Páni s píšťalkou nebývajú na futbalových ihriskách veľmi obľúbení. Neraz musia znášať spŕšku komentárov svojich výkonov, ale aj tvrdšie slová a pokriky na svoju adresu od hráčov i fanúšikov. Špecifické prostredie futbalových štadiónov naberá na príznačnosti ešte o čosi viac v prípade, že tá píšťalka patrí žene.
„Fanúšikovia sa nájdu všelijakí. Všeličo započujem, ale pri pískaní to treba brať jedným uchom dnu, druhým von. Keď sa však sústredím na hru, divákov až tak nevnímam. Niekedy to prežívajú viac ako hráči a povedia niečo, čo nie je veľmi pekné. Ale mala som aj veľa dobrých skúseností. Už sa mi prišiel divák aj ospravedlniť,“ začína rozprávanie o živote futbalovej rozhodkyne Andrea Hýllová.
Pochádza z Belej, kde prvýkrát pričuchla k futbalu. „Ako deti sme nemali také možnosti ako dnes. Mám mladšieho brata, stále sme boli vonku, hrávali futbal, v zime hokej. Najskôr som hrávala za mladších žiakov, potom tréner zistil, že v Žiline je ženské družstvo. Odišla som teda tam,“ pokračuje.
Za Žilinu hrávala najvyššiu slovenskú súťaž, na sezónu si odskočila aj do Kysuckého Lieskovca.
S kysuckým tímom vybojovala postup do prvej ligy, do tej však klub napokon pre nízky počet hráčok nenastúpil. Hýllová sa teda rozhodla okúsiť legionársky chlebík.
Mama bola basketbalistka, otec volejbalista. V rodine Erteltovcov napokon zvíťazil volejbal Čítajte „Zlanárili nás do Poľska, do tímu Wisla Skócow. Keby ma nezradilo zdravie, možno by som tam bola doteraz. Poľská liga sa s tou našou nedá porovnať, je na profesionálnejšej úrovni. Vlastne, všetky ligy v okolí, aj česká či rakúska, sú na tom lepšie.
Veľa dievčat zo Žiliny sa uplatní práve v Poľsku. Radi ich tam privítajú, je to blízko, medzi klubmi fungujú dobré väzby. Dievčatá sa v tamojšej prvej lige dokážu futbalom uživiť. Tie, ktoré chcú, si nájdu aj prácu,“ opisuje život futbalistky u našich severných susedov.
V sobotu hrala, v nedeľu pískala
Za prechod od hrania futbalových zápasov k ich rozhodovaniu môžu rodičia. Práve oni ju naviedli, nech to skúsi ako rozhodkyňa. „Veľmi som k tomu vzťah nemala, navyše, ešte stále som chcela hrávať. Naši mi však hovorili, nech sa vykašlem na futbal, že už som stará. A to som mala len 24 rokov,“ smeje sa.
Najskôr sa rozhodla skĺbiť hráčsky futbalový život s rozhodcovským, časovo to ale nebolo jednoduché: „V sobotu som mala svoje zápasy, v nedeľu som chodila pískať. Bolo toho veľa. Neskôr som prestala hrávať, ale nebolo to o nič lepšie. Zrazu som totiž pískala soboty aj nedele. Po dvoch rokoch som sa vrátila aj k futbalu, obdobia hrania a pískania sa striedali a prelínali.“
Ako rozhodkyňa začínala v okresných súťažiach žilinského regiónu. Dlho sa tam však nezdržala, čoskoro si ju všimol Stredoslovenský futbalový zväz a postupne sa prepracovala až do štvrtej ligy mužov.
