Novorodenci sú čestní, hovorí primár, ktorý získal Purpurové srdce

ŽILINA. Cenu za celoživotnú starostlivosť o nedonosených novorodencov mu udelila Slovenská pediatrická a neonatologická spoločnosť a občianske združenie Malíček. Michal Jánoš sa tak stal osobnosťou slovenskej pediatrie za tento rok. „Veľmi si to vážim. Zvolili ma počas neonatologických dní v Martine a počul som, že jednoznačne. Všetci mi to prajú a som za to rád,“ rozhovoril sa pre MY Žilinské noviny.

Primár Grossmann

Michal Jánoš zasvätil novorodencom celý pracovný život. V žilinskej nemocnici začínal už v roku 1975, hneď po vysokej škole, na pediatrickom oddelení. Keď rok nato zakladal prvý primár Jozef Grossmann novorodenecké oddelenie, dostal na ňom miesto. Postupne sa stal primárom a aj keď vo funkcii už dnes nepôsobí, nikto mu tu inak nepovie, ako pán primár.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Pred ôsmimi rokmi vo voľbách prehrala, v novembri sa stala novou starostkou Čičmian Čítajte 

„Mne sa novorodenci veľmi páčia. Sú to úplne iní pacienti, ako sú väčšie deti, hoci aj dojčatá. Keď sa dieťa narodí, nesimuluje. Toto tu odpadá. Novorodenec je v tejto situácii čestný. Primár Grossmann hovorieval, že novorodenec je síce záhadný, ale nie je zákerný. Oni sa navonok prejavujú presne tak, ako sa naozaj majú,“ hovorí pán primár.

Podľa neho tvoria nedonosení novorodenci dôležitú súčasť jeho celoživotnej práce a starostlivosť o nich je veľmi dlhodobá. Ale, našťastie, prináša pozitívne výsledky.

„Na našej jednotke intenzívnej starostlivosti máme oznam od jednej našej bývalej pacientky, ktorá po narodení vážila menej ako jedno kilo a dnes je absolventkou ekonomickej univerzity. Nás takéto pozitívne príklady veľmi povzbudzujú. Prišla nás pozrieť aj 18-ročná slečna, ktorá išla študovať psychológiu. Dokonca aj medzi lekárkami na oddelení sme mali také, ktoré boli nedonosené. Nie je to síce bežné, ale stáva sa to.“

A dokonca stále častejšie. Bohužiaľ však, aj nedonosených, predčasne narodených detí stále pribúda. Michal Jánoš hovorí, že je to celosvetový trend.

„Súčasné tehotné mamy nemajú až takú prísnu životosprávu. Ony si chcú tehotenstvo užívať. Máme tu ale napríklad jednu sestru, ktorá sa na ne za to hnevá. Lebo sama ležala štyri mesiace pred pôrodom na gynekológii na posteli, nohy mala hore a jediný presun mala na WC. Lieky na udržiavanie tehotenstva neboli žiadne, ani teraz nie sú prevratné. Takto vynosila dieťa do termínu a jej dcéra je celosvetovo akceptovaná inžinierka ekonómie, lieta do Škótska, do Anglicka. Okrem toho vyštudovala fakultu múzických umení, hrá na gitare. A jej mama to pripisuje tomu, že poctivo ležala s minimom pohybu. Dnešný život je veľmi dynamický a to nesvedčí dobrému priebehu tehotenstva. Teraz je podstatne viacej stresov ako kedysi.“

Menej detí na oddelení

V čase, keď Jánoš začínal svoju profesionálnu kariéru, neonatológia sa iba začínala profilovať, a tak bolo potrebné, aby sa na ňu začal niekto špecializovať. Väčšinou to totiž bývalo tak, že pediater chodil k rizikovým pôrodom z detského oddelenia do pôrodnice. Často to však trvalo dlho a dieťa mohlo byť v ohrození života. A tak začali pediatri slúžiť aj na gynekológii.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Operačná sála na ortopédii prešla obnovou Čítajte 

„Tam mali vtedy dve detské izby, kde boli deti naládované v postieľkach a sestry ich roznášali na dojčenie. Nestíhali to a deti stále plakali. Detí tam bolo preto tak veľa, že v tej dobe išli matky po sekcii domov až na desiaty deň. Dnes už idú na štvrtý, čo je veľký pokrok. Pri fyziologickom pôrode dokonca na tretí, čo je veľký pokrok.“ Preto na oddelení dnes nenájdete naraz také veľké množstvo detí. Dokonca nemajú aj veľa takých, ktoré by sa vracali späť so zdravotnými problémami.

V začiatkoch Jánošovej kariéry to však bolo iné. „Zdalo sa mi, že novorodenci nemajú takú starostlivosť, akú by si zaslúžili. Vďaka primárovi Grossmannovi sa začali objavovať nové diagnózy, ktoré sme dovtedy nepoznali. On bol totiž človek, ktorý veľmi veľa študoval a korešpondoval s celým svetom. Vtedy nebolo jednoduché dostať sa ku knihám a internet ešte nebol. On však vedel po nemecky aj po anglicky a nemal problém si písať s kolegami v zahraničí a tí mu posielali odborné články.

Komunisti mu to trpeli asi preto, že to bolo v Žiline a nie na strategickom oddelení. Keď som sa spýtal na nejaký odborný problém, siahol do skrine a vybral niekoľko článkov zo zahraničnej literatúry. Dal mi to na prečítanie a hneď na druhý deň zisťoval, či som to čítal. Spočiatku som s tým mal problém, lebo som prekladal so slovníkom. Bol to práve on, ktorý ma priviedol k neonatológii, pretože mi ukázal, že sa dá všeličo s deťmi robiť a ako sa im dá pomôcť.

„Pomohla“ mu cukrovka

Pravda je však aj taká, že sa na neonatologické oddelenie dostal vlastne náhodou. Totiž v čase, keď sa po ročnej vojenskej službe vrátil do nemocnice, prejavila sa uňho cukrovka. Primár na pediatrii ho preto odpísal ako neperspektívneho.

Primár Grossmann na novorodeneckom mu však šancu dal. A dnes už môžeme s určitosťou povedať, že urobil dobre. Michal Jánoš zostal neonatológii verný celý život. Za ten čas pomohol tisícom a tisícom detí. Za to je uznávanou kapacitou doma aj v zahraničí. A za to mu patrí nielen Purpurové srdce, ale aj naša vďaka.