Futbalovú púť odštartoval v rodných Lipanoch. Vďaka kvalitným výkonom si ho všimli anglickí skauti a dostal sa až do Anglicka, kde nastúpil proti Liverpoolu. Po trénerských úspechoch v Terchovej ho futbalové chodníčky priviedli do Martina. Ambiciózny tréner myslí aj tu len na tie najvyššie méty.
Kto vás priviedol k futbalu a aké boli vaše futbalové začiatky v Lipanoch?
- K futbalu ma priviedol môj otec, ako skoro každého malého chlapca. Otec je v Lipanoch vyše 35 rokov manažérom klubu. V menších mestách alebo na dedinách je krčma a futbal, takže ťahalo ma to na ihrisko. Išlo to teda cez otca a aj cez brata Martina, vďaka ktorým som urobil prvé futbalové kroky v rodných Lipanoch.
Mali ste svoj vzor?
- Keď som začínal, boli mojim vzorom všetci hráči A-mužstva na čele s Ukrajincom Džumuratom. V staršom veku som bol fanúšik AC Milána a mojím vzorom bol Marco van Basten, na ktorého som sa bol aj osobne pozrieť, keď hral Slovan Bratislava na Tehelnom poli proti Milánu.
Ako ste sa dostali na hrot útoku?
- Od mala som chcel strieľať góly. Lákalo ma strieľať góly, rozhodovať zápasy, čo sa mi od mala darilo. Za mlada som vždy hrával o dve kategórie vyššie, chcel som sa porovnávať s najlepšími a to mi ostalo. Góly sú korením futbalu a bez gólov by ani divák neprišiel na futbal.
Potom prišiel prestup do Bardejova, v drese ktorého ste debutovali v mužskom futbale. Spomínate si ešte na svoj debut?
- Hrali sme posledný zápas žiackej kategórie v Bardejove a dal som tri góly. Po zápase prišiel tréner Belejčák, ktorý bol šéftrénerom mládeže v Bardejove a chcel, aby som prestúpil do Bardejova. Oni hrali vtedy prvú ligu pod trénerom Bubenkom a v kádri boli slávni hráči, ako Marián Ľálik, Jozef Daňko, brankár Čobej alebo bratia Jackovci. Hneď ako som prišiel, zaradili ma do staršieho dorastu, čo bolo o dve kategórie vyššie. Bol to pre mňa skok. Naše zápasy sme však hrávali pred zápasmi A-mužstva a v druhom polčase už sa na nás prišlo pozrieť aj 2000 ľudí, keďže na mužov Bardejova chodili 12-tisícové návštevy.
Už ako 16-ročného si ma vytiahol do prípravy tréner Radolský. Prvý zápas za mužov som odohral pod trénerom Bohumilom Andrejkom o rok starší. Hrali sme v Piešťanoch, vyhrali sme 4:1 a v debutovom zápase som dal hetrik. Bol to debut snov a odvtedy som sa postupne stal stabilným členom A-tímu.
Onedlho ste putovali do Rimavskej Soboty. Pri pôsobení v jej drese ste sa ocitli aj v reprezentácii do 21 rokov. Čo to pre vás vtedy znamenalo, predsa dostať sa do reprezentácie z druhej ligy nie je celkom bežné.
- V reprezentácii vtedy pôsobili Tomáš Ďurica, Tomáš Oravec, Klimp alebo Vittek. Mňa tam vytiahol tréner Griga a bol som v kádri úplne najmladší. Vybojoval som si to tým, že som dal 19 gólov v Rimavskej Sobote. Pozvánka ma potešila a bola to pre mňa česť nastúpiť v Rumunsku, proti Švédsku alebo Belgicku. Spomínam si na to veľmi rád.
Následne si vás v roku 2002 vyhliadol grécky druholigista Patraikos. Nelákali vás iné tímy?
- Reprezentáciu do 21 rokov trénoval Komanický a povedal mi jednu vec. Buď prestúpim do slovenskej najvyššej súťaže alebo do zahraničia a iba vtedy sa udržím v kádri reprezentácie do 21 rokov. Prišla vtedy naozaj lukratívna ponuka z Patraikosu, ktorý trénoval známy český tréner Vladimír Táborský. Prišiel som tam na skúšku a upieklo sa to v hodine dvanástej, keďže som zmluvu podpisoval v posledný deň prestupového obdobia.
Bol to pre vás prvý zahraničný angažmán. Nemali ste vtedy obavy?
- Mám rad výzvy, čiže obavy som nemal. Mal som ich rád ako hráč a mám ich rád, a budem ich mať rád ako tréner. Išiel som do teplej krajiny, čo mi vyhovovalo. Pozrel som si štadión a všetko nasvedčovalo tomu, že to môže byť fajn.
Po roku ste sa z Grécka vrátili späť na Slovensko. Čo sa stalo?
- Prvá polovica sezóny bola fantastická, čo sa týkalo mňa aj mužstva. Potom sme sa rozišli na dovolenky a stretli sme sa na sústredení v Taliansku. Tam som odohral fantastický zápas proti Ancone, ktorá hrala Seriu A. Mali o mňa záujem, lenže Gréci pýtali veľké peniaze. V lete nášho prezidenta zatvorili za korupciu a od augusta do decembra sme hráči nevideli ani euro. Mal som zmluvu na dva roky, no po dohovore s manažérom som sa vzdal všetkých peňazí a chcel som ísť odtiaľ preč.
Začalo sa vaše pôsobenie drese Trenčína, v ktorom ste zaznamenali aj prvý gól v najvyššej slovenskej súťaži v 62. minúte na štadióne Spartaku Trnava, ktorej dres obliekali hráči ako Martin Poljovka, Vladimír Kožuch alebo Kamil Kopúnek. Aký to bol pocit?
- V tom čase si ma vyhliadol tréner Jánoš a prišla ponuka z Trenčína. Na pôsobenie v Trenčíne spomínam veľmi rád, pretože sa tam zišla výborná partia. Pod dobrým trénerom sme dosiahli tretie miesto v lige. Každý si spomína na svoj prvý gól. Pripravil mi ho Jaro Kamenský a ja som loptu už len dal do prázdnej brány.
V Trenčíne ste mali v útoku veľkú konkurenciu. S mužským futbalom začínal talentovaný Lietava, pôsobil tam aj Kamenský, ktorý prišiel pred sezónou z Bohemiansu Praha alebo Vladimír Majsniar, ktorý prišiel v tom istom prestupovom období ako vy z českého Jablonca. Vďaka čomu sa vám podarilo presadiť v nabitej konkurencii?
- Tréner Jánoš dbal na disciplínu na ihrisku aj mimo neho. Hrávali sme skôr defenzívny štýl futbalu s jedným útočníkom. Ja som sa v úvode chytil, robil som čiernu robotu. Striedal som sa v Ivanom Lietavom, keďže Vlado Majsniar sa zranil a Kamenský hrával z krídla. S Lietavom sme postupom času hrávali spolu na hrote. Zdravá konkurencia však nie je nikdy zlá. Nemali sme nikdy proti sebe nejaké výhrady a jeden druhému sme priali.
Gbeľany sa pobijú o historický postup Čítajte V roku 2005 ste krátko po dovŕšení 24 rokov prestúpili do anglického Crewe Alexandra za 150-tisíc eur, ktorý hral vtedy druhú najvyššiu súťaž. Ako sa upiekol váš prestup a s akými očakávaniami ste šli do Anglicka?
- Prestup sa upiekol úplne náhodne. Hrali sme posledný zápas na Petržalke, kde prišli anglickí skauti sledovať Braňa Fodreka a už nebohého Jura Halenára. V tom zápase som dal gól a po zápase ma čakal skaut. Navrhol mi spoluprácu. Dostal som pozvanie z Watfordu a z Crewe Alexandra. Po dohode s agentom som si vybral tím Crewe Alexandra, čo bol malý klub, respektíve farma pre Premier League. Šiel som tam na skúšku. V pondelok som odlietal, absolvoval som zdravotné testy. V stredu som odohral prípravný zápas a po stretnutí som mal letieť naspäť. V zápase sa mi podarilo streliť hetrik a navyše, v piatok hralo mužstvo prípravný zápas proti West Bromwich Albion, čo bol účastník Premier League.
Volal som do Trenčína pánovi Rybníčkovi, že Angličania odo mňa chcú aby som ostal aj na zápas proti West Bromwichu, aby ma videli v ťažšom zápase. Problém bol však v tom, že Trenčín začínal v sobotu súťaž v Banskej Bystrici. Nakoniec mi to odobrili a v zápase proti West Bromwichu ma vyhlásili za muža zápasu. Na zápase boli aj skauti z Watfordu, ale ihneď po stretnutí sme sa dohodli s predstaviteľmi Crewe Alexandra. Bol som šťastný, pretože bol môj sen zahrať si futbal v Anglicku.
Hovorilo sa aj o záujme tímom zo Škótska...
- Áno, boli tam záujemcovia ešte pred Angličanmi z Dundee United a z Inverness. Z Inverness bol priamy záujem, keď poslali rovno ponuku za mňa. Riskol som to, šiel som do Crewe Alexandra a môžem na to spomínať iba v dobrom.
V čom spočíval najväčší rozdiel medzi futbalom “na ostrovoch“ a na Slovensku?
- Nie je to až tak v kvalite, ale skôr o záujme o futbal, keď v Anglicku je každý zápas vypredaný. Ja som mal zimomriavky, keď po prvom zápase na mňa čakala 70-ročná pani v mojom drese a chcela sa so mnou odfotiť. Futbal sa tam prenáša z generácie na generáciu a preto sú tam plné štadióny. V Európe je veľa kvalitnejších futbalistov, no tam to bolo skôr o sile a nasadení. Všetko tam bolo smerované na silovú zložku.
Bolo pôsobenie v tíme Crewe Alexandra asi najväčším zážitkom vo vašej kariére?
- Je veľa zážitkov. Mam veľa príjemných spomienok zo slovenskej reprezentácie. Taktiež zápasy v Anglicku, kde som nastúpil proti West Bromwichu alebo Liverpoolu, po ktorom som si vymenil dres so stopérom Sami Hyypiä. Hrali sme Carling cup proti Manchestru United. Sú to zážitky neopísateľné. Taktiež spomienky na Grécko sú pekné. Nastúpil som proti Olympiakosu Pireus, dal som druhý najkrajší gól sezóny. Rád spomínam aj na Lipany alebo Bardejov. To Anglicko je však asi najviac. Najpamätnejším okamihom bol zápas proti Shefield Wednesday, kde som mal v hľadisku brata a na zápase bolo 45-tisíc fanúšikov.
Po dvoch rokoch ste zamierili do klubu Nantwich Town. Prečo?
- Mal som zmluvu ešte na rok, ale klub mi po páde do nižšej súťaže umožnil hosťovať, keďže si ma z pohľadu financií nemohol dovoliť. Vybral som si Nantwich Town, keďže to bolo v blízkosti Crewe. Pôsobil som tam pol roka a dopomohol som k jednému z najväčších úspechov klubu. Vyhrali sme Cheshire Senior Cup, keď sme vo finále porazili Altrincham. Vo finále som dal hetrik a po pokutových kopoch sme vyhrali. Potom prišlo moje zranenie, keď som mal problémy s trieslami a chrbtom. Končila mi zmluva a už som aj cítil, že sa chcem vrátiť domov.
Zamierili ste do Prievidze...
- Prišla lukratívna ponuka z Prievidze, s ktorou som absolvoval dvojtýždňovú prípravu pred súťažou. V poslednom týždni, kedy sa to malo všetko upiecť, zatvorili prezidenta klubu. Na rýchlo som si našiel klub v Mutěniciach na Morave. Znova mi pomohol pán Táborský. Mutěnice boli vtedy jeden stabilizovaný klub, mal som to blízko a išiel som teda tam. Potom som šiel na skúšku do Bielsko-Biała, kde sme sa však nedohodli. Zavolal ma teda otec do Lipian s tým, že som chodil len na zápasy s cieľom pomôcť im k záchrane v lige.
Kariéru ste zavŕšili v Rosine výhrou v terajšej piatej lige skupine A. Stali ste sa najlepším strelcom súťaže, keď ste nastrieľali vyše 40 gólov. Neuvažovali ste ešte nad tým, že to pár rokov ako hráč potiahnete?
- Presťahoval som sa do Rosiny, keďže som sa tu vtedy oženil. Rok som nehral, robili mi plastiku krížneho väzu. Jeden z mojich najlepších kamarátov, Braňo Labant, vtedy hral a trénoval v Rosine a prišiel za mnou, či im nepomôžem k postupu. Dohodli sme sa, že keď mi bude držať koleno, tak im pomôžem. Koleno držalo, s funkcionármi sme našli spoločnú reč. Na toto pôsobenie tiež rád spomínam, pretože sa v Rosine vytvorila výborná partia. Či to bol Igor Tatranský, Milan Mičenec, Braňo Labant, Tomáš Bolibruch a tvorili sme teda fantastický kolektív. Jaro Trhančík mi prihral asi na polovicu gólov. Postup bol zásluhou celého tímu. Po postupe do štvrtej ligy sa mi znova ozvalo koleno, musel som podstúpiť ďalšiu operáciu, Odohral som ešte polovicu sezóny, ale už to nebolo ono, pohyb bol limitovaný a rozhodol som sa ukončiť kariéru.
Po skončení kariéry ste začali hneď trénovať alebo ste si dali od futbalu pauzu?
- Po siedmich operáciách kolena som si chcel dať hlavne to dokopy. Potom prišla ponuka od MŠK Žilina, či nepôjdem robiť asistenta k tímom U16 a U17. Takto som začal moju tri a pol roka trvajúcu anabázu v Žiline, kde som prešiel postami od asistentov trénerov od 16 do 19 rokov až som sa stal trénerom U16. Na záver sme s trénerom Goljanom viedli mužstvo do devätnásť rokov. Potom sme však po vzájomnej dohode ukončili spoluprácu.
V akadémii MŠK ste viedli hráčov ako Róbert Boženík , Branislav Sluka alebo Dávid Hancko. Čo vám táto skúsenosť dala?
- Akadémia MŠK Žilina je na najvyššej úrovni na Slovensku. Tréneri majú možnosť pracovať s najlepšími mladými hráčmi, ktorí sú na Slovensku. Či to za môjho pôsobenia bol Šimon Štefanec, Braňo Sluka, Jano Minárik a v neposlednom rade Dávid Hancko.
Hancko pôsobí v súčasnosti vo Fiorentine. Povedali by ste už vtedy, že to dotiahne tak ďaleko?
- Dávid prišiel ako mladý, tenký chalan z Prievidze, v ktorom sme s trénerom Goljanom videli obrovský potenciál. Nakoniec vidíme kam to dosiahol. Futbal sa neoklame. Niekedy talentovanejší hráči nedosiahnu to, čo tí menej talentovaní. Hlavné je to, že tí menej talentovanejší hráči, ako aj Hancko, pracujú na sebe ešte viac. Dávid bol stále na ihrisku, mal výbornú životosprávu. Stále som mu prizvukoval, aby pracoval tvrdo, že raz mu to ten futbal vráti. Vidíme, že výsledok je zatiaľ Fiorentina a ja si myslím, že budeme ešte o ňom počuť ako Milanovi Škriniarovi.
Vaše kroky potom zamierili do Terchovej...
- Z Terchovej prišla ponuka od otca Roba Boženíka, či im trocha nevypomôžem s tréningami a vedením zápasov. To sa vtedy nepáčilo Žiline a nastal konflikt záujmov. So Žilinou som sa rozlúčil a zamieril som do Terchovej. Chcel som trénovať mužský futbal. S Robom Boženíkom a Jánom Kováčom sme chceli urobiť v Terchovej “boom“. Potom prišiel do Terchovej obrovský človek Viktor Holúbek, bez ktorého by sme s hráčmi nedosiahli to, čo sme dosiahli. Na tie roky bude spomínať v dobrom. Je len škoda, že to dopadlo tak, ako to dopadlo.
Do tímu ste si stiahli aj hráčov, ktorých ste viedli v MŠK. Bola práve vaša osoba ich motiváciu prísť hrať piatu ligu?
- Tak určite. Či to bol Erik Sedúch, Milan Sága, Peter Puček, Peter Tlacháč alebo Tomáš Ďurica. To boli všetko hráči, ktorí prešli Žilinou a s ktorými som nemal problém nadviazať spoluprácu. O to ľahšie ich bolo trénovať, čo sa týka myslenia hráčov, štýlu hry a podobne.
S úspechom prichádzajú aj neprajníci. Ako sa musí tréner s týmto vysporiadať?
- Neprajníci sú a zvlášť na dedinách. Ľudia na dedinách dosť rozlišujú, či je ten hráč domáci alebo cudzí. Ja toto nerozlišujem. Mne je jedno, či to je Afričan, Maďar, Rumun, Terchovec alebo Belan. Je nejaký káder, vedenie, realizačný tím a všetci by mali držať za jeden povraz. Ja stále hovorím hráčom, na ihrisku ste osemnásti kamaráti. Akonáhle skončí zápas, nemusíte spolu chodiť na kávy a každý nech si ide svojou cestou. Keď chcete niečo vo futbale dosiahnuť, bez kolektívu a dobrej partie to nejde.
Počas vášho pôsobenia bola mediálna spolupráca s klubom na vysokej úrovni, čo nie je vždy typické na nižšie regionálne súťaže...
- Ja som spolupráci s týždenníkmi, akými sú aj MY Žilinské noviny, otvorený. Futbal sa robí pre ľudí, pre divákov. Divák si rád vypočuje názor, prečíta si noviny a urobí si svoj názor. Keď si prečíta, čo sa deje na športoviskách, ako sa pracuje s deťmi, ako sa robí amatérsky futbal, tak je to pre neho zaujímavé. Ja som v tomto smere otvorený, či to je po prehratom alebo vyhratom zápase. Ľudia potrebujú hodnotenie nie len po dobrom zápase, ale aj po zlom. Je to aj memento pre ostatných trénerov a funkcionárov, aby sa nebáli priniesť informácie z domácej kuchyne pre ľudí. Aj pre toto predsa futbal robíme.
Po víťazstve v štvrtej lige sa mužstvo Terchovej rozpadlo. Čo sa stalo?
- Toto asi nie je otázka na mňa, hoci veľa ľudí spája túto súvislosť so mnou, pretože som tam nabral veľa cudzích hráčov. Je to otázka na vedenie klubu alebo obec. Terchová je pre mňa uzavretá kapitola.
Zamierili ste do Martina. Čím vás oslovil klub z Turca?
- Keď sa skončilo pôsobenie v Terchovej, tak mi priateľka hovorila, že som ako telefónna ústredňa, pretože mi stále zvonil telefón. Mal som ponuky z piatej, štvrtej, tretej aj z druhej ligy. Tri a pol roka som robil prácu na 110-percent, ktorá sa zrútila ako domček z karát. Absolútne som nemal chuť do futbalu. Chcel som si dať pol roka prestávku. Samozrejme, som to nevydržal.
Prišla konkrétna ponuka z Liptovského Hrádku a prišla druhá konkrétna ponuka z Čadce. S Liptákmi som bol na 90-percent dohodnutý, no nakoniec z toho vzišlo. Bol som v kontakte s funkcionármi z Martina už pol roka predtým, ktorí poznali a sledovali moju prácu. Mali sme štvorhodinové stretnutie s predstaviteľmi klubu, po ktorom sme našli spoločnú reč. Je to pre mňa výzva dostať Martin na vyššie priečke, na akých sa aktuálne nachádza.
V Martine je problém so štadiónom, keď hrávate domáce zápasy v Žabokrekoch. Ako sa pozeráte na túto situáciu?
- Toto je jeden z negatívnych bodov pre mesto Martin, keď mestu chýba infraštruktúra. Po mojom príchode som stopol dochádzanie na rôzne ihriská na Turci, pretože mužstvo niekde musí cítiť svoj domov. Tréningový stánok si sme rozložili v Sklabini a zápasy hrávame v Žabokrekoch. Nie je to optimálne, pretože zápasy hráme prakticky stále vonku. Verím, že v blízkej budúcnosti sa veci ohľadom štadióna pohnú správnym smerom a pre Fomat to bude veľmi dobré aj z pohľadu príchodu hráčov. Dnes je veľmi náročné priviesť hráčov do Martina.
Ste bývalý útočník. Je práve ofenzíva vašou typickou trénerskou črtou?
- Samozrejme. Každý tréner chce, aby sa futbal páčil divákom. Všetci chceme, aby sa vyhrávalo päť-šesť nula. Tréner musí pozerať, aký potenciál a materiál má vo svojej kabíne a podľa toho sa zariadiť.
Basketbalový finiš základnej časti, Makroteam hrá semifinále Čítajte Na reprezentačnej úrovni chýba Slovensku hrotový útočník. Podľa vás, ako bývalého reprezentačného útočníka, čo musí mať dobrý útočník?
- Hrotový útočník musí vedieť hrať chrbtom k bráne. Druhou vecou, ktorú musí mať útočník, je fantastická orientácia v pokutovom území. Tretia vec je kreativita. Hráč musí vedieť hrať ľavou aj pravou nohou a taktiež hlavou. To sú tri aspekty, ktoré by mal mať hrotový útočník. Momentálne sa ťažko hľadá na Slovensku hotový hrotový útočník. Zaujímavo sa ukazuje Robo Boženík, ktorý tvrdo na sebe pracuje. Dúfam, že bude mať potrebné šťastie, budú sa mu vyhýbať zranenia a dotiahne to ďaleko.
Aké sú ciele Fomatu do najbližšej sezóny a sezón?
- V zime sme stabilizovali káder a zamerali sme sa na silovo-kondičnú stránku, ktorá bola achillovou pätou martinského mužstva. Chceme napredovať v tabuľke a budúcu sezónu pomýšľať na tie najvyššie méty.
Aké sú vaše osobné ambície do budúcnosti?
- Len tie najväčšie. Tréner robí s tým, čo má k dispozícii a odvíja sa to aj od toho. Hráči robia trénera. Nikto o sebe nemôže povedať, že je top tréner, pretože kariéru trénera majú v rukách hráči. Chcel by som však trénovať v najvyššej súťaži.
Snažíte sa v trénerstve rozvíjať, respektíve sledujete nové trendy v tejto oblasti?
- Bavím sa so špecialistami, hľadám na internete a snažím sa vzdelávať. Kedysi som na zápasy pozeral ako divák a teraz sa už na zápasy pozerám ako tréner. Či to je piata liga, Fortuna liga alebo Liga Majstrov. Z každého zápasu sa snažím zobrať si, čo najviac. V neposlednom rade sa tréner rozvíja štúdiom. Momentálne mi chýba ešte rok praxe a potom si budem môcť dať prihlášku na pro licenciu. Pri štúdiu tréner napreduje, vzdeláva sa, ale keď je na pľaci, tak vtedy je to pravé orechové.
