ŽILINA. Janka Čerepová a Miška Balážová už pred niekoľkými rokmi podľahli vášni vo výrobe ľudového kroja. Okrem samotného šitia a vyšívania však šíria aj osvetu medzi ľuďmi, prostredníctvom ktorej upozorňujú na to, čo je tradičná ľudová výroba a čo, naopak, je len tzv. krojovým biznisom.
Michal Vidan: Riaditeľ divadla musí byť v prvom rade dobrý manažér Čítajte „Naše stretnutie bolo zaujímavé. Ja pochádzam z južného Slovenska, časť Novohrad, a vydala som sa do Žiliny. Venovala som sa nášmu kroju z Ábelovej, dokonca som napísala o ňom aj knihu. Neskôr ma začali zaujímať aj iné oblasti, iné kroje. Nakoľko ÚĽUV ponúka kurzy zamerané na tradičnú výrobu, vyberala som si tie, ktoré mi pomohli pri mojej výrobe. Na jednom kurze v Banskej Bystrici bola ako lektorka práve Miška. Tým, že ona je z Vrútok, tak sme spolu cestovali vlakom a dali sme sa do reči,“ hovorí vyštudovaná muzeologička Janka o prvom stretnutí s mladučkou etnologičkou Miškou.
Na výrobu sa pozerajú rovnako
Zistili, že majú rovnaké názory. „Chceme ukazovať ľuďom folklór, tak ako má byť. Nastal síce veľký boom, ale dá sa povedať, že mnohé, čo sa týka správneho ustrojenia, bolo nesprávne v zmysle, že sa nedodržiavajú pravidlá odievania. Tradície nám značne utlmil bývalý režim a ostali len také stopy. My, keď sme videli, čo sa deje, tak sme sa rozhodli vyrábať tradične krojové súčasti, ale najmä robiť osvetu medzi ľuďmi. Jedna z myšlienok bola, že to skúsime cez Živenu. Robia predsa remeslá, ale my sme sa chceli zamerať na osvetovú činnosť. Tak sme sa tam prihlásili, urobili sme im jednu prednášku. A stretlo sa to s ohlasom. Predtým sme chodili samé a vybrali sme si dva – tri jarmoky. V stánku sme vždy prezentovali svoju prácu a vysvetľujeme ľuďom, ako to má vyzerať,“ spomína na začiatky.
Miška sa s ľudovým umením dostávala do kontaktu tiež odmalička. Neskôr išla na strednú umeleckú školu, kde aj jej maturitná práca sa týkala výroby ľudového kroja. „Mala som odbor kostýmovej tvorby. Začala som vnímať starkú, ktorá veľmi autenticky žila v dedine Baúch na Horehroní. Ja som z Martina a zamerala som sa potom aj na kroj v svojom rodnom kraji. Druhá stará mama vyšíva pánske ľudové košele práve v Turci. Takže som mala z oboch strán tento vplyv,“ hovorí Miška.
Zameriavajú sa na svoj kraj
Potom prišla voľba vysokej školy. „Po bábkarskej tvorbe v Bratislave, ktorá mi moc nesadla, som zistila, že v Banskej Bystrici sa dá študovať na novej katedre sociálnych štúdií a etnológie, kde som sa prihlásila. Tam som nadobudla teoretický podklad, ktorý som využívala a využívam v praktickej tvorbe.“
Živena má podľa nich vybudovaný výborný základ, ale menej priťahuje mladšiu generáciu. „Vidíme, že je to o staršej generácii. Čo je škoda. Týchto ľudí je ako šafranu. Ja sa sama od Živeniarok veľa vecí učím,“ podotkla Janka.
