Ako ste sa dostali k hádzanej?
– Ako dieťa som v Bytči hrával futbal. Prišla však éra, keď sa naše ženy dostali do 1. hádzanárskej ligy a v meste nastal boom. Ľudia začali chodiť na hádzanú. Neskôr vzniklo aj družstvo mužov. S kamarátmi sa nám tento šport zapáčil natoľko, že sme v žiackej kategórii prešli z futbalu na hádzanú. Emil Gjabel nás prihlásil do súťaže a nás to naozaj chytilo. No a keď som šiel študovať na vysokú školu do Trnavy, prestúpil som tam do Slávie. Ešte ako dorastenec. Ale postupne som sa stal súčasťou družstva mužov a hrával som striedavo za béčko a tiež prvoligové A-družstvo mužov v najvyššej československej súťaži.
Potom ste sa však vrátili do Bytče.
– Vrátil som sa v roku 1969, hneď po vojne. To už som aktívne nehrával. Nastúpil som ale ako učiteľ na ZŠ Revolučná. Miro Takáč vtedy v Bytči trénoval dorastenecké aj žiacke družstvo dievčat. Obe hrali na nižších priečkach tabuľky. Dohodli sme sa teda, že začneme lepšie a systematickejšie pracovať so žiačkami. V prvom rade sme urobili väčšie nábory na bytčianskych školách. Postupne vznikli družstvá mladších dorasteniek a mladších žiačok, a tiež prípravka. Vtedy sa to ešte volalo mladšie žiačky béčko.
Darilo sa vám?
– Áno. Systematickou robotou na školách sa nám podarilo prebojovať sa z krajskej súťaže do 2. ligy, a potom hneď aj do 1. dorasteneckej ligy.
Alica Kostelná strieľa góly v drese Mostu. Popri hádzanej stíha aj štúdium na vysokej škole Čítajte A onedlho prišiel rok 1986, a s ním aj doteraz najväčší úspech bytčianskej hádzanej – zisk titulu dorasteneckých majsteriek Československa.
– V kádri boli vtedy dievčatá, ktoré mali naozaj záujem. Dokonca si samé pridávali tréningy navyše, keď sa im zdalo, že majú v niečom rezervy, alebo keď sa im zdal tréning slabší. Tieto dievčatá presvedčili a strhli so sebou aj tie ostatné. Ťahali spolu za jeden koniec povrazu.
V dorasteneckej lige sa hrali skupiny východ a západ. My sme najskôr skončili na majstrovstvách Slovenska v Bratislave na 2. mieste. Prehrali sme s Interom Bratislava. Prvé dve družstvá postúpili na majstrovstvá Československa v Gottwaldove (dnešný Zlín).
Nešli ste tam však zrejme ako favorit, alebo áno?
– Keď sme tam prišli, tak nám povedali, že medaily majú len pre prvé tri družstvá, tiež diplomy a krásne poháre. Aby sme s tým moc nepočítali. Skromne som oponoval, že aj štvrtý tím by si nejaký diplom zaslúžil. Už len za to, že sa prebojoval na majstrovstvá Československa.
Prvý zápas sme potom hrali s Interom Bratislava. Porazili sme ho a v druhom zápase sme nastúpili proti domácemu Gottwaldovu. Tak sa nám darilo, že aj keď súper hral osobku na Jolanu Podolanovú a Katku Ohrádkovú, naše najlepšie hráčky, tak ostatné baby ich dokázali nejakou šikovnou akciou prekabátiť. Podarilo sa nám vyhrať a tak po prvom dni sme prakticky získali titul majsteriek Československa.
Zostával nám na druhý deň odohrať už len zápas so Slaviou Praha, ktorá však prehrala oba predchádzajúce zápasy. Baby oslavovali celú noc, a ten posledný zápas so Slaviou, samozrejme, prehrali. Nič to však nemenilo na tom, že sme získali titul. Na druhej strane je to aj dobre, že sme s nimi hrali až na konci, pretože sa im podarilo nás prečítať a vyzreli na náš herný štýl. My sme totiž boli brejkové družstvo. Hru sme mali založenú na rýchlom protiútoku do nepostavenej obrany. Preto dali na zápas loptu, ktorá sa dobre neodrážala. Keď s ňou pri brejku naša hráčka zadriblovala a lopta sa dobre neodrazila, spomalilo ju to, a ich obrana sa dokázala vrátiť. To bola však naša jediná prehra a našťastie to už nič neovplyvnilo.
Zažili ste potom v Bytči oslavy?
– Ľudia z toho boli šokovaní. Nakoniec nás prijal predseda MNV a dostali sme poďakovanie.
Nemali ste v úmysle z takejto silnej generácie hráčok vyťažiť viac?
