Tomáš Višňovský sa začal cyklistike venovať pomerne neskoro. Napriek tomu dokazuje, že kde je vôľa, tam je cesta. V budúcej sezóne bude obliekať majstrovský dres a verí, že sa mu opäť podarí dostať aj na najprestížnejšie etapové MTB podujatie na svete.
Ako ste sa dostali k cyklistike?
– Mal som rád športy všeobecne, no robil som ich všetky len ako hobby. Bicykloval som, robil som skialpinizmus a všetko bolo na jednej úrovni. Nemal som ani dobrý bicykel, iba obyčajný hliníkový.
Sedem rokov dozadu ma otec zavolal na Súľovský maratón, či by som to nechcel vyskúšať. Niečo som nabicyklované mal, tak som to skúsil. Spomínam si, že bolo vtedy zlé počasie, pršalo. Takých pätnásť kilometrov som zvládol úplne v pohode, ale v posledných desiatich som sa poriadne vytrápil. Dokonca som aj tlačil bicykel.
Bol som však z toho nadšený, bolo tam veľa ľudí a taký pocit som nikdy nezažil. Dovtedy som sa chodil previezť len s otcom, a tak ma to chytilo. O tri týždne som šiel na ďalšie preteky, požičal som si sestrin starý bicykel, ktorý bol však stále lepší ako ten môj. Na týchto pretekoch som skončil druhý a vtedy som si povedal, že by som chcel robiť cyklistiku. O rok sme s otcom kúpili karbónový bicykel a pomaly sme sa začali pretĺkať cyklistikou. Mal som záujem jazdiť aj za klub, ale bol som už dosť starý. Mal som osemnásť rokov, čiže v CyS (Cyklistická akadémia Petra Sagana, pozn. aut.) už o mňa nemali záujem. Išiel som teda do klubu v Dohňanoch, kde som prvýkrát sedel na cestnom bicykli.
Nelákal vás iný šport? Predsa mladí chlapci chcú skôr strieľať góly...
– Hrával som chvíľku aj futbal za Považský Chlmec. Odradilo ma však to, že futbal bol veľmi kontaktný šport. A potom, nie všetci hráči v tíme mali rovnakú tréningovú morálku, čo ma pomerne dosť demotivovalo. Povedal som si, že tadiaľto cesta nevedie a chcem robiť individuálny šport.
Cyklistika je pomerne finančne náročný šport. Športovec je asi v začiatkoch, najmä keď ešte nejazdí za profesionálny tím, dosť závislý na podpore najbližších...
– Presne tak. Až s odstupom času si uvedomujem a čudujem sa, koľko peňazí do mňa moji rodičia vložili, koľko sa mi venovali. Keď to náhodou chlapca prestane baviť, tak peniaze sa rodičom nevrátia. Vtedy sme si všetko nakupovali za vlastné, od oblečenia až po plášte. Bez podpory mojej rodiny by som určite nebol tam, kde som.
Po piatich rokoch ste sa dostali do profesionálneho českého MTB tímu. Ako k tomu došlo?
– Bol to taký sled okolností. Jazdil som už dlho na Slovensku a bol som v Afrike na pretekoch Cape Epic. Začal som jazdiť kvalitné podujatia a uvedomil som si, že mi Slovensko nestačí. Môj predchádzajúci tím nemal také finančné možnosti, aby ma mohol posielať do zahraničia. Chcel som však aj vyskúšať jazdiť v zahraničí a hľadal som si nový tím. Určite som chcel ísť do Čiech, keďže mám odtiaľ aj veľa kamarátov. Rozposlal som maily a zrovna Radim Kořínek, manažér môjho súčasného tímu, mi napísal, že má dve miesta voľné. Bol som sa teda „ukázať“ na pár pretekoch. Paradoxne, bol som po sústredení v Taliansku a mal som relatívne dobrú formu. Podarilo sa mi zájsť dobré výsledky a dohodli sme sa na spolupráci.
Aké sú rozdiely medzi vaším predchádzajúcim pôsobiskom v tíme PROefekt a vo vašom súčasnom tíme?
– Ťažko sa to porovnáva. Česká spořitelna Accolade je profesionálny klub a PROefekt je, dá sa povedať, hobby tím, kde nikto neberie mzdu. V českom tíme máme tri autá, karavan, mechanika, maséra. Okrem autobusu máme všetko, čo má profi tím mať. Ja nemusím nič okolo riešiť. Jediná moja úloha je trénovať a pretekať na 100 %.
Máte na pretekoch aj nejaké špeciálne tímové úlohy?
– Tým, že jazdím horskú cyklistiku, tak sme viac odkázaní sami na seba. Samozrejme, sú však preteky, napríklad etapové, kde máme stanoveného lídra. Keby nastala situácia, že náš líder potrebuje pomôcť a napríklad, dotiahnuť do skupiny, tak vtedy odhliadame od toho, že sme individualisti a pomôžeme si navzájom. Taktiež, keď nastane situácia v pretekoch, že sme v početnej presile, tak sa snažíme preteky rozhodnúť vo svoj prospech, aby sme boli traja na stupňoch víťazov.
Dá sa na Slovensku horskou cyklistikou uživiť?
Krásne počasie privítalo účastníkov Behu Súľovskými skalami Čítajte – Nebudeme si klamať, nedá. Finančné ohodnotenie tohto športu je naozaj mizerné. Podujatia, ktoré fungujú na Slovensku, ani jedno z nich nepodporuje vrcholový šport. Maratóny sú smerované na hobby scénu a organizátori chcú skôr masu ako kvalitu. Keď sa pozrieme do Českej republiky, tam je vždy na štarte pretekov kvalita. Pozývajú si aj pretekárov zo zahraničia. Potom sú tam hobby maratónci, ktorí idú pretekať aj preto, aby videli „profíkov“. U nás sa veľakrát stalo, že hobby pretekári nechcú takýchto pretekárov a zazneli výroky typu, čo tu robí ten Višňovský, čo si tu chce dokázať. Mentalita na Slovensku v tomto ešte nie je na takej úrovni, ako je v Českej republike.
Koľko kilometrov nabicyklujete za rok?
– Minulý rok to bolo okolo 16 – 17-tisíc kilometrov. Tento rok to bolo zlomové, pretože som prešiel do profi scény. V podstate mi teraz skončila sezóna a bude to okolo 26-tisíc kilometrov.
Ako vyzerá Vaša špecificky zameraná tréningová jednotka?
– Špeciálny tréning trvá tri – štyri hodiny. Začínam zahriatím. To znamená, že 20 – 30 minút sa zapracúvam do tréningu na nižších pulzoch a wattoch, aby sa telo zahrialo.
Potom, keď je to tréning zameraný v kopcovitom profile, tak zvyknem opakovať série v stúpaniach, ktoré majú 10 – 15 minút. Záleží to na tom, ako mám tréningovú jednotku naplánovanú od trénera. Mám wattmeter, hrudný pás a snímač kadencie. Mám tak presne stanovené, koľko minút, pri akých wattoch a kadencii má trvať môj tréning a podľa toho si vyberiem stúpanie.
Veľmi dôležitá je počas tréningu strava, čomu som predtým nekládol až tak veľkú váhu. Musím vedieť, ako energeticky náročný je tréning a koľko potrebujem počas toho tréningu prijať kilokalórií, aby som dokázal odtrénovať a nevracal sa s veľkým deficitom. Čiže, keď mám takéto intervalové úseky, tak pomedzi tieto intervaly dopĺňam energiu.
Koniec tréningovej jednotky je zameraný na upokojenie tela. Toto vyjazdenie trvá 30 – 40 minút. Záleží od toho, ako bol ten tréning náročný. Intervaly sú pre telo veľmi stresové a je potrebné ho dostatočne upokojiť. Veľa ľudí toto nerobí a zanedbáva aj stravu. Jeden – dva dni to telo vydrží, ale neskôr si to vypýta svoju daň.
Musíte si teda dávať pozor aj na stravu, ktorú konzumujete. Ako vyzerá jedálniček cyklistu?
– Nemám úplne stanovené, že musím jesť iba určitý druh potravy. Samozrejme, vyhýbam sa mastným jedlám a snažím sa vyhýbať častej konzumácii mäsa. Doprajem si ho maximálne dva či trikrát do týždňa.
Pre cyklistu je veľmi dôležitý spánok, tak, samozrejme, ani neskorá konzumácia jedla nepripadá do úvahy. Snažím sa kombinovať sacharidy so zeleninou a ovocím, pretože fruktóza je veľmi dôležitá ako zdroj energie a na doplnenie hladiny glykogénu. Dám si aj rezeň, avšak všetko s mierou.
Čo Vás poháňa vpred? Predsa, keď je vonku zima a prší, tak veľa ľudí na bicykel nevysadne. V tom je asi najväčší rozdiel medzi profesionálmi a hobby jazdcami...
– Nerozmýšľam nad tým tak, že je to moja práca a musím ísť. Je to jedna z veci, v ktorých som naozaj prísne zásadový. Keď mám ísť na tréning, tak naozaj aj idem. Snažím sa počas neho urobiť všetko na 100 %. Niekedy to až troška preháňam, ale na to mám trénera, ktorý ma v tomto krotí. Neviem povedať, čím to je. Asi mám cyklistiku naozaj rád.
Pomerne veľa kilometrov trávite na cestách v okolí Žiliny. Kde najradšej trénujete?
– Na horskom bicykli mám veľmi rád Malú Fatru a Súľovské skaly. Na tom cestnom chodievam rád klasický okruh cez Rajec a Domanižu. Mám rád aj sever, keď prechádzam cez Bílú a Klokočov do Česka a naspäť. Tých ciest tu máme pomerne dosť, no teším sa, keď bude hotový tunel Višňové a budem môcť konečne ísť na cestnom bicykli na Turiec.
Máte obľúbenú tréningovú destináciu aj v zahraničí?
– Chodievame dvakrát do roka na Malorku. Malorka je z tréningového hľadiska perfektná. Ľudia sú tam nastavení tak, že cyklistika je to, čím sa živia. Chodia tam trénovať zahraničné profesionálne stajne, čiže Malorka je naozaj výborná. Páčilo sa mi aj na Kanárskych ostrovoch, kde sú dlhé stúpania a vedeli sme tam riešiť rôzne špecifické zložky nášho tréningu.
Zaraďujete do prípravy aj iné športy?
– V zime skialpinizmus, to je moja srdcovka. Je to druhý šport, ktorý si viem predstaviť robiť profesionálne. Taktiež beh na lyžiach, posilňovňa a turistika. Nepohrdnem žiadnym športom.
Horská cyklistika nie je len o tom, vedieť vyjsť rýchlo hore kopcom. Jazdec musí mať aj dobrú techniku v zjazdoch. Ako sa dá toto natrénovať?
Bikeri z Bytče triumfovali v Slovenskom pohári. Získali tímový titul v zjazde Čítajte – Techniku špeciálne netrénujem. Keď mám intervalový tréning, tak do toho nezaraďujem techniku, pretože by toho na telo už bolo veľa. Vyberám si však cielene typy trás, keď mám regeneračný deň. Napríklad, idem na Chatu pod Suchým alebo niekam, kde viem, že sú technické pasáže. Okolie Žiliny v tomto ponúka super možnosti. Techniku teda zaraďujem výhradne len počas regeneračných dní.
Dôležitou zložkou je práve spomínaná regenerácia po pretekoch. Ako regenerujete po pretekoch?
– Základ tvoria výživové doplnky. Dôležité je dopĺňanie energie, najmä keď viem, že tie preteky boli naozaj náročné. Čiže snažiť sa doplniť energetickú hladinu nejakými sacharidmi, ryžou alebo cestovinami. To je už individuálne, pretože každému vyhovuje niečo iné. Dôležité je vyjazdenie. Rád chodím do sauny, avšak až deň po pretekoch. Výborná je taktiež studená voda. Mám svoje rituály, ktoré mi zaberajú a v neposlednom rade je veľmi dôležitý dobrý spánok.
V nasledujúcej sezóne budete obliekať majstrovský slovenský dres. S výkonom na majstrovstvách Slovenska ste teda spokojný? Koho ste považovali za svojho najväčšieho konkurenta?
– Na majstrovstvá Slovenska som bol naozaj dobre pripravený. S výkonom som spokojný. V podstate môj najväčší konkurent Martin Haring neštartoval, čiže som vedel, že o majstrovský dres sa môžem pripraviť najmä vlastnou chybou alebo technickým problémom. Keby som titul nezískal, bol by som sklamaný.
Majstrovstvá sveta ste však po smolnom páde deň pred pretekmi nedokončili. Čo sa stalo?
– Bola to hlúpa zhoda okolností. Deň pred pretekmi sme si boli pozrieť s českými jazdcami zjazd z najvyššie položeného miesta. Bol to singletrail, ktorý sa miestami rozširoval do kamenistých pasáží.
Ja som ho ešte nikdy nešiel, no chalani ho už mali najazdený. Šiel som teda ako posledný a nechal som si odstup, aby som si toho zapamätal čo najviac. V zjazde mi spoza jednej zatáčky vyšli turisti, ktorí šli cez celý chodník. V stope, do ktorej som vošiel, boli ostré kamene. Zakliesnilo sa mi koleso a preletel som cez riadidlá. Padol som na koleno, ktoré o deň neskôr napuchlo. Navyše, profil trate bol tak náročný, že aj stopercentne pripravený jazdec má počas pretekov fyzický alebo energetický problém. Ja som na štart nastupoval s tým, že vyskúšam, čo to pôjde. Na päťdesiatom kilometri som usúdil, že pre umiestnenie v šiestej desiatke som si určite neprišiel, tak som odstúpil, aby som zranenie ešte nezhoršoval. Z tohto hľadiska ma to veľmi mrzí, pretože som bol prichystaný naozaj dobre.
Vládne s tohtoročnou sezónou spokojnosť?
– Som spokojný, no vždy to môže byť aj lepšie. Na majstrovstvách Slovenska v cross-country som mal technický problém, keď mi zapadla sedlovka o päť centimetrov a celé preteky som pokračoval so sedlovkou zasunutou v ráme. Bola to troška aj moja chyba, ktorou som sa pripravil o lepšie umiestnenie, akým bolo konečné tretie miesto.
Neberiem to však tragicky. Veľa vecí sa nám v tejto sezóne podarilo a najmä, výkonnosť má stúpajúcu tendenciu. Teraz je dôležité si oddýchnuť a namotivovať sa do ďalšej sezóny, pretože tá bude naozaj náročná.
V minulosti ste sa zúčastnili aj najprestížnejších etapových MTB pretekov sveta Cape Epic, kde ste obsadili výborné 16. miesto. Aká to bola pre vás skúsenosť, porovnať sa s tými najlepšími pretekármi z celého sveta?
– Boli to jedny z najkrajších pretekov, ktoré som šiel. Konali sa v Juhoafrickej republike, čo bolo pre nás nepoznané prostredie. Na trati bolo veľa kameňov, štarty boli o siedmej ráno, horúce počasie, výborná konkurencia, priame prenosy v televízii a nad hlavou nám lietala helikoptéra. Keď preteky skončili, bol som naozaj sklamaný a vravel som si, škoda, že netrvajú dlhšie. Naozaj som si to užíval, bol to pre mňa veľký zážitok.
Boli preteky náročnejšie psychicky alebo fyzicky?
– Zo začiatku to bolo psychicky náročné z toho hľadiska, že sme mali defekty. Psychicky som bol naozaj na hrane. Tá fyzická stránka sa tým utláčala a nemal som pocit, že by som po tejto stránke bol na tom zle. Samozrejme, vyskytli sa situácie, keď boli preteky za fyzickou hranicou, ktorú dokážem akceptovať. Vždy to však prešlo. Najlepšia bola posledná etapa, keď sa nám podarilo prísť do cieľa na štvrtom mieste. Vtedy som bol naozaj smutný, že už je týmto pretekom koniec.
Ako bude vyzerať vaša príprava na nasledujúcu sezónu?
– Všetko záleží od toho, kedy nám začne sezóna. Riešime aj Cape Epic na ďalší rok, bojujeme o divokú kartu. Keďže by som tam šiel s tímovým kolegom Matoušem Ulmanom, ktorý má naozaj dobré výsledky a je špičkový horský cyklista, by sa nám mohlo podariť dostať na štart. Od prvého novembra mi začína príprava na bicykli, bez akýchkoľvek intervalov. V decembri absolvujem dvojtýždňovú prípravu všeobecnej vytrvalosti na Malorke, kde budeme jazdiť dlhé tréningy s množstvom najazdených kilometrov. V januári pôjdeme na Malorku ešte raz. Tréning bude intenzívnejšieho charakteru, už to bude aj o špecifických prvkoch prípravy. Dúfam, že sa dostanem aj na Kanárske ostrovy, kde by som rád prípravu zakončil. Tam by sme prípravu už ladili smerom k Afrike a Cape Epic. Podmienky sú tam naozaj výborné a dá sa tam absolvovať kvantum kvalitného tréningu v kopcoch. Čiže pôjde o štyri až štyri a pol mesiaca vyslovene prípravy na sezónu.
Čo bude pre vás vrchol sezóny?
– Okrem Cape Epic to budú majstrovstvá Slovenska a sveta. Pravdepodobne absolvujem aj etapové preteky v Nemecku a Rumunsku. Je to však naozaj skoro hovoriť, pretože chalani z tímu majú ešte tento týždeň preteky. Budeme mať teambuilding, kde si sadneme ku kalendáru a dáme dokopy program pretekov, ktoré absolvujem.
Čo robí Tomáš Višňovský, keď nešportuje?
– Vtedy som asi chorý (úsmev). Zažil som to teraz, keď som dostal angínu a bol som sedem dní bez športovej aktivity. Bol som už naozaj nervózny. Šport mám v srdci a neviem si bez toho predstaviť svoj život. Samozrejme, teraz, mimo sezóny, sa chodím aj zabaviť. Začala mi však aj škola v Bratislave. Musím povedať, že cez sezónu som naozaj zásadový a nechodím na nejaké nočné výjazdy.
Máte svoj športový alebo ľudský vzor?
– Mojim ľudským vzorom je môj otec, ktorý ma dotiahol k športu. Sledujem šport širokospektrálne. Či už sú to zimné športy ako biatlon, skoky na lyžiach, alebo letné športy. V každom športe mám obľúbených ľudí, avšak vyslovene športový vzor nemám.
Aký je váš športový cieľ alebo sen?
– Rád by som sa dostal na olympiádu. Musím však brať do úvahy tímové povinnosti a rešpektovať naše tímové zásady. Najbližšia olympiáda asi nepripadá do úvahy, no v budúcnosti by som sa tam rád dostal.
