Na víťaznej fotografii žilinských hokejových majstrov Slovenska z roku 2006 zbadáte v prednom rade trojicu brankárov. Ocitol sa na nej aj Jozef Urdák, hoci on sa ako pravý majster republiky necíti.
„Počas majstrovskej sezóny tu bol Miro Lipovský a Marek Laco. Takže dostať sa do bránky bolo ťažké. S odstupom času to hodnotím tak, že ja som sa o ten titul nepričinil. Som síce všade uvádzaný, moje meno je aj na majstrovskom pohári, ale neprispel som k nemu ani jednou minútou,“ spomína žilinský rodák.
Cítil sa ako Ticketportal
S úsmevom však dodáva, že istým spôsobom bol predsa len, počas historickej sezóny pre žilinský hokej, vyťažený: „Cítil som sa ako Ticketportal. Mal som veľa známych, kamarátov, ktorí chceli ísť na hokej. Eufória bola v tom období obrovská. Takže namiesto hokeja som sa sústredil na to, ako zohnať lístky. Dúfam, že som vtedy všetkým vyhovel a boli spokojní.“

Urdák začínal s hokejom už ako štvorročný. Okolo ľadu sa motal najskôr najmä vďaka staršiemu bratovi Radovi, ktorý ho takisto hrával. Netrvalo dlho a ocitol sa na ňom aj on. „Vždy ma to ťahalo do bránky, už keď sme hrávali s chalanmi na Vlčincoch. Takže keď vo štvrtom ročníku prišlo na výber do bránky, moja voľba bola jasná,“ líči.
Okrem krátkych anabáz v neďalekých mestách, ako napríklad v Martine počas dorasteneckého veku či v Dolnom Kubíne počas čerstvého prechodu do mužskej kategórie, strávil väčšinu času v žilinskom drese. Najradšej spomína na výlukový ročník 2004/2005, počas ktorého sa hviezdni hokejisti zo zámoria vrátili domov a nastupovali v extralige.
„Vtedy sme mali v Považskej Bystrici farmu. Trénoval som v Žiline a tam som chodil chytať zápasy. Keď bolo treba, zaskočil som aj tu a bolo to o to lepšie, lebo som bol pripravený. Do play-off sme dostali Trenčín, za ktorý hral nebohý Paľo Demitra, Marián Gáborík či Marián Hossa. Mal som tú česť zachytať si proti nim. V tej dobe boli fakt top hráči, veľmi som si to užíval,“ hovorí a pridáva aj jeden pamätný zážitok.