Na májových Majstrovstvách Slovenska vo volejbale starších žiačok sa nahrávačke Skalice tisli do očí slzy. Znenazdajky sa totiž ocitla vedľa Moniky Smák, jednej z najlepších slovenských volejbalistiek uplynulých desaťročí. „Ste mojím vzorom, pozerám všetky vaše zápasy,“ dostala zo seba mladá hráčka.
„Priznávam, aj mňa tá situácia dojala. Bolo to milé,“ hovorí Smák. Niekdajšia výborná nahrávačka zareagovala na ponuku Dalibora Andrisíka a záver mládežníckej sezóny absolvovala ako trénerka žiackeho družstva Volleyball Academy Žilina.
V apríli ste ukončili sezónu s Kežmarkom, predĺžili ste si ju však v Žiline ako trénerka starších žiačok. Prečo?
- Sezónu som tento rok veruže ukončila celkom skoro. Ander (Dalibor Andrisík, pozn. aut.) mi zavolal, či nemám chuť s babami potrénovať. Ostávali im dva zápasy do konca súťaže a následné majstrovstvá Slovenska v Žiline. Povedala som si, že keď už mám po sezóne, môžem to vyskúšať.
Už v minulosti som istý čas pôsobila ako asistentka trénera pri reprezentačnom družstve žien aj kadetiek.
Monika Smák v drese Kežmarku (v modrom) v zápase proti Slávii Bratislava (zdroj: TASR)So Žilinčankami ste na spomínaných domácich majstrovstvách obsadili štvrtú priečku. Žilinský tím nebol ďaleko od medaily, prečo na ňu napokon nedosiahol?
Naše výkony boli určite medailové. V základnej skupine sme hrali perfektne, ani raz sme v nej neprehrali. Porazili sme i neskoršie víťazky zo Senice.
Tvrdím však, že nie je umenie hrať, keď o nič nejde a môžeš iba prekvapiť. Umením je hrať vtedy, keď o niečo ide, keď musíš vyhrať. Ale sú to mladé dievčatá, takéto zápasy pre ne boli veľkou školou.
V rozhodujúcich zápasoch to teda hráčky nezvládli mentálne?
- S dobrým jedlom rastie chuť. My sme sa po víťazstvách v skupine veľmi chceli dostať do finále. Niekedy však veľké chcenie môže zväzovať ruky. Čím viac človek chce, tým viac chýb začne robiť.
V semifinále proti Spišskej Novej Vsi sme hrali dobre. Vyhrávali sme 2:0, no nakoniec sme prehrali 2:3, v tajbrejku sme dokonca vyhrávali 14:13. V koncovke však rozhoduje to, ktorá strana urobí menej chýb, lepšie sa vysporiada s tlakom a stresom. Taký je šport, prináša radosť, ale aj smútok a sklamanie.
Aká bola atmosféra v šatni po tomto zápase?
- Veľa sĺz. Myslím si však, že baby dali zo seba všetko, chceli vyhrať. Musíme sa z toho poučiť, vytiahnuť pozitíva a ísť ďalej.
Budete pokračovať v Žiline?
- Zatiaľ sme sa o tom nebavili. Všetko beriem tak, ako to plynie. Zo skúsenosti viem, že keď si niečo naplánujem, nikdy sa mi to do bodky nepodarí naplniť. Netvrdím, že žijem z jedného dňa na druhý, ale neplánujem príliš do budúcnosti. Čo má prísť, príde.
Na začiatku nedávno skončenej sezóny ste sa po rokoch v zahraničí vrátili do slovenskej ligy. Prečo?
- Keď máte rodinu a dieťa, príde moment, keď si musíte povedať, že aj keď možno ešte nechcete, už stačilo. Pôvodne som už nechcela hrať. S Blankou Špakovou, trénerkou Kežmarku, sme sa však nečakane stretli v Olomouci na trénerskom kurze. Z dvanástich ľudí, ktorí tam boli, nás bolo šesť Slovákov, stretla som tam aj Žilinčana Zdena Hauera.
Tam ma ukecala, nech si ešte idem zahrať za Kežmarok. Šla som však len preto, že odtiaľ pochádzam, žijú tam moji rodičia. Inak by som sa už asi nedala nahovoriť.
Prekvapila vás niečím slovenská liga?
- Môžem to len porovnať s obdobím, keď som ju hrávala za Žilinu. Vtedy mala súťaž trošku inú úroveň. Teraz sú v nej tri družstvá, ktoré pravidelne hrajú o medaily a každú sezónu vystrelí aj nejaký štvrtý tím. Minulý rok to bol Prešov, teraz Kežmarok. Nitra, Slávia a Doprastav však dominujú.
Žiline pomohla k titulom
Volejbalistka Monika Smák je rodáčkou z Kežmarku. V drese KV MŠK Oktan Kežmarok absolvovala aj uplynulú sezónu, s tímom obsadila štvrtú priečku v slovenskej Volejbalovej extralige žien. So seniorským volejbalom začínala v Banskej Bystrici, dlhé roky hrávala v Žiline. V jej drese získala aj dva majstrovské tituly (1996, 1997).
Okúsila českú, poľskú, nemeckú, francúzsku i azerbajdžanskú súťaž. Päťkrát bola vyhlásená za najlepšiu slovenskú volejbalistku roka (1994, 2005, 2009, 2010, 2011). Jej manželom je niekdajší futbalový brankár František Smák, spolu majú syna Juliána (10).
Na ktoré momenty svojej kariéry najradšej spomínate?
- Všetko malo niečo do seba. Aj tu na Slovensku, keď sme sa lomili so Sláviou. To bol boj na život a na smrť, slzy i radosť.
Volejbalovo bolo najlepšie asi v Cannes. Všetko bolo tip top zorganizované, na zápasy chodilo veľa ľudí, všetci žili volejbalom, slnko,more, paráda. Mali sme trénera z Číny, až tam som zistila, čo je volejbal a ako sa má hrať.
Bol to veľmi dobrý tréner, a veľmi dobrý psychológ. Naučil ma veľmi veľa. Bola som tam dva roky, prvý polrok bol veru ťažký. Dvakrát denne tri a polhodinový tréning. Žiadne lážo-plážo, plač bol súčasťou tréningu.
