Nedávne zmeny na trénerských postoch v MŠK Žilina priviedli do klubu Pavla Staňu. Rodák z Kysúc sa stal asistentom Slavomíra Konečného v projekte MŠK Žilina B+U19. V rozhovore pre MY Žilinské noviny prezradil prvé dojmy z nového pôsobiska, opísal svoj vzťah k futbalovému Poľsku, kde strávil desať rokov a porozprával aj o futbalovej akadémii pre deti, ktorú založil vo svojej rodnej obci.
Pred mesiacom ste sa stali súčasťou trénerského štábu MŠK Žilina. Ako sa udial presun z Poľska, kde ste naposledy pôsobili, pod Dubeň?
– Celý môj trénerský život, ktorý vlastne iba začína, je turbulentný. V priebehu roka som už vo štvrtom klube. Začal som v Čadci pri dorastencoch, pokračoval som v treťoligovom Krásne nad Kysucou. Potom som dostal ponuku od prvoligového poľského tímu Termalica Nieciecza na pozíciu asistenta. Tam som bol od februára, v klube sa však rozhodli zmeniť hlavného trénera, ktorý si však priviedol vlastného asistenta. Pred mesiacom som teda z Poľska odišiel, medzitým sa tu uvoľnilo miesto. Dostal som možnosť realizovať sa, tak som ju využil.
Ako váš odchod vnímali v Poľsku?
– Tam sa to berie ako normálna vec. Väčšinou sa menia nielen tréneri, ale celý trénerský štáb. Výmeny teda prišli na štyroch pozíciách. Ja to takisto vnímam ako normálnu vec. S chlapcami sa mi pracovalo výborne, s väčšou polovicou som ešte hrával, veď kariéru som ukončil len pred dvoma rokmi.
V Poľsku ste strávili dlhé obdobie. Bude vám chýbať?
– Nuž, desať rokov je dosť. A najmä, bol som tam v najproduktívnejšom veku. Aj keď, začiatky boli všelijaké, objavili sa zranenia, myslel som si, že budem musieť skončiť. Tých desať rokov však nakoniec bolo veľmi dobrých. Nie je vylúčené, že sa tam nevrátim.
S akými cieľmi ste prišli do projektu MŠK Žilina B + U19?
– V projekte som sa stretol so Slavom Konečným, s ktorým som hrával v ligovom doraste Interu Bratislava. Poznali sme sa aj predtým, bola by teda škoda nevyužiť takúto šancu. Nečakal som, že sa naskytne tak rýchlo.
Postup v pohári teší, ligové výkony nie Čítajte Chcem pomôcť nielen trénerovi, ale celému klubu a odvďačiť sa za možnosť, ktorú som dostal. Chcem pracovať tak, aby sme všetci boli spokojní. Aby chlapci napredovali a išli výkonnostne hore.
Môj cieľ je jednoduchý, chcem, aby boli hráči lepší, keď budú odchádzať. Alebo keď ja tu skončím. Budeme sa orientovať na progres.
Aký máte zatiaľ dojem z hráčov?
– Sú veľmi silní na lopte, kvalita individuálnych herných činností je na vysokej úrovni. Zápasov som veľa nestihol, v podstate už bol záver jesene. V béčku som chytil posledný zápas, s devätnástkou štyri. Nejaký obraz som si, samozrejme, utvoril. Druhá liga je špecifická súťaž, veľa záleží na rotácii hráčov medzi prvým tímom, béčkom a U19. Je to špecifická práca, ale myslím si, že bude zaujímavá.
S vrcholovým futbalom ste skončili pred dvomi rokmi. Premýšľali ste, že by ste ešte hrávali, možno v nižšej súťaži?
– Hoci som vo februári odišiel z Krásna, do konca ligovej sezóny som im ešte párkrát na ihrisku pomohol. Takže súťažne som vlastne skončil toto leto. Samozrejme, možnosť hrať nižšiu súťaž bola a stále je, ale beriem to už len ako hobby. Vždy som bol maximalista, aj v nižšej súťaži treba byť pripravený. A ak človek netrénuje, nie je to ono.
Medzi rolou hráča a trénera sú rozdiely. Objavilo sa niečo, čo vás zaskočilo, keď ste aktívny hráčsky život zmenili za trénerský?
– Všetko je o hlave. Tak o hlave hráča, ako aj o hlave trénera. Pre mňa osobne bola táto zmena jednoduchá. Možno preto, že som s aktívnym, prvoligovým futbalom končil ako štyridsaťročný. Posledných osem rokov som sa už pripravoval na trénerskú dráhu, všímal som si určité veci a hľadal svoju cestu. Myslím si, že teraz to mám o to ľahšie. Ako hovorím, všetko je to o hlave. Ako si to v nej človek nastaví, tak bude pracovať a tak sa mu bude dariť.
Vo svojej rodnej obci, v Čiernom, ste založili futbalovú akadémiu pre deti. Ako vznikol takýto nápad?
– Uvedomil som si, že v našom regióne horných Kysúc majú deti možnosť trénovať dva, maximálne tri razy do týždňa. To sa mi zdá málo. Chcel som teda deťom poskytnúť možnosť akéhosi dotrénovania, tréningu navyše. Myslím si, že myšlienka to bola dobrá. Žiaľ, nie všetci na to reagujú tak, ako som čakal.
Nastavené to bolo na dve kategórie po dvadsať detí. Máme deti, ktoré chodia pravidelne a rady. V súčasnosti je to najmä o rodičoch, či sú ochotní voziť deti na tréningy a podobne. Primárne sme sa zamerali na spádovú oblasť Čierne, Skalité, Svrčinovec, možno Čadca. Tam by som to ešte chcel poriadne naštartovať. Ak by sa mi to podarilo, bolo by to super.
