V poslednom zápase proti Slovinsku nám išlo o postup. Ak sme ho chceli, museli sme vyhrať aspoň dva sety. Už prvý duel kvalifikácie na juniorské Majstrovstvá Európy v Albánsku nebol ľahký, domáce Grékyne na nás vybehli rýchlou hrou, chceli nás zastrašiť. Zápas sa však vyvíjal v náš prospech, dramatické to bolo až v treťom sete, keď súperky zabojovali. Dokázali vyburcovať halu, ktorá sa vzápätí obrátila proti nám. Napokon im to však nebolo nič platné, náskok sme si udržali a vyhrali sme 3:0.
V stretnutí s Holandskom boli práve jeho hráčky veľkým favoritom. Mali úspechy z európskych aj svetových šampionátov, vyššie a kvalitnejšie družstvo. Zrejme nás však trochu podcenili. Išli sme do nich bez rešpektu a v tajbrejku sa nám podarilo zvíťaziť 3:2.
A potom prišli Slovinky, a trošku tlak, ale nielen na nás. My sme museli vyhrať dva sety, ony buď 3:0 alebo 3:1, ak chceli postúpiť. Ustáli sme ho lepšie ako ony. Ak nám po zápase s Holandskom stúplo sebavedomie, tak po poslednom súboji sme sa už len tešili z postupu. Výhra bola príjemným bonusom, ktorý sme večer pri mori náležite oslávili.
Sú dni, keď mám pocit, že by som netrafila ani futbalovú bránku, priznáva Mária Holešová Čítajte V juniorskej reprezentácii to ako partia ťaháme od roku 2014. Aj minulý rok sme bojovali v kvalifikácii, no neúspešne. Tento rok jej prvé kolo urobili na Slovensku, zvládli sme ho a podarilo sa nám postúpiť do ďalšieho. A napokon až na Európu. Bolo to naším cieľom a práve kolektívnosť bola jednou z tých hybných síl, ktorá nás za ním ťahala. Hoci sme jedným z najnižších kolektívov, máme výborné vzťahy, rozumieme si a spoločne sa ťaháme ďalej.
V rodine zvíťazil volejbal
S volejbalom sme so sestrou Emmou začínali už na prvom stupni základnej školy. Ona mala desať, ja osem rokov. Ale nechýbalo veľa a namiesto pod sieťou som mohla skončiť pod deravými košmi. Náš otec je bývalý žilinský volejbalista, mama basketbalistka. Hrávala s nami basketbal, zvykla som ho hrávať aj v škole a bavil ma. Napokon však v rodine zvíťazil volejbal.
Otec založil v Žiline klub KUVIK, v ktorom sme trénovali päť rokov. Získali sme tam základy volejbalu, potom sa však klub rozpadol a všetky dievčatá prestúpili do Volleyball Academy Žilina.
Na dvojročné žilinské obdobie dodnes spomínam v dobrom. Začali sme hrávať prvú ligu, posúvala som sa popri starších hráčkach, celkovo mi to veľa dalo. Po istom čase som však cítila, že potrebujem zmenu. Rozhodla som sa prestúpiť do Bratislavy, do klubu ŠŠK Bilíkova, kde boli kvalitnejšie tréningy a prísľub vyššej súťaže.
