Ako sa cítite v koži čerstvého sedemdesiatnika?
- Tá sedmička je už moc kostrbatá. Keď som kedysi dávno gratuloval otcovi k päťdesiatke, ľutoval som ho, aký je starý a už nič nedokáže. Teraz sa obzerám, kde sú tie časy, keď som mal ja päťdesiat. Keď v tom čase nemali v A-mužstve na tréningu brankára, tak mi zavolali a ja som dobehol a ešte som si zachytal.
Päťdesiatka, to je pre chlapa ešte nič. Potom rýchlo príde šesťdesiatka a horšie je, keď sa objaví číslo 65. Ale za päť rokov dôjde k veľkej zmene a sedemdesiatka, to už je memento, to už začína byť chlap skutočne zrelý, lepšie povedané, starý. Nijako sa tým však nezaťažujem. Dožili sa jej iní, dožil som sa aj ja a ako rýchlo to pôjde so mnou dolu vodou, ukáže čas. Jeden môj kamarát po sedemdesiatke povedal: „Mám šťastie, už nezomriem mladý.“
Pavel Frankl v najcennejšom drese. (zdroj: ARCHÍV P.F.)Vyzeráte však stále rovnako.
- Roky sa ale hlásia. Tie človek neoklame. Aj keď vôbec neľutujem roky aktívneho športu, telo si odnieslo svoje. Hlavne kĺby a najmä ramená. Keď som hrával hokej ja, hlavne na začiatku mojej kariéry, výstroj bola úplne iná, ako je dnes. Množstvo pukov som dostal do nechránených miest ramien. Chrániče totiž boli iné ak dnes, často sa posunuli a puk ma zasiahol veľmi bolestivo.
Mal som množstvo úrazov. Každé rameno som mal už dvakrát operované. Dnes, keď zdvihnem ruky nad hlavu, tak nedokážem urobiť takmer nič, tak ma bolia. Keď nejde žiarovku rýchlo vytočiť, tak ju montujem na dvakrát, lebo ruky udržím nad hlavou len pár desiatok sekúnd. Potom musím prestať a oddýchnuť si, ale nakoniec žiarovka svieti...
Zdá sa ale, že na svoj vek ste v obdivuhodnej forme.
- Ešte nedávno som chodil do posilňovne. Myslel som si, že môžem. Robil som zhyby na hrazde, urobil som ich pred pár mesiacmi päť, čo nie je tak málo. Ale bola to asi chyba. Viacej som si škodil, ako posilňoval. Dosť neskoro som prišiel na to, že sa nemôžem prekonávať. Do určitého veku to u chlapa ide. Ale potom už žiadne prekonávanie nemá význam, lebo si človek môže aj značne ublížiť.
Žilinčan Marek Sobola tvorí erby pre exotické krajiny Čítajte Robil som aj kliky, dokazoval si, že na to ešte mám. Nájsť si ale hranicu, čo sa ešte dá a čo už nejde, je dosť ťažké a u bývalých športovcov je to problém. Majú zafixované to, čo kedysi dokázali a dosť ťažko sa vedia prispôsobiť tomu, že čo bolo kedysi, už dnes neplatí. Ale dlhé roky každé ráno cvičím päť tibeťanov a pridal som si k tomu ďalších päť svojich cvikov a to ma drží v slušnej kondícii. Napr. vlani na jeseň som so ženou a deťmi vystúpil na Gerlach.
Šport je vašou najväčšou celoživotnou vášňou?
- Nepovedal by som, že šport je mi vášňou, ale celý život som v pohybe. Vyrastal som na Malej Prahe v Žiline. Neďaleko bol Sokol a bolo dobrým zvykom chlapcov od nás z ulice, že sme chodili do Sokola. Na vtedajšej Ulici SNP býval náš cvičiteľ, prezývaný Bratko. Mal vtedy okolo 45 rokov, ale to, čo dokázal na náradí, bola vtedy pre mňa fantázia. Vôbec sme naňho nemali.
To bola doba, keď sme vyrastali na ulici. Po škole sme hodili tašku do kúta a utekali sme von, na ulicu. Hrali sme futbal, hokej, chodili do okolitých záhrad na ovocie a presne som vedel, kedy ktorá čerešňa na uliciach Malej Prahy dozrieva. Tuším to bolo v roku 1957, keď vyasfaltovali Veľkú Okružnú a my sme tam v zime hrávali hokej. Dnes je to nepredstaviteľné, ale vtedy tam prešlo pár áut za deň. Behali sme za pukom a raz za čas niekto zakričal: Pozor, auto ide! Ja som býval v slepej uličke, kde vtedy nemal auto nik, a tak sme tam s kamarátmi mastili na prašnej ceste futbal.
Čo rozhodlo v prospech hokeja?
