ŽILINA. Spolok Červeného kríža v Žiline bol založený v roku 1919. Teda tento rok oslavuje sto rokov od založenia. Neodmysliteľnou súčasťou činnosti, ktorú zastrešuje, je aj práca dobrovoľníkov, mladých, zanietených ľudí, ktorí majú chuť pomáhať druhým. V Žiline je táto základňa naozaj bohatá a stretlo sa tu viacero mladých ľudí, ktorí svoj voľný čas trávia zmysluplne. Ako sami hovoria, sú takmer ako rodina.
Červený kríž v Žiline vznikol v roku 1919 a sídlil aj v budove meštianskej školy Čítajte Jednou z nich je aj Andrea Miková, ktorá má 18 rokov a o Červenom kríži počula ešte pred jej nástupom. „Rozhodovala som sa sem prísť, bavila som s kamarátom, ktorý sem chodil už dlhšiu dobu. Keď bol Memoriál Vladimíra Harineka, ktorý organizovala Žilina, tak som si pozrela budovu, spoznala ľudí a odvtedy som tu. Dlhšiu dobu predtým ma to zaujímalo. Mesiac nato, ako som tu bola prvýkrát, tak ja sama som mala úraz a vtedy som si uvedomila, aké je dôležité ovládať prvú pomoc. A tak som bola rozhodnutá sa v tejto oblasti vzdelávať,“ spomína na svoj vstup do Slovenského Červeného kríža, Územného spolku Žilina.
Marcel Kšenzulák je už na vysokej škole. V červenom kríži je takmer dva roky. „Bol som v rámci školy na kurze prvej pomoci. Študujem záchranárstvo a ono to tak išlo ruka v ruke. Založili sme miestny spolok aj na univerzite, kde nás je 25. Chcel som vstúpiť už dlhšie, lákala ma pomoc druhým, čo bol aj dôvod výberu mojej školy. Otec bol hasič a na dedine sme boli zvyknutí si pomáhať.“ Väčšinu svojho voľného času trávi v Červenom kríži aj 22-ročný Kamil Guľaša, ktorý tiež študuje na žilinskej univerzite.
„Tiež som absolvoval kurz v druhom ročníku. Učiteľ nám dal túto možnosť. Kurz bol natoľko zaujímavý, že som sa rozhodol, že by som sem chcel chodiť. Zaujímalo ma to ale odmalička. Červený kríž spolupracuje s hasičmi a záchranármi a aj to ma láka. Odmalička som vedený tak, aby som pomáhal druhým a tu sa to dá uskutočňovať. Neviem ani jednu činnosť vybrať, ktorá by ma bavila najviac. Všetko je zaujímavé. Či už ukážky v materských školách, kurzy pre dospelých, spoločné cvičenia s inými zložkami, ale aj súťaže a asistenčné služby prvej pomoci. Všetko je zaujímavé a pri všetkom naberám množstvo skúseností,“ hovorí Kamil. Emma Ďuranová má 18 rokov. „Zaujíma ma ľudský organizmus z medicínskeho hľadiska. Chcela som sa o tom naučiť viac. Podľa mňa by mal vedieť prvú pomoc každý človek a práve tu sa mi páči, ako sa šíri takáto myšlienka. Pomohlo mi, že sem išla moja spolužiačka Andrea, a tak dodala odvahu aj mne. Obe študujeme na strednej zdravotníckej škole. Veľmi sa mi páči práca s malými deťmi, ale aj akcie a ukážky.“
Iné smerovanie
Peter Martinek má 26 rokov a do Červeného kríža vstúpil koncom leta v roku 2009. „Robil som pomocného animátora na detskom letnom tábore a vypadol nám tam zdravotník. Vtedy vo mne skrsla myšlienka, že by som rád robil zdravotníka, ale bude asi potrebné urobiť si nejaký kurz. Prvej pomoci som sa venoval od ôsmej triedy základnej školy, kedy sme vyhrali okresnú súťaž poskytovania prvej pomoci, ktorú organizoval Červený kríž. Takže moje prvé stretnutie s lektormi a so súťažou už bolo práve na základnej škole,“ spomína na začiatky Peter, ktorý je zároveň predsedom Územného spolku Slovenského Červeného kríža v Žiline.
Prišiel si teda urobiť základný kurz prvej pomoci.
„Chcel som absolvovať aj ten väčší. Len nebol oň v tom čase záujem. Tak som prišiel na spolok a bolo mi povedané, že treba spojiť viacerých mladých ľudí, ktorí by sa aktívne stretávali a napríklad absolvovali aj tento kurz. Pár zanietených dospelých jednotlivcov tu bolo, ale chýbali tí mladí. Nedali sme sa odbiť a zorganizovali sme odber krvi a začali sme organizovať aj ukážky prvej pomoci. Boli sme takými samorastami. Ako šiel čas, tak sa postupne aj tento kolektív obmenil. Dnes už máme viac ako 40 aktívnych mládežníkov a mladých ľudí,“ hovorí. Pomáhali rozbiehať aj mladých ľudí vo viacerých mestách, s ktorými aktívne spolupracujú. Za desať rokov sa toho veľa zmenilo.
„Študujem zdravotníckeho záchranára, takže to smerovalo aj k môjmu štúdiu. Formovalo ma to a pôsobím aj ako lektor či dobrovoľný záchranár. Pomáhame aj pri mimoriadnych situáciách. To bol príklad požiaru na Bratislavskej ulici, kde som pochopil, že človek aj keď sa pripravuje, tak reálna situácia je vždy trochu iná. Človek nikdy nie je stopercentne pripravený a vždy sa má čo učiť,“ myslí si Peter. Situácií, kde zúročili svoje vedomosti, je viac. Jednu z nich zažila aj Andrea.
Pomohlo im to v praxi
„Už sa mi stalo, že som poskytla prvú pomoc. Pri prvom prípade som ostala zamrznutá, bol to šok. Po pár sekundách mi utkvelo v hlave, že to viem. Potom sa mi to stalo, keď som bola s kolegom na zbierke. Jedna pani odpadla pred obchodom. Jej pád som nevidela, ale okamžite som zareagovala aj spolu s ním. Pani mala epileptický záchvat. Tam som si už bola istejšia, vedela som o jeho vedomostiach, on o mojich. Keď prišla záchranka, tak nás pochválili a to mi dodalo odvahu,“ hovorí Andrea.
Vážny prípad zažila aj Emma. „Stalo sa to v Tepličke nad Váhom, kde sme boli ako dobrovoľníci. Jednej pani, ktorá bola pri nás, volal syn, že krváca. Zrazu sa rozbehla, tak sme s kolegom utekali za ňou. Syn bol zatvorený v kúpeľni, ale nakoniec nám otvoril. Všetko bolo od krvi, natiahli sme si rukavice a snažili sme sa ho preniesť. Zavolali sme záchranku. Boli to také okamihy, kedy som pochopila, aké je dôležité poznať poskytnutie prvej pomoci.“ Až neskôr sa dozvedeli, že mladý muž mal vnútorné krvácanie do tráviaceho traktu a išlo o ťažký stav. „Za tie roky, čo pôsobím v Červenom kríži, tak som, našťastie, nemal veľa prípadov, keď som konal sám „bez uniformy“. Ale spomínam si na jeden prípad, kedy došlo k zrážke chodkyne s osobným vozidlom, kde vodič odišiel z miesta nehody. A tam akoby nikto nechcel byť z okoloidúcich ten, kto poskytne prvú pomoc. Je pravda, že kaluž krvi, lapavé dýchanie, žena v bezvedomí. Každý sa bál s ňou pohnúť. Tak sme išli náhodou okolo a s kolegyňou sme jej poskytli základnú prvú pomoc. Po tomto zásahu mi to dodalo sebadôveru. Človek nikdy nereaguje učebnicovo, vždy je nejaká odchýlka. Je fajn, že počas kurzov sa trénujú viaceré situácie, aby každý vedel zareagovať,“ povedal Peter. Tejto činnosti všetci venujú takmer všetok svoj voľný čas. „Ja osobne tu trávim každý druhý deň. Určite mi to dalo výborný kolektív z rôznych častí Slovenska,“ povedala Andrea.
Kamil si myslí, že čas trávi plnohodnotnejšie. „Je tu vždy veľa práce. Baví ma to a som rád, že nesedím na internáte.“ Emme to dalo viacej vedomostí, ale aj väčšiu sebadôveru. „Beriem všetkých ako rodinu, bola som väčší introvert, taká skôr tichá. Teraz je to iné.“
Peter je tu už viac ako desať rokov. „Dobrovoľníkov nikdy nie je dosť. Všetci, ktorí sú tu, sú pre nás veľmi vzácni. Sme veľmi dobrí kamaráti. Mnohí prišli ako introverti a dnes študujú na vysokej škole a vedia sa perfektne postarať o pacientov. Samozrejme, musíte obetovať svoj súkromný život. Ale pre mňa sa stal Červený kríž životným krédom. Aj moja rodina je o moju prítomnosť ukrátená, ale, jednoducho, nie je to pre nás len práca, ale je to životný štýl. Netreba byť ľahostajný,“ doplnil Peter.
