odhadom vieme, koľko bude peňazí. Podporili nás ešte rôzne nadácie, ale nie je to pravidlom, že nás podporia každý rok. Mesto nás pravidelne podporuje v rámci grantovej schémy a ostatní nás podporujú nepravidelne,“ hovorí Figurová.
Asistenti sú pri hre tiež v strese
Škvarnová je odkázaná na pomoc asistentov v bežnom živote aj pri športe. Napriek tomu svoj život žije naplno. „Ku všetkému mám asistentku. Keď príde, ideme von, do prírody, za kultúrou. Rada cestujem. Snažím sa využiť všetky možnosti. Vďaka týmto ochotným ľuďom som veľa precestovala. Bola som na Lomnickom štíte. Asistenti povedia, že keby neboli so mnou, tak sa na tieto miesta nedostanú. Radosť mám ja aj oni,“ hovorí Škvarnová.
Sylvia Šebestian: Katedru vymenila za armádu Čítajte Figurová prezradila, že aj asistenti zažívajú pri hre poriadnu dávku napätia: „Keď ide oveľa, tak áno. Aj asistent je súčasťou hry na kurte. Nemôžeme urobiť prešľap, nesmieme komunikovať inak, ako je predpísané, nesmieme sa pozrieť do kurtu. Hrá hráč, ale ja mu môžem poškodiť, keď niečo spravím nesprávne. Tým, že dám za čiaru nejakú pomôcku, tak už som sa previnila proti pravidlám a znevýhodnila som ju oproti súperom. Musíme byť zohratí. Skúšať si na tréningoch všetko, od komunikácie až po jednotlivé pohyby.“
Dôležitou je podľa Škvarnovej aj kooperácia s asistentom: „Dôležitá je tímová súhra, keďže hrám spolu s asistentom. Je veľmi dobré byť s ním zohratý, aby poznal loptičky, pretože loptičky sú rôznej tvrdosti. Podľa toho, čo v tej chvíli chcem urobiť, poviem asistentovi, ktorú loptičku chcem a on už vie, akým smerom ju má na rampu položiť. Keď chcem vyrážať loptičku súperovi, tak potrebujem tvrdú a spustiť ju z výšky. Keď ju chcem k Jackovi prilepiť, tak idem s mäkkou loptičkou.“
Turnaj v Bratislave bude pre Tokio dôležitý
Boccia taktiež prináša do hry rôzne taktické aspekty. „Je dobré poznať svojho protihráča, jeho štýl hry. Sú rôzne taktiky. Niekto hrá do diaľky a niekto do blízka. Je dobré si to odpozorovať. Je dobré si Jacka svojou farbou ohraničiť a urobiť si takú bariéru, aby sa súper k nemu nevedel dostať. Aj v tomto športe prichádzajú do hry rôzne ťahy od súperov. Je to o tom, vysporiadať sa so zákernosťami protihráča. Keď vidím, že robí všetko, aby mi znemožnil hrať, tak ja musím urobiť všetko preto, aby som vyhrala celý zápas. Dlhodobé nevraživosti však nevznikajú,“ dodáva s úsmevom Škvarnová.
Hendikepovaná športovkyňa sa najbližšie chystá na zahraničné turnaje v Záhrebe a Portugalsku a taktiež na turnaj v Bratislave, ktorý bude dôležitý pre nomináciu na paraolympijské hry v Japonsku.
„Bude to moja premiéra vo vzdialenejšom zahraničí. Teším sa na to, že môžem ísť na tieto turnaje. Sama som prekvapená a potešená, že to môžem byť práve ja. Budú to veľké turnaje a konkurencia bude z celej Európy. Za Tokio by som bola veľmi rada. 15. marca máme turnaj v Bratislave, po ktorom sa uvidí. Je to pre mňa novinka a postupne sa dozvedám informácie, čo na mňa čaká,“ hovorí štvrtá žena slovenského rebríčku v Bocii.
Podobne ako v iných športoch, aj v Boccii sú potrebné peniaze na zaobstaranie príslušenstva. Navyše, zdravotne znevýhodneným športovcom robia problémy aj zvýšené náklady na cestovanie.
„Pre tento šport sa veľmi ťažko získava podpora. Keďže je jediným príjmom invalidný dôchodok, tak nie je možné z toho všetko financovať. Taktiež z projektov sa nám darí získať nejakú finančnú podporu alebo nahradiť si náklady na cestovné. Nie vždy nám však projekty prejdú, prípadne neprejdú v plnej výške. V klube sledujeme výzvy, ktoré sú zamerané na šport a na základe toho môžeme fungovať. Potrebujem novú rampu, ktorá stojí 2500 eur a nové loptičky, ktorých cena sa pohybuje na úrovni 1500 eur. Je to dosť finančne náročný šport. Plus cestovné, ktoré si hradíme sami. Týmto by som chcela poprosiť o finančnú podporu, aby tento môj sen o paraolympiáde mohol nadobudnúť reálne kontúry,“ zakončila Škvarnová.
