Tituly z majstrovstiev sveta slovenskí športovci nenosia denne, každý jeden úspech je teda o to cennejší. Najmä, ako sa podarí získať „double“. Tak, ako to vyšlo v polovici septembra mužskej a ženskej reprezentácii v hasičskom športe, ktoré na svetovom šampionáte v Banskej Bystrici vybojovali zlaté medaily.
Slovenské farby hájila i štvorica žien zo Žilinského kraja, Alžbeta Kalužníková, Barbora Ďurčová, Monika Kubová a Erika Belko Čupcová. Posledná menovaná je stálicou ženskej reprezentácie.
Rodáčka z Malej Bytče je jej súčasťou už od roku 2014 a ako kapitánke sa jej premiérovo podarilo doviesť slovenský výber až na vrchol. V rozhovore pre MY Žilinské noviny prezradila, aká atmosféra vládla na domácom šampionáte, čo trápi hasičský šport či ako vyzerá domácnosť dvoch hasičov.
Pracujete ako požiarnička?
– Zatiaľ nie. Chcem ísť do zboru, uvidíme, či sa to podarí. Momentálne študujem v Žiline na Fakulte bezpečnostného inžinierstva, odbor Záchranné služby. Takže za hasičku.
Je v reprezentácii hasičského športu povinnosťou byť profesionálnou hasičkou alebo tam sú i ženy, ktoré robia niečo iné?
– Myslím si, že pre šéfov je to istá výhoda, keď má v práci nejakého športovca. Ale my sme všetky dobrovoľné hasičky, ani jedna nepracuje v štátnej správe. Väčšina z nás študuje, prípadne brigáduje popri škole. Máme tam však aj záchranárku či plavčíčku.
Chalani z mužskej reprezentácie sú však všetci profesionálmi hasičmi. Pracujú v štátnej správe a tento šport im pomáha. Zároveň sú patrične ohodnotení a keď dosiahnu úspechy, stúpajú v klasifikačných triedach.
Ako vyzerala vaša príprava na majstrovstvá?
– Príprava bola veľmi zložitá. V uplynulých rokoch sme nemali sponzorov, veľa vecí sme si museli kupovať sami. Tento rok sa to však zmenilo. Myslím, že najmä preto, že majstrovstvá sveta sa konali na Slovensku. O hasičský šport sa začalo zaujímať viac ľudí, prišla podpora.
So sústredeniami sme však mali problém. Sme z celého Slovenska a zladiť sa je u nás celkom ťažké. Niektoré z nás totiž pracujú a nemajú toľko voľna. Trénovali sme cez víkendy, cez štátne sviatky, ako prišlo.
Na niektoré disciplíny sme mali málo tréningov. Popravde, dlho sme ani nevedeli, či na majstrovstvá vôbec nastúpime. Mali sme problémy so štartovným, nevedeli sme, čo bude. Nakoniec sa to však vyriešilo a sme rady, že prišla pomoc. Či už zo strany Hasičského záchranného zboru, alebo Dobrovoľnej požiarnej ochrany.
Snažili sme sa teda pripraviť čo najlepšie, spoločne však najmä v rámci požiarneho útoku. Prípravu na individuálne disciplíny riešila každá z nás sama.
Stali ste sa majsterkami sveta v disciplíne požiarny útok, v hasičskom športe sú však ďalšie tri. V čom spočívajú?
– Každú z tých troch behá človek sám. V prvý súťažný deň sa súťažilo vo výstupe na hasičskú vežu. Muži idú do štvrtého podlažia cvičnej veže, ženy do druhého. Náročné je to najmä v príprave. Či už sa to týka tejto veže alebo hasičskej stovky, nemáme na to podmienky. Naopak, Rusky, Bielorusky, Kazašky či Češky ich majú výborné.
Na Slovensku však hasičskú vežu len tak ľahko nenájdete. Nachádza sa len na hasičských útvaroch, na ktoré sa dá dostať len s povolením. Stovka je zas o materiáli, potrebujeme kladiny, ktoré takisto nie sú hocikde. Ešte sme v plienkach, verím však, že o týchto majstrovstvách sa veľa zmení.
Čo napríklad?
– Najlepšie by bolo, keby sa tieto disciplíny dostali do našich pravidiel. Pretože my ako dobrovoľné hasičky síce beháme niečo podobné, ale nie je to úplne to isté. V Českej republike dobrovoľní hasiči na bežných súťažiach absolvujú všetky disciplíny, ktoré sú aj na majstrovstvách.
Čomu pripisujete majstrovský úspech?
