Žilinské futbalistky majú za sebou leto zmien, na ktoré nadviazala turbulentná jesenná časť prvej ligy. Klub ŠKF VIX Žilina prešiel pod MŠK Žilina, najlepšia strelkyňa a kapitánka tímu z ostatných sezón Veronika Sluková zamierila do Rakúska. S Mariánom Dlobíkom, trénerom ženského tímu zo Žiliny, sme sa rozprávali o viacerých pálčivých témach.
Ako ste sa dostali k pozícii trénera futbalistiek?
– Sám som bol aktívnym futbalistom. V mladosti som však mal veľa zranení, už som ani nedosahoval poriadnu výkonnosť, tak som hrával najmä nižšie súťaže v okolí Púchova. Futbal som teda už ako aktívny hráč pomaličky opúšťal. U nás na dedine, odkiaľ pochádzam, sme vytvorili žiacke družstvo. Urobil som si základnú C licenciu a začal trénovať žiakov. Pri nich som bol tri sezóny. Počas nich som absolvoval aj kurz UEFA B licencie.
V tom období ma oslovili Laco Németh s Danom Ďuroškom, či by som nechcel vyskúšať Žilinu. Mal som tu totiž svoju bývalú hráčku, ktorá u nás hrávala za žiakov. Neskôr išla do Žiliny na strednú školu a začala hrávať za VIX. Párkrát som sa bol na nich pozrieť, spoznali sme sa, oslovili ma a už som tu štvrtú sezónu.
Tréner Marián Dlobík v akcii. (zdroj: ARCHÍV M.D.)Od začiatku máte ženy, alebo ste začínali pri nižších vekových kategóriách?
– To je trošku komplikované. Od začiatku som sa venoval prioritne ženám, ale tréningový proces máme spoločne s juniorkami. Počas prvých sezón som absolvoval zápasy vždy so ženami aj s juniorkami, lebo boli v rovnaký deň. Od tohto ročníka je to rozdelené, žiačky a juniorky hrávajú v sobotu, ženy v nedeľu. To sa už nedá plnohodnotne stíhať, ale trénujem naďalej obe kategórie.
Ako ste spokojný s priebehom jesennej časti?
– Vládne skôr nespokojnosť. Jediným pozitívom je postup do semifinále Slovenského pohára. Po nedávnom žrebe je už jasné, že sa v dvojzápase stretneme s Partizánom Bardejov. Pred sezónou sme si s babami dali dva ciele: finále Slovenského pohára a skončiť do tretieho miesta v lige, čo je momentálne už nereálne. Hráme o záchranu, takže druhý cieľ isto nesplníme.
Aké vekové rozmedzie máte v tíme?
– Od šestnásťročného dievčaťa až po 33-ročnú ženu.
Akým ste kolektívom?
– Myslím si, že s dievčatami mám celkom fajn vzťah. Rešpektujú ma, ale vieme sa spoločne aj zabaviť. Partia je perfektná. Dievčatá si rozumejú, či majú 16, 25, alebo 33 rokov. Občas to medzi nimi iskrí, najmä teraz, keď sa nedarilo. Vedeli sa pohádať, ale za desať minút to bolo preč. Partia je naozaj výborná.
Z Havířova priviezli turnajové striebro Čítajte Vráťme sa na chvíľku o dve sezóny späť. So ženským družstvom sa vám v roku 2017 podarilo v najvyššej súťaži získať bronz. Čomu s odstupom času pripisujete tento úspech?
– Bola to moja najlepšia sezóna pri VIX. Mal som dobré družstvo. Dievčatá trénovali, vyhýbali sa nám zranenia. Vyhrali sme veľa dôležitých zápasov, aj keď občas možno so šťastím. Najmä, mali sme výbornú defenzívu. Celý rok sme hrali na výsledky 1:0 či 2:1. Darilo sa nám od prvého do posledného kola a vďaka tomu sme získali bronzové medaily.
Aké sú najväčšie problémy, s ktorými sa družstvo borí v tejto sezóne?
– V prvom rade slabá letná príprava. Povedal by som dokonca, že skoro žiadna. Išlo o medziobdobie, keď sme nevedeli, či budeme VIX, alebo MŠK. Baby boli v neistote, ja takisto. Nevedel som, či si mám hľadať niečo iné, alebo pokračujeme. Príprava teda bola slabučká. Baby boli rozlietané, na brigádach, dovolenkách, skoro vôbec netrénovali. Až posledný týždeň pred ligou sme odohrali jeden prípravný zápas s Oravským Podzámkom a potom sme šli hrať do Myjavy, ktorá hrá o titul.
Navyše sa zmenil tím. Odišla nosná hráčka, kanonierka Veronika Sluková. Aj vďaka jej gólom sme boli tam, kde sme boli. Momentálnu strelkyňu stále hľadáme, za jeseň sme dali len dvanásť gólov a tie si medzi sebou podelilo päť hráčok. Najlepšia strelkyňa má na konte tri góly. To sa nedá porovnať so Slukovou, ktorá sama dávala 12 gólov za jeseň. Takže v ofenzíve veľmi horíme.
Ďalšia vec, niektoré dievčatá dochádzajú z veľkej diaľky. Keď sa pred dvoma rokmi rozpadlo družstvo Trenčianskych Teplíc, prišlo k nám šesť hráčok. Z nich štyri stále aktívne hrávajú, pravidelne v základnej zostave. Za tréningami dochádzajú aj sto kilometrov. Povedal som im, že nemusia chodiť na každý tréning, to je nereálne. Ale aj hráčky, ktoré by mohli trénovať viac, počas jesene trénovali len sporadicky. Tým pádom však nemáme šancu všetko dobehnúť. Veľa vecí vidia nakreslených až pred zápasom. Nemôžem prvoligovým hráčkam pred úvodným výkopom ukazovať, ako majú zahrávať roh či ako si má brankárka postaviť múr.
Od leta patríte pod hlavičku MŠK. Čo sa tým pre ženský tím zmenilo?
– Stihli sme to v hodine dvanástej. V piatok, deň pred prvým majstrovským zápasom, bola hráčkou MŠK Žilina iba jedna jediná hráčka. Napokon sa nám hlavne vďaka Lacovi Némethovi podarilo zrealizovať prestupy takmer všetkých hráčok. Skutočne som však tŕpol, či vôbec vycestujeme do Myjavy.
Momentálne nám MŠK Žilina zabezpečuje a hradí všetky najdôležitejšie veci. Dopravu na zápasy, domáce stretnutia, ktoré hrávame v Strážove, faktúry za rozhodcov, prestupy, rôzne administratívne poplatky, toto všetko uhrádzajú. A od novembra sa nám podarilo dostať termín tréningu v Strážove.
Vítate tento krok?
– Veľmi. Rád by som tentoraz zmenil zimnú prípravu, chcem, aby sme boli takmer celú zimu vonku. Pokiaľ to teda dovolí počasie. Odohráme dva – tri klasické halové turnaje, akým je napríklad Kamenex. Možno sa zapojíme do futsalovej ligy. Ale od januára chcem byť nonstop vonku na ihrisku, pretože potrebujeme trénovať a na jar získavať body.
Aká je pozícia prvoligového trénera žien na Slovensku?
– Nemôžem to porovnávať s inými klubmi. Viem, že jeden – dva top kluby na Slovensku majú profesionálnych trénerov. Ale v ostatných tímoch sme všetko čisto amatéri. Momentálne je časť z nás platená zväzom, fungujeme ako tzv. úväzkoví tréneri, ale musíme mať aj svoje civilné zamestnania. Takže všetko robíme poobede a cez víkendy, na úkor nášho voľného času.
V posledných rokoch vládne v lige trend, keď do Slovanu, Bardejova či Myjavy mieria hráčky z celého Slovenska a oslabujú svoje materské kluby. Čo si o tom myslíte?
– Na Slovan veľa ľudí preto nadáva, je to však logické. Dievčatá, ktoré zmaturovali a majú rady futbal, chcú ísť študovať na Fakultu telesnej výchovy a športu do Bratislavy. Často sa stane, že ich tréner ani nevolá, ale ony tam idú. Zrazu má na päť rokov kvalitnú hráčku, ona zase výborné zázemie a podmienky. V Slovane sú aj tri naše bývalé hráčky a teší ma, že sú práve tam.
Bardejov si zrejme posťahoval futbalistky z celého východu, ale každá chce hrať v lepšom klube. Takže dievčatám nemôžem zazlievať, že chcú hrať za Bardejov a nie hrať niekde druhú ligu.
Žilinčanky po pohárovom stretnutí s Trenčínom. (zdroj: ŠKF VIX ŽILINA)Aká je v tomto smere filozofia VIX-u?
– Snažíme sa vychovávať hráčky už od najmladšej generácie. Celé to v posledných rokoch stojí na športovom gymnáziu. Práve to by mohlo dievčatá presvedčiť, aby po základnej škole išli do Žiliny. Športové gymnázium, internát, tréningový proces a najmä prvá liga. Takouto cestou sa VIX uberá od začiatku.
Aké máte ambície do jarnej časti?
– Čo sa týka ligy, musíme sa zachrániť. Aj keď baby slovo záchrana nechcú počuť. Lenže my máme šesť bodov, takže budeme hrať o záchranu. Ostatné tímy nám začali výkonnostne unikať. Je vidieť, že dievčatá v Ružomberku, v Myjave, v Bystrici či v Trnave trénujú a zlepšujú sa. Pred dvomi rokmi sme ich reálne porážali, teraz s nimi uhráme bod a sme radi.
Druhým veľkým cieľom je dostať sa prvýkrát v histórii žilinského ženského futbalu do finále Slovenského pohára. To by bol obrovský bonus.
V akom stave je podľa vás momentálne ženský futbal na Slovensku?
– Keď to porovnáme s obdobím pred tromi či štyrmi rokmi, mám pocit, že ženský futbal dostáva viac priestoru a pozornosti. Viac sa medializuje, je zväzom väčšmi podporovaný. Začala sa podpora aj vzdelávanie trénerov a tréneriek, SFZ zorganizoval základný trénersky kurz čisto len pre ženy. Podporujú sa letné či zimné dievčenské kempy, dostávame materiálnu podporu, odmeny za rôzne regionálne činnosti. Momentálne je to teda nastavené fajn. Ale mužský futbal nikdy nedobehneme.
