Rozpad vzťahu, zdravotné problémy, potreba zmeny či jednoducho len turistický zážitok. Dôvody, prečo tisícky turistov ročne vyrazia do Španielska a vydajú sa na púť svätého Jakuba, sú rôzne. Rovnako ako výsledky, ktoré cesta, značená mušľami, jej absolventom prinesie.
Peter Sak sa o púti do Santiaga de Compostela dozvedel počas strednej školy. Vypočujúc si svedectvo človeka, ktorý ju prežil, si povedal, že by sa na ňu raz rád vydal aj on.
„Čakal som na vhodnú chvíľu, keď to môj život bude vyžadovať. Aby som sa niekam takto vydal. A minulý rok sa naskytla taká príležitosť. Všetko sa spojilo, v októbri som sa nahneval a kúpil som si letenku,“ začína 26-ročný Žilinčan svoje rozprávanie.
Potreboval si vyčistiť hlavu. „Trošku ujsť od roboty, od ľudí, od reality,“ hovorí. „Stretol som ľudí, ktorí tam prišli len preto, že je to pekná turistika. Iní tam prišli schudnúť a niektorí mi zas radšej ani neprezradili, prečo tam sú. Stretol som rodiny s deťmi, dôchodcov, mladých aj starých ľudí. Na tej púti si každý nájde svoje.“

Do Španielska odletel v apríli tohto roka. Ešte pred samotnou cestou pobudol pár dní v Madride, kde si splnil jeden zo svojich snov. „Povedal som si, že keď tam už idem, spojím to s niečím, čo som chcel vždy zažiť. A to bol zápas Realu Madrid,“ prezrádza aktívny športovec a fanúšik.
Po štyroch dňoch v hlavnom meste sa presunul vlakom do Leónu, kde odštartoval svoju púť. „Najskôr som nevedel, kde začať. Netušil som, koľko kilometrov som schopný denne prejsť. Navyše, musel som to urobiť tak, aby som bol schopný vykryť to v práci s dovolenkou. Napokon som si vybral mestečko León, rozplánoval som si trasu a nechal som si rezervu tri dni.“
Najťažší bol pre neho úvod. Telo si zvykalo na každodennú vysokú záťaž, domáci s ním odmietali komunikovať v angličtine. „Si v Španielsku, máš rozprávať po španielsky. Dokonca aj na miestach, kde si pútnici vybavujú potrebné veci, všetci rozprávajú len po španielsky,“ spomína. Nakoniec však rukami-nohami dohodol, čo bolo treba, a vtedy, ako aj veľa nasledujúcich ráz počas púte, sa mu potvrdilo, že „keď sa dvaja chcú dohodnúť, tak sa dohodnú. Boli tam ľudia z Kórei, ktorí nevedeli dokonca ani po anglicky. A fungovali tam. Jazyk je posledná vec, ktorá tam človeka trápi.“
Prešiel toľko, čo za celý rok
Ak vás zaujímajú čísla, zopár ich pre vás máme. Za trinásť dní prešiel Peter Sak 350 kilometrov. Denne išiel v priemere 25 kilometrov.
„Rád chodím na turistiku. Nedávno som si pozeral údaje z roku 2018 a podľa GPS som za celý ten rok prešiel peši 300 kilometrov. Tu som to buchol za trinásť dní a ešte s nejakým prídavkom,“ smeje sa.
Severná časť Španielska, cez ktorú vedie legendárna cesta, je v značnej miere postavená na turistickom ruchu. Turisti sa orientujú podľa plastík mušlí či podľa žltých šípok na zemi. Tie ich vedú z jednej dediny do druhej, pričom vzdialenosť medzi nimi môže byť päť, ale aj pätnásť kilometrov.
„Po troch dňoch sa celý môj život zúžil na to, že chodím. Tie prvé tri dni som si v hlave hovoril, že som hlúpy. Pýtal som sa sám seba, prečo som tam išiel. Keď ma večer videli ostatní pútnici, pýtali sa ma, či mi majú zavolať záchranku,“ spomína Peter Sak. „Moje telo večer vypínalo. Zašiel som si na pivko, no fyzicky som bol odstavený. Ráno som však vstal, keď bolo úplne zle, dal som si brufen a išiel som ďalej.“
Okrem množstva kilometrov ho púť obohatila o ľudí. „Hoci som vyrazil na začiatku sám, tam nikdy nie si sám. Stretol som chalana zo Singapuru, s ktorým som pokračoval päť dní. A môžem si povedať, že ho poznám lepšie ako 90 percent mojich kamarátov,“ tvrdí. „Práve preto, že som s ním trávil 24 hodín denne. Ráno sme vstávali, spolu sme šliapali a keď sme dorazili do dediny, do mesta, šli sme sa spoločne najesť. Veľa sme sa rozprávali, no často sa stávalo, že sme išli hodiny ticho vedľa seba. Vedeli sme, že tam ten druhý je a to stačilo. Vedomie, že máš niekoho, kto udáva tempo. Nezlomíš sa, neurobíš si zbytočne prestávku, ale počkáš na neho a spolu si oddýchnete.“