Ivan Turek pôsobil v revolučných rokoch 1989/90 na dnešnej Žilinskej univerzite, avšak, bez možnosti publikovania. Pri príležitosti výročia 17. novembra sme sa ho opýtali, ako prežíval vtedajšie dni a ako sa mu darí dnes.
Ivan, ako si spomínate na november 1989? Čo pre vás znamenal, kde ste vtedy boli a ako ste sa zapojili do diania?
"November 1989 pre mňa znamenal nádej. Smutné na tom je, že nádej, ktorá sa vyplnila iba čiastočne. Bol som na škole zamestnaný ako odborný pracovník, pretože ma po šesťdesiatom ôsmom vyhodili z pedagogických služieb.

Hneď na začiatku som sa na škole pridal k tým, ktorí „revolúciu“ začali. Ten začiatok bol na jednom zhromaždení, organizovanom vedením školy, kde nás súdruhovia presviedčali o hrozbe kontrarevolúcie. V rámci diskusie jeden z učiteľov, Ing. Súkup, prečítal výzvu ich katedry. Dožadovali sa práv, ktoré sú vlastné slobodnej spoločnosti. Konalo sa to v Synagóge (vtedy bola využívaná ako aula školy). Po prečítaní výzvy zaznel dlhý potlesk približne dvoch tretín publika.
Prišiel som vtedy na zhromaždenie neskoro, keď už nebolo miesto na sedenie. Stál som tak, že som videl, kto tlieska a kto nie. Niektorí si demonštratívne založili ruky na prsia, aby vrchnosť videla, že netlieskajú. Potom po nejakom príhovore vyzývajúcom k pokoju zase tlieskala tá druhá časť. A toto sa niekoľkokrát opakovalo."
To bol teda začiatok?
"Áno, zišli sa ľudia, ktorí potom pripravili voľbu tzv. štrajkového výboru. Ten sme zvolili na zhromaždení, ktoré sme zvolali do budovy C (budova, v ktorej je dnes cirkevné Gymnázium Sv. Františka z Assisi). My, tá prípravná skupina, sme stáli pred naplnenou posluchárňou a snažili sme sa vyvolať návrhy na zloženie štrajkového výboru.
Ako sme tam stáli, tak mi pani vedľa mňa hovorí: „Do Žiliny prišla rota kukláčov.“ Ja som jej rovnako potichu povedal: „Tak to radšej neoznamujte! Mohlo by to vyvolať strach.“ Tým ilustrujem situáciu, aká bola, otvoriť ústa znamenalo vtedy veľké nepríjemnosti."
Báli ste sa, napríklad, kvôli rodine?