Hoci si navzájom doprajú úspechy, až tento rok im florbalový boh doprial tešiť sa z nich spoločne. V pondelok 22. apríla trenčianske AS pretlačilo florbalistov Tsunami Záhorská Bystrica v piatom finálovom zápase v nájazdovej lotérii, a tak sa stalo víťazom celej série a novým slovenským majstrom. Počas posledného aprílového víkendu nastúpil ženský celok Kloten-Dietlikon Jets v Superfinále švajčiarskej ligy proti odvekému rivalovi Piranha Chür. Modro-biely dres Jets obliekala v uplynulej sezóne aj Slovenka Katarína Klapitová, ktorá sa po záverečnom finálovom hvizde ocitla na zozname švajčiarskych šampiónov. Naplnili sa tak slová jej brata Petra, ktorý ju s titulom v drese Trenčína predbehol o pár dní: Klapitovci sú majstri.
Klapitovci vo finále
„Už po prvom zápase play-off začal Peťo hovoriť – Klapitovci vo finále, Klapitovci majstri. A to bolo ešte len štvrťfinále. Tak som ho musela brzdiť, že je síce pekné, že Trenčín začal konečne čosi vyhrávať, ale nech sa trošku upokojí. Že je to super, ja som pyšná, ale ide ďalší zápas a hrá sa na tri víťazné,“ spomína Katarína Klapitová so smiechom na komunikáciu s bratom počas ligových vyraďovacích bojov.
Majstrovské odchovankyne. Holešová a Kostelná získali ligové tituly Čítajte Starší zo žilinských florbalových súrodencov s úsmevom prikyvuje. „Je pravda, že som to trošku preháňal. Ale Katka mala silný káder, kvalitný. Bolo jasné, že urobia finále. My máme posledné roky rovnaký káder a končili sme raz na piatom, inokedy na ôsmom mieste. V závere základnej časti k nám však prišiel český brankár Tomáš Kafka a urobil neskutočné penzum roboty. Počas základnej časti sme dostávali osem, deväť gólov. Dali sme ich síce sedem, ale vždy sme viac dostali. A v play-off sme stále dávali svojich sedem, ale zrazu sme dostali tri či štyri. V tom bol ten rozdiel,“ odkrýva Peter Klapita tajomstvo úspechu tímu, ktorý sa do play-off predral z posledného postupového miesta.
V ňom postupne porážal tabuľkovo vyššie postavených súperov a po troch päťzápasových sériách, ktoré vždy končili na ihrisku súpera, napokon dokráčal až k majstrovskému titulu. „Pre nás bola asi najťažšou sériou tá prvá, štvrťfinálová. Ako ôsmy tím po základnej časti si nás vybralo štvrté Florko Košice (v slovenskej florbalovej extralige si tímy z hornej polovice tabuľky vyberajú svojich súperov do play-off spomedzi ostatných postupujúcich, pozn. red.). Hoci sme boli ôsmi, nik z prvých troch priečok si nás nevybral.
A proti Florku to boli bitky. Zranenia, sanitky, veľmi ťažký, fyzický florbal. Často na hrane. Keď sme hrali v Košiciach, diváci nás oblievali pivom, hádzali po nás pukance, kričali na nás, že si nás po zápase počkajú. Keď sme toto zvládli, povedali sme si, že najťažšieho súpera máme za sebou a už to bude len o florbale. Keď sme zdolali Florko, pochopili sme, že môžeme ísť ďaleko,“ hovorí Peter Klapita.
Jeho sestra, naopak, vstupovala so svojím tímom do vyraďovacích bojov ako jeden z favoritov na účasť vo finále. „Paradoxne, začali sme zle, lebo prvý štvrťfinálový zápas sme prehrali,“ spomína. „S tým absolútne nikto nerátal. Predtým sme vyhrali pohárové finále a po ňom mal každý nastavenú latku vysoko. Zrazu sme sa ocitli v pozícii, že musíme vyhrať tri zápasy po sebe. Uvedomili sme si, že sa musíme sústrediť na každý jeden. Bol to krízový moment, keď nám došlo, že play-off je naozaj iná súťaž a môže nás poraziť hocikto. Napokon sme však vyhrali sedem duelov v rade a stali sme sa majsterkami.“
Najväčší fanúšikovia? Rodičia
K florbalu si ako prvý našiel cestu Peter. „Ja som plával, potom sme však v škole začali hrávať florbal. V triede sme boli jedenásti spolužiaci – florbalisti. Využívali sme každú voľnú chvíľku, aby sme si zahrali. V škole, cez prestávky, cez víkend na chate, na tráve. Všade som nosil florbalku. Bol som kapitánom školského výberu, cez krajské a celoslovenské kolo sme sa prepracovali až na majstrovstvá sveta škôl. Dva roky som robil plávanie a florbal naraz, potom som ostal už len pri florbale,“ približuje.
Hrivík: Nebyť zdravotných problémov, mohol som byť v NHL Čítajte „A mňa to začalo baviť až kvôli nemu,“ usmeje sa Katarína. Obrovskú podporu mali od začiatku v rodičoch, ktorí sú dodnes ich najväčší fanúšikovia. „Trénujem u nás v klube juniorov a vidím, že rodičia ich vo florbale nepodporujú. Samozrejme, nie všetci. Ale máme tam veľa deciek, ktorým rodiča florbal zakazujú. Hovoria im, že to nie je profesionálny šport, že v ňom nikdy nič nedosiahnu a len strácajú čas.
Nás rodičia nesmierne podporovali. Keď som ja začínal v reprezentácii a išli sme na majstrovstvá sveta, tréner si od každého vypýtal tristo eur, aby sme mali na ubytko. Nebolo to zadarmo, všetko sme si platili. Každý turnaj, sústredenie,“ vykresľuje Peter. A keďže vo florbale sa darilo obom deťom, výdaje sa čoskoro zdvojnásobili. „Naozaj nás veľmi podporovali, či už išlo i finančnú, alebo morálnu podporu,“ pridáva sa Katarína. Boli na každom superfinále, na každom dôležitom zápase. Aj teraz vo Švajčiarsku. A to nehovorím o tom, že nám financovali tie ,sranda turnaje´. Lebo my sme nechceli chodiť na dovolenky, radšej sme šli s kamarátmi v lete na turnaje.“
„Mám odohratých už veľa zápasov a napriek tomu, keď si prídem zahrať sem do Žiliny mestskú ligu, tak naši sa prídu pozrieť. V tej hale sú dvaja diváci, mama a otec,“ hovorí Peter a pridáva ešte jeden príklad, „keď som bol v Ostrave, ešte ako junior, akurát som nehral zápas, ale naši sa napriek tomu prišli pozrieť. Videli, ako hrajú moji spoluhráči, ja som sedel na lavičke, ale aj tak tam boli. Všetko nám sponzorovali, a to sú obaja učitelia, takže ľahké to určite nebolo. Ako decko som to nevnímal, ale isto to bolo náročné. Videli v nás potenciál, verili nám.“
Rodina Klapitovcov drží spolu aj na ihrisku. Medzi mantinelmi florbaloví súrodenci ešte nikdy nenastúpili proti sebe. Na jeden duel však predsa s úsmevom spomínajú.
„V priateľskom zápase sa raz stretla ženská reprezentácia s juniormi AS Trenčín, ktorých som trénoval. Boli sme dohodnutí, že ak baby prehrajú, Katka urobí fúrik cez celé ihrisko. A ony prehrali. Nikto to nechápal, každý sa pozeral, čo sa deje, keď sme po zápase robili fúrik,“ smeje sa Peter.
