V sobotu 10. augusta napíše Rajecký maratón svoju 36. kapitolu. O jeho minulosti, ale aj o súčasných očakávaniach sme sa rozprávali s Pavlom Uhlárikom, ktorý stál pri jeho zrode.
Ako sa zrodil nápad zorganizovať Rajecký maratón?
Začalo to jednoduchou stávkou medzi tromi bratmi, mnou, starším Karolom a mladším Jánom. Najneobľúbenejšou robotou bolo pre nás umývanie riadov. Tak sme sa stavili, že kto zabehne najrýchlejšie od tabuľky Rajec po tabuľku Čičmany, bude určovať podmienky domácich prác. Vybehli sme teda traja, ale časom sa to dozvedeli naši kamaráti a o rok už sme organizovali akýsi neoficiálny beh s desiatimi účastníkmi. Nemalo to však dĺžku klasického maratónu. Až neskôr sme sa dozvedeli, že existuje nejaké bežecké hnutie a v roku 1984 sa konal prvý ročník Rajeckého maratónu. Na štart sa postavilo 99 pretekárov.
Mali ste už predtým nejaké organizačné skúsenosti?
Ani nie. Boli sme skôr turisti, chodili sme po horách, robili diaľkové, hrebeňové túry. Ale s behom sme nemali nič spoločné.
S akými nástrahami ste sa museli popasovať?
Na začiatku stačí mať odvahu a myšlienku. Keď sme odbehli prvý maratón, prišli k nám chlapci zo Žiliny, ktorí už mali skúsenosti s vytrvalostnými behmi. Bol medzi nimi aj Marián Michalík, ktorý mal ešte pred rokom na svojom konte všetky ročníky Rajeckého maratónu. On nám dal prvé rady, napísal nám, ako to robiť, kde mať občerstvovačky. My sme sa tiež začali zúčastňovať pretekov, chodiť po svete, spoznávať svetové maratóny. A postupne sme naberali skúsenosti.
Ani na tréningu nik nechcel byť druhý, spomína Jaroslav Slučik na majstrovské roky Čítajte No, udialo sa veľa príhod. Keď ešte neboli počítače, štartovú listinu sme písali na veľkú papierovú plachtu. Keď bežec či bežkyňa dobehli do cieľa, hneď sme na ňu písali čas a podľa toho určovali výsledky v jednotlivých kategóriách. Prvé štarty boli v poobedňajších hodinách a večer sme túto plachtu s výsledkami nechali na námestí. Ráno sme mali telefonát od novinárov kvôli výsledkom. Išli sme sa pozrieť na námestie a tam sme našli výsledkovú listinu dotrhanú. Rýchlo sme jednotlivé kúsky papiera začali zbierať a skladať dokopy.
V iný rok sa nám zas stalo, že štartovné čísla sme dávali robiť do Českej republiky, ale nestihli prísť včas. Použili sme staré, dokonca sme rozstrihli štyri posteľné plachty, na ktoré sme fixkou písali čísla. Prípadne sme ich pretekárom fixkou písali po rukách a v cieli sme sa na nich vrhali, aby sme zistili, kto to je. Pretože pretekár v cieli nevie povedať svoje meno. Teraz už je to úsmevné, ale vtedy to boli stresové situácie. Toto nás formovalo.
Spomínate, že na prvom ročníku štartovalo 99 pretekárov. V roku 2018 ste mali 1300 účastníkov, tie čísla teda poriadne stúpli...
Teraz je to už s pridaním polmaratónu, ten má 13. ročník. A ešte predtým sme pridali preteky na korčuliach, tie majú v tomto roku 15. ročník. Najskôr sme mali korčule a potom, keď mal maratón trošku klesajúcu účasť, tak sme pridali polmaratón. Ten je teraz neuveriteľne populárny, v republike je asi 20 behov. Na Slovensku niet väčšieho mesta, ktoré by neorganizovalo svoj polmaratón. Nás teší, že malý Rajec je štvrtý v poradí spomedzi všetkých slovenských miest v počte pretekárov.
Minulý rok sme mali na štarte 570 polmaratóncov, 220 maratóncov a 120 korčuliarov. Tretí rok ideme do štafiet, ktoré sú skôr pre začiatočníkov. Štafeta sa beží v rámci polmaratónu, po päť kilometrov. Každý zdravý človek, ktorý má aspoň niečo spoločné s pohybom, by mal po mesačnom tréningu zabehnúť päť kilometrov. Pravidelnosťou už je i detský beh, takže dovedna tento rok očakávame 1500 pretekárov.
Pavol Uhlárik je sám aktívnym bežcom. (zdroj: PETER STEHLÍK/CVAK.SK)Ako sa dajú takéto veľké počty pretekárov zvládnuť? Veď to už je v podstate masová akcia.
Človek musí mať veľký kolektív, veľkú rodinu, dobrú manželku a svokru (úsmev). A odvahu do toho ísť. Mám päť detí a každý hovorí, že maratón je mojím šiestym dieťaťom. Keď niečo človek vymyslí, založí, má k tomu špeciálny vzťah.
O trati Rajeckého maratónu sa hovorí, že spomedzi tých slovenských je najkrajšia.
Rajecký maratón je najťažší, najkrajší a najsrdečnejší. Najkrajší je práve traťou, pretože sa beží v prírode. Hoci po asfalte, ale v údolí rieky Rajčanky až do rázovitých Čičmian. Tento rok sme na medaily znázornili čičmianskeho páva a na druhej strane je kvietko z krojov z Rajeckej doliny. Ostatné veľké maratóny sú mestské, či už Bratislava, Košice, alebo Banská Bystrica. Behajú sa na viac okruhov, zatiaľ čo ten Rajecký je jeden veľký maratónsky okruh.
