Žilinčanka Petra Poganyová precestovala kus sveta. Najviac ju lákajú práve krajiny, ktoré sú u nás považované za nebezpečné.
Cestovaním a spoznávaním jednotlivých kultúr sa utvrdila v tom, že tento pohľad na mnohé krajiny sveta nie je správny.
Aké boli začiatky?
„Rodičov mám horolezcov. Oni ma priviedli k láske k horám, a tým ma vlastne akoby inšpirovali. Za ich čias sa nedalo moc cestovať, chodili liezť. To len do Čiech a maximálne do Nemecka. Nikdy neboli, keď boli mladí, mimo Európy. Ale snažili sme sa každý rok niekde cestovať k moru, či už na nejaký ostrov do Talianska, alebo do bývalej Juhoslávie,“ spomína na svoje prvé cestovateľské zážitky.
Od začiatku vedela, že je to niečo pre ňu. „Mne sa to už vtedy veľmi páčilo, keď sa nabalí auto a vyrazí sa na dovolenku. Moja prvá cesta viedla do hôr tu v Európe. Boli to Rumunské Karpaty, albánske hory, macedónske hory, Rumunsko a Bulharsko.“
A tak postupne začala objavovať krajiny, ktoré pred pätnástimi rokmi neboli tak navštevované ako dnes.
„Vtedy to bola ešte taká mierna divočina. Postupne sa mi to začalo tak páčiť, že sme s kamarátmi plánovali cesty na exotickejšie hory. Dostali sme sa cez Turecko, Irán až do Himalájí. Išla som zo Žiliny do Pakistanu stopom a trvalo mi to 22 dní,“ hovorí o svojej prvej ceste.
Na prvej ceste sa to zlomilo
Najbližšie srdcu sú mi čičmanské kroje, tvrdí fotograf Martin Habánek Čítajte Tu zistila, že vôbec sa ničoho nemusíme báť. Netreba mať ani peniaze, stačí len chcieť odhodlať sa a ísť. Potom to už všetko ide.
„Samozrejme, boli aj problémy. Keď sme išli do Pakistanu, pred viac ako desiatimi rokmi, tak bolo veľmi málo dostupných informácií o oblastiach, ktoré sme chceli navštíviť. Vybavili sme si teda len víza a nechali sme to na náhodu.“
Povedali si, že ak sa budú cítiť ohrozene, tak sa vrátia. Každým dňom sa to ale zlepšovalo.
„Čím viac sme boli v turisticky menej navštevovanej krajine, tým väčšia bola pohostinnosť miestnych ľudí. Viac sa o nás zaujímali, ponúkali nás čajom, jedlom, dokonca nám ponúkli aj to, že môžeme u nich prespať. Všetci boli milí. Takže po tejto stránke sme hneď zistili, že obavy nie sú na mieste,“ hovorí Petra.
Práve prvá cesta jej doslova otvorila bránu do cestovateľského života, pretože odvtedy trávi viac ako tristo dní v roku na cestách.
„A práve ma zaujímajú krajiny, ktoré sú veľmi málo navštevované alebo sú označované za nebezpečné. Na to, prečo ľudia uveria takejto propagande, mám viacero pohľadov. Ľudia, ktorí len sedia doma a pozerajú televízor, vidia v spravodajstve len vojnu. Ale tieto krajiny majú obrovskú rozlohu.“
Niektoré krajiny sú väčšie ako polovica Európy a keď je niekde konflikt, ktorý je 1 500 kilometrov ďaleko, tak si nevedia predstaviť, že tých ľudí, ktorí sú na druhej strane krajiny, sa to netýka.
„To je tak, ako keby bol od nás vojenský konflikt takto ďaleko a niekto by sa vás pýtal, či ste v poriadku. Takže toto je ten prvý prípad. V tých krajinách, kde prebieha nejaký konflikt alebo sú tam nebezpečné oblasti, neznamená, že celá krajina je nebezpečná,“ hovorí o svojich skúsenostiach s tým, že ak je nebezpečný juh, tak sa dá navštíviť sever.
Nie celá krajina musí byť nebezpečná
„Toto je presne príklad Afganistanu. Dajú sa navštíviť oblasti ako je Vachánský koridor alebo oblasť Mazar-i-Sharif, ale s nejakými obmedzeniami aj Kábul či nádherné údolie Bamiján. Teraz sa často spomína napríklad aj Sinajský poloostrov, kde sa ľudia veľmi boja cestovať. Vidia tam útoky, vojakov. Ale takisto je rozdelený na Severný Sinaj a Južný Sinaj. Ten severný, tam sa nedá ísť. Je to bezletová zóna. Ale Južný Sinaj je nádherná dovolenková destinácia, kde sa môžete šnorchlovať, potápať, ale aj kajtovať či vystúpiť na hory. Môžete ísť na Mojžišovu horu, pozrieť si Kláštor svätej Kataríny,“ hovorí.
Tento rozdiel si treba uvedomiť, keď o podobných krajinách uvažujeme.
Ak vodopád stratí vodu, prídeme o pamiatku Čítajte „Treba ale určite dodať, že niektoré krajiny sú vhodné pre cestovateľov začiatočníkov, kde môže ísť naozaj každý. Keď neviete žiadny jazyk, vystúpite na letisku, tak sa vám nič nestane. Potom sú krajiny, ktoré sú vhodnejšie pre skúsených cestovateľov. Dôležité je si zistiť pomery v krajine, aké je tam náboženstvo a keď tam človek príde takto pripravený, tak miestni ľudia si to vážia a vedia turistovi aj pomôcť. Vtedy sa z toho stáva veľmi príjemný zážitok.“
Ak máte rešpekt, tak je to v poriadku. „Ak ste nepripravený a nemáte úctu k tradíciám, môže prísť ku konfliktu. Niektoré veci by ich mohli pohoršiť. Ako žena som však nikdy nemala nejaký pocit rozdielu, či cestuje žena, alebo muž. Vzbudzujete možno väčšiu pozornosť. Ale na to si človek časom zvykne,“ približuje svoj spôsob cestovania.
Čo sa oplatí vidieť?
Ak by sme mali byť konkrétnejší a mali poradiť cestovateľom, tak môžeme začať v Európe.
„Ak chcete navštíviť krajiny, ktoré sú menej navštevované, tak je to určite Moldavsko. Na prvý pohľad sa môže zdať, že tam nič nie je. Nie sú tam hory ani nijaké významné svetové pamiatky, ale celú krajinu môžeme brať ako skanzen. Ľudia tam žijú tak ako pred rokmi u nás. Všetci sa chcú s vami rozprávať. Po celej krajine sú obrovské vínne pivnice, ale aj kláštory, ktoré majú úžasnú atmosféru. Stále zaujímavé je Albánsko a jeho hory, ktoré sú neskutočne divoké a krásne. Takisto kosovské hory, kde sa môžete potulovať celé dni a stretnete milých ľudí. Určite by som nevynechala Gruzínsko, kde nájdete kus histórie, ale aj nádhernú prírodu,“ radí Petra.
Tiež by poradila Rumunské Karpaty, ktoré sú pre ňu miestom, kde sa rada vracia. To by bola Európa.
„Pre mňa je najobľúbenejším kontinentom Ázia. Myslím si, že väčšina týchto krajín je vhodná aj pre začiatočníkov- – cestovateľov. Ak chce ísť niekto pozrieť do vysokých hôr, tak odporúčam Nepál, kde je zázemie, infraštruktúra, veľa cestovných kancelárií. No a keby chcel niekto vysoké a divoké hory, tak je zaujímavý Pakistan – najmä oblasť Karakoram. Alebo na treking sú vhodné aj indické Himaláje. Ak niekto hľadá dovolenkovú destináciu, tak nie ďaleko od Slovenska sa nachádza Omán. Ak chce ísť niekto za kultúrou či históriou, tak krásny je Irán alebo zaujímavé a bezpečné sú aj krajiny bývalého Sovietskeho zväzu.“
Afrika je podľa nej už trošku náročnejšia aj z finančného hľadiska, aj z pohľadu skúseností.
Raz sama, inokedy s partiou
Potom je tu otázka toho, či cestovať sama, alebo vo dvojici. „Ja som začala cestovať vo dvojici a vždy to bolo o tom, že si musím nájsť spolucestovateľa. Ale potom zrazu pri jednej ceste sa nechcel nikto pridať, tak som vyrazila na cesty sama. Malo to úplne inú atmosféru. Bola som viac v kontakte s miestnymi ľuďmi, pretože som nemala „parťáka“, s ktorým som sa mohla porozprávať. Najlepšie je to prestriedať.“
Dve tony odpadu. Smutná realita popri ceste pod Strečnom Čítajte S partiou kamarátov najradšej spomína na cesty na Havajské ostrovy, Island, Libanon či Omán.
„Krajiny, kde sme boli väčšia partia a máme nezabudnuteľné zážitky. Rodičia mi nikdy nehovorili, že je to nebezpečné. Práveže mi v tomto vždy fandili. A kamaráti si na to tiež už zvykli.“ Už teraz má precestovaných veľa krajín. Na začiatku bola kľúčom pri výbere túžba niečo nové vidieť. „Mala som veľkú túžbu vidieť Himaláje, a keďže som bola študentka, jediná možnosť bola ísť autostopom. Takže kvôli horám. To bol taký prvý podnet. Vtedy som zistila, že je to veľmi jednoduché. Treba len vyraziť a ono to už nejako dopadne.“ Keďže mali zlezené najvyššie kopce v Európe, lákalo ich to ďalej.
„Dostali sme sa tak do Maroka alebo pred pár dňami som sa vrátila z výstupu na najvyššiu africkú horu Kilimadžáro. Zaujímavá bola aj expedícia na Aljašku, kde sme zdolali najvyšší vrchol Denali. V poslednom čase si vyberám krajiny podľa toho, kde sú lacné letenky. Čiže vôbec nie som rozhodnutá a náhodou vidím nejakú dobrú akciu, tak si kúpim letenku. A už sa ani vôbec nepripravujem na tieto cesty. Len si pozriem, aké tam je počasie a či nebude pršať. Zoberiem si malý dvadsaťlitrový batoh.“
V krajinách cestuje stopom a keď nastúpi do prvých troch – štyroch áut, tak ľudia jej o krajine všetko porozprávajú.
Cestuje naľahko
Takto má informácie priamo od zdroja. Cestuje už viac ako pätnásť rokov. Za toto obdobie sa toho dosť zmenilo.
„Čo sa týka nebezpečnosti, tak je to pre mňa dosť paradoxné. Keď prídeme do takejto krajiny, tak miestni, ktorí nemajú napríklad televízor, sa pýtajú: „Poznajú vaši ľudia Afganistan? Vedia, že tu máme také krásne hory?“ Vtedy mi je to ľúto, pretože im nechcem povedať, aký obraz má ich krajina u nás na Slovensku. Naposledy, keď som bola v Tunisku, tak sa pýtali, či poznáme ich krásne more a krajinu. Kamarátka povedala, že jej známy jej povedal, či si berie nepriestreľnú vestu. Samozrejme, boli z toho veľmi smutní. V Egypte tiež nerozumeli, prečo majú o nich v iných krajinách takýto obraz. Jeden Egypťan sa začal smiať a odpovedal: „Je tu islam, sme naučení, že nemáme piť alkohol ani si brať pôžičky od bánk. Takže sa tak nezúčastňujeme svetového biznisu.“
Keď bola v Afrike a zapla si správy, tiež videla rozdiel. „Tam informujú napríklad o hladomore v Jemene či konfliktoch na hranici Mjanmarska. U nás o tom nie sú vôbec zmienky.“
Hrivík: Nebyť zdravotných problémov, mohol som byť v NHL Čítajte Okrem jej pohľadu na tieto krajiny sa zmenil aj spôsob cestovania.
„Čo sa týka balenia sa na cesty, tak aj to sa výrazne zmenilo. V minulosti som cestovala na ťažko, brala som si veľa vecí, stan, karimatku. Neskôr som pochopila, že to nepotrebujem. V krajinách sa dajú zalepiť topánky, zašiť oblečenie. Samozrejme, väčšinou, kde cestujem, je teplo. Za 15 rokov sa to pretransformovalo na to, že chodím s miniatúrnym batohom a nepripravujem sa. Nechávam to na náhodu. Idem tam, kde mi poradia, kde sa mi páči.“ Zažila ešte niektoré krajiny naozaj bez turistov.
„My keď sme boli v Iráne, tak tam naozaj každý na ulici nás pozýval na čaj. Teraz, keď je tam veľa cestovateľov, tak sa o vás až tak nezaujímajú. Som celkom rada, že som zažila niektoré krajiny bez toho cestovného ruchu.“
Rituál ani talizmany nemá, blog nepíše a o knihe v najbližšej budúcnosti neuvažuje. Ale nevylučuje to. „Momentálne na to nie je čas. Ja keď prídem domov, tak som rada, že si operiem veci a zase vyrážam. Boli také pokusy, že som si chcela pár vecí zaznamenať, ale skončilo to neúspešne. Väčšinou si odfotím nejaké ilustračné fotky, ktoré mi pripomenú zážitky. Ale ostávali mi peniaze z ciest a už sa mi to doma hromadilo. Inšpiroval ma jeden chlapík v Egypte, ktorý mi ukázal svoju zbierku. Tak mám z každej krajiny, kde som bola, nejakú bankovku a mince. To je asi jediné, čo mi ostane. Čo sa týka nejakého odkazu, tak by som chcela Slovákom ukázať, že krajiny, ktoré považujeme za nebezpečné, sú zároveň krásne, majú nádhernú prírodu. Chcela by som, aby ľudia nemali ohraničené myslenie v tomto smere.“
To aplikuje aj pri svojej práci sprievodcu. Ľudia majú iné predstavy pred cestou.
„Trend je, že ľudia majú záujem o exotické krajiny. Majú informácie od médií, kamarátov. Nabalia si obrovské kufre a neskôr pochopia, že ide o krásnu krajinu, kde nič nepotrebujú. Vždy to dopadne dobre, chytí ich to za srdce a chcú ísť na ďalší aj ďalší zájazd. Baví ma ten moment, keď sú ľudia dojatí z toho, aký je ten svet krásny,“ dodala Petra.
