Z futbalového trávnika v Terchovej až na Štadión Antona Malatinského v Trnave. Reč v tomto prípade nie je o futbalistovi, ale o trávnikárovi Patrikovi Kováčovi, ktorý sa stará o domovský stánok trnavského Spartaku.
„Kvalitu trávnika ovplyvňujú najmä samotní hráči tým, ako sa správajú,“ tvrdí v rozhovore pre MY Žilinské noviny.
Ako ste sa dostali k práci trávnikára?
– Pochádzam z Terchovej, otec je dlhé roky pri futbale. Aj som hrával, ale viac ma bavilo jazdiť na kosačke, starať sa o trávnik. Postupne to prerastalo do profesionálnejšej roviny a stále to pokračuje.
Ste vyštudovaný trávnikár? Dá sa vôbec takýto odbor študovať?
– Začínal som na kurzoch, najmä v Českej republike, lebo u nás je to málo rozvinuté. Mal som možnosť ísť na vysokú školu do Prahy, tam konkrétne sa dalo študovať trávnikárstvo. Napokon som však išiel do Nitry a školu som dopĺňal kurzami. Predsa len, v škole sa človek nedozvie všetko, čo potrebuje. Informácie čerpám aj z kníh či článkov.
Aké trávniky vám zatiaľ prešli rukami?
– Samozrejme, najmä ihrisko v Terchovej. Potom i ďalšie trávniky v okolitých dedinách v našej doline. Ale o tie som sa nestaral, miestni skôr chceli poradiť s nejakými vecami. Staral som sa aj o rôzne súkromné záhrady a neskôr som išiel rovno do Trnavy.
Pred tromi rokmi ma oslovila firma, ktorá prerábala ihrisko v Ružomberku. Poznali sme sa už z kurzov a najskôr som mal ísť tam. Nakoniec to padlo, ale ľudí z firmy som stretol opäť a opýtali sa ma, či by som nechcel ísť do Trnavy. Odvetil som, že áno a oni na to, že mám nastúpiť o tri dni. Tak som so všetkým sekol a hneď som to zobral. Dokonca bez porady so snúbenicou Marcelkou, ktorej som veľmi vďačný za podporu. Časom sa ukázalo, že to bolo dobré rozhodnutie.
Ste v Trnave spokojný?
– Určite áno. Zažili sme tam kopec problémov, ale nabral som veľa skúseností, veľa sa dozvedel. Vnímam to ako kariérny posun.
Kam by ste sa chceli ešte kariérne posunúť?
– Nie je to o tom, že ja by som sa chcel niekde posunúť, respektíve presunúť. Pre mňa je posun už to, keď sa mi podarí presvedčiť vedenie, že potrebujeme také a také mechanizmy či prostriedky. Zahraničie ma zatiaľ neláka. Ale v spolupráci so zväzom rozbiehame vzdelávanie trávnikárov, robím odborný technický dozor v Národných tréningových centrách. Skôr by som teda chcel posunúť celkovo prácu trávnikárov na Slovensku. Veď Česi sú tak o desať rokov pred nami.
Výborní hráči nerobia veci len drilovo, tvrdí hokejový tréner, ktorý pripravuje hráčov NHL či KHL Čítajte Malo by to mať nejakú hlavu a pätu. Chcel by som, aby trávnikári neboli len chlapíci, čo chodia na kosačkách, ale aby rozumeli technológiám, ktoré dnešné trávniky vyžadujú. Všetko ide dopredu, štadióny rastú a trávnikár musí byť vzdelaný. Pretože inak môže jedným úkonom veľmi veľa zničiť.
Jedným z našich cieľov bude, aby si trávnikár pred vedením klubu vedel obhájiť nové veci, ktoré by mu mohli pri práci pomôcť. Že to nerobí pre seba, ale preto, aby bol trávnik stopercentný.
Akým spôsobom sa podieľate na práci v národných tréningových centrách?
– Od jari tam robím odborný technický dozor. Ešte sa len spoznávame, postupne zisťujem, ako veci fungujú. Samozrejme, že aj tam je veľa vecí, ktoré by sa mohli zlepšiť. Ale chce to čas. Predovšetkým im radím, napríklad, keď sa vyskytne nejaká choroba trávnika, keď majú regeneračné obdobie, aký majú zvoliť postup a podobne. Chodím na kontroly do Popradu aj do Senca. Väčšinu vecí vedia, ale vždy je fajn, mať sa s kým poradiť.
Futbalisti majú prestávku medzi sezónami, ďalšia ich čaká v zime. Ako vyzerá váš ročný plán?
– Každý si myslí, že keď skončí futbalový ročník, idem na dovolenku. Ale tráva rastie stále, takže aj ja som tam stále. Po sezóne sa zas v Trnave konajú koncerty, po ktorých musíme ihrisko dať opäť do poriadku, čo je náročné. Takmer každý deň tam niekto je. Treba kosiť, pozorovať, čo sa deje s trávou.
Jesenná časť končí 8. decembra. Približne dva týždne trvá, kým zazimujeme ihrisko, vypustí sa závlaha, vypne sa kúrenie. Často však už v polovici januára začína príprava, takže opäť musíme s trávnikom niečo robiť. Za celý rok je prestávka asi len dva týždne.
Koľkí ľudia sa v Trnave starajú o ihrisko?
– Sme dvaja. Každý z nás totiž musí byť zastupiteľný, keby ten druhý vypadol. Máme na starosti len hlavný štadión, venujeme sa mu stopercentne. Ani nášmu ihrisku sa však nevyhli choroby.
Trávnik na Štadióne Antona Malatinského je hybridný. Čo si máme pod tým predstaviť?
– Áno, je to jediný hybridný trávnik na Slovensku i v Českej republike. Na majstrovstvách sveta v Rusku bolo takmer každé ihrisko také, ako je to v Trnave. Ide o to, že živý trávnik sa prešije umelým vláknom do hĺbky 18 centimetrov a dva centimetre trčí nad zemou. Kosíme na 2,5 centimetra.
Spevňuje koreňovú zónu, vydrží viac záťaže, viac tréningov a nevytrhávajú sa veľké kusy trávnika ako predtým. Išlo nám najmä o stabilizáciu plochy.
Aká je starostlivosť o takýto trávnik?
– Náročná. Aj preto, lebo štadión je uzavretý, zatienený, od októbra do februára na polovicu ihriska nesvieti slnko. Umelé vlákno v tomto pomáha, spevňuje plochu, aby bola celistvá.
Problém so slnkom sme však vyriešili špeciálnymi lampami. Najskôr vedenie o tom nechcelo ani počuť. Predsa len, sú to veľké investície. Napokon sa nám ich ako prvým v krajine podarilo kúpiť. Hoci len tie základné, ale používame ich a je naozaj vidno rozdiel medzi miestom, ktoré sa prisvetľuje a takým, ktoré nie.
Najskôr nik na Slovensku poriadne nevedel, na čo to je. Začalo to u nás, dnes má takéto lampy už aj Dunajská Streda, skúšali ich v Podbrezovej.
Ako sú na tom slovenské futbalové trávniky vzhľadom na podnebie, v ktorom sa Slovenská republika nachádza?
