Na dôchodku, ale stále aktívna
Známa žilinská detská lekárka, ktorá v júni dovŕši 87 rokov. S manželom Jánom vychovala dve dcéry a jedného syna. V rokoch 1994 – 98 vykonávala funkciu mestského poslanca. V roku 2017 obdržala ocenenie Pro Ecclesia et Pontifice od pápeža Františka, v minulom roku dostala ocenenie Osobnosť Žilinského samosprávneho kraja. Je aktívna v cirkvi, špeciálne v hnutí Fokoláre. So svojím manželom vychovali tri deti, majú šesť vnukov a jednu pravnučku.Obetavo aj vo svojom vyššom veku navštevuje chorých v nemocniciach i domácnostiach.
Kedy sa zrodilo vaše rozhodnutie stať sa lekárkou? Mali ste nejaký vzor v rodine? Počul som, že ste dcérou horára...
- Otecko bol lesník a mama sa starala o nás – troch súrodencov. Stať sa detskou lekárkou som sa rozhodla až po skončení strednej školy. Študovala som gymnázium v Martine, kde som bývala u svojej staršej sestry Jelky Záborskej. Oni mali tiež tri malé deti a ja som k nim mala veľmi pozitívny vzťah. Bola som rozhodnutá, že po skončení školy zostanem pracovať v zdravotníctve ako sociálna sestra. Triedna profesorka ma však povzbudila, aby som išla na medicínu.
Pochádzate z veriacej rodiny, nebol to problém pri štúdiu medicíny?
- Nie, chodili sme do kostola, ale nemali sme strach. Mnohí ale mali problémy. Na prijatie mi, paradoxne, pomohol robotnícky pôvod. Študovala som v Bratislave na Univerzite J. A. Komenského. Vtedy dostávali absolventi tzv. umiestenky a ja som dostala miesto v Poprade na detskom oddelení. Mala som tam veľmi dobrú priateľku, primárku na transfúznej stanici, stala som sa občasnou darkyňou. A tu som sa zoznámila s jedným darcom krvi. Bol veľký turista, rád chodil do Tatier a raz nás pozval na výstup na Slavkovský štít. Magda, tá primárka, išla s nami a ja som si zavolala druhého kolegu.
Začínam tušiť...
- Na tom Slavkovskom štíte, to bolo také zaiskrenie. Obojstranne.
Jozef Feiler fotí pre všetkých, ktorí majú radi Žilinu Čítajte Bol to váš manžel Ján?
- Áno, a stal sa mojím doživotným sprievodcom. Nielen po Vysokých Tatrách, ale aj v celom živote. Po tej túre sme udržiavali pravidelný kontakt. On učil na škole v Poprade ako stredoškolský profesor na gymnáziu. Naše priateľstvo vyústilo do manželstva a narodila sa nám tam aj prvá dcérka Katka. Tam sme žili tri roky. Manžel začínal mať problémy z dôvodu návštev kostola, sledovali ho. Začínalo sa nad ním zmrákať, preto som mu poradila, aby odišiel skôr, kým ho vyhodia.
Kam išiel?
- Odišiel do stavebníctva. Tam ale nemal žiadnu kvalifikáciu, tak začal študovať na strednej stavebnej priemyslovke. Neskôr si dokončil aj vysokú školu stavebnú. Dostal ponuku ísť pracovať do Prešova. Tam sme aj odišli a narodil sa nám tam syn Majko. Prisľúbený byt sme ale nedostali, tak sme boli po rôznych podnájmoch. Ja som pracovala na detskej pediatrii.
Ako ste sa dostali do Žiliny?
- Janko dostal ponuku v Stavoprojekte. Mali sme šťastie aj na byt, ušiel sa nám jeden dvojizbový na Hlinách 3. Na detskom oddelení bol vtedy pán primár Radosa, písal sa rok 1961. Prijali ma tam, ale len na krátku dobu, lebo som dostala mestský obvod.
Počul som, že ste mali prezývku „rómska kráľovná“...
- Patril mi obvod v dnešnej pamiatkovej rezervácii. Horný Val, Dolný Val, terajšia Národná ulica.
