Celkom neočakávane som sa ocitol v ukrajinskom vlaku číslo 738 InterCity z Kyjeva do Zaporožia. Môj miestny spolupracovník náhle ochorel, a tak tradičnú automobilovú formu presúvania sa po Ukrajine mením za vlak. Neplánovaná cesta pojezdom mi pripomenula zážitky z ruských železníc. Sadám si preto k počítaču a píšem text do Zápisníka zo služobných ciest.
Vagón, do ktorého nastupujem, nie je plne obsadený. V takomto stave už aj ostane. Na celej trase medzi prvou stanicou v Kyjeve a poslednou v Záporoží sú len dve zástavky. Jedna je služobná a druhá Dneper, kde vystupujem. Väčšinu spolucestujúcich tvoria mamičky spolu s deťmi, dopĺňa ich jeden starší manželský pár – starí rodičia tiež cestujú s vnučkou. Je to celkom logické. Je polovica júna a od začiatku tohto mesiaca sú na Ukrajine prázdniny. Takže hurá preč z takmer trojmiliónového betónového Kyjeva. V jednom kupé sedia štyria chlapi, ktorí zrejme, tak ako ja, smerujú za obchodom. Všetci spolucestujúci však majú niečo spoločné – ich čelá sú skropené potom. Nečudo, červený ortuťový stĺpec na teplomere pri dverách môjho kupé sa zastavil na 32 °C.
