Pred vyše mesiacom vám skončila sezóna. Ako momentálne vyzerajú vaše dni?
- Momentálne je to náročné, pretože sa učím na štátnice. Navyše, začala som robiť autoškolu a snažím sa aj nevypadnúť z tréningov. Nemám totiž rada, keď je dlhá pauza, takže sa stále udržujem v kondícii. V podstate teda len trénujem a učím sa.
S Vítkovicami ste získali extraligový titul aj triumf v pohárovej súťaži. Sezóna teda zrejme už lepšia ani nemohla byť...
- Nuž, splnili sme všetky predsezónne ciele (úsmev). Chceli sme vyhrať pohár aj ligu, čo sa nám splnilo. Je pravda, že niektoré zápasy mohli dopadnúť lepšie, počas sezóny sme mali problémy so zraneniami a podobne. Ale keďže sme to napokon dotiahli do víťazného konca, je z toho veľmi úspešná sezóna.
V decembri ste hrali za Slovensko na majstrovstvách sveta, v Bratislave sa vám so spoluhráčkami podaril doteraz najväčší úspech slovenského florbalu. Ako s odstupom času hodnotíte piate miesto a cestu k nemu?
- Tieto majstrovstvá boli pre mňa jednoznačne najlepšie, absolútna srdcovka. Hrali sme doma, o naše zápasy bol veľký záujem. Ani my samé sme neverili, že si toľko ľudí nájde cestu do haly. Boli tam aj moji rodičia, babina a brat. Veľmi mi fandili a ja som rada, že aj takýmto spôsobom sa im vrátilo všetko, čo do mňa vložili. Decembrové majstrovstvá sú jedným z „highlightov“ mojej doterajšej kariéry a na zápas s Fínskom nezabudnem do konca života.
Navyše, aj na šampionáte sme splnili cieľ, ktorý sme si predsavzali. Nesklamali sme trénera ani svoje očakávania a konečne sme sa dostali tam, kde sme už dlho postupovali. Je to pre mňa úžasné, pretože odkedy som v reprezentácii, ani raz sme neklesli o priečku nižšie. Stále ideme len vyššie o dve či tri miesta. Už teraz sa teším na ďalšie majstrovstvá a som zvedavá, či sa nám raz podarí dostať sa do prvej štvorky.
Kedy by sa Slovensko mohlo dočkať medaily?
- Tak, už aj teraz sme s náznakom humoru hovorili, že ak všetko dopadne ideálne, tak skončíme ešte vyššie. Ak by sa celý fínsky tím, s prepáčením, pos*al, keby sme my mali najlepší deň v živote a premeníme každú príležitosť, tak je asi dvadsaťpercentná šanca, že Fínky porazíme. A ono sa to skoro všetko splnilo, akurát sme nepremieňali šance.
Je ťažké teraz to predpovedať. Pri súčasnom systéme záleží, koho dostaneme do skupiny a na koho narazíme vo vyraďovacej fáze. Keby sme narazili na Švédky, naša cesta končí. Ale cez tímy ako Česká republika či Švajčiarsko sa dá prejsť. Preto tak veľmi záleží od pavúka. Sú tímy, na ktoré si reálne veríme a tieto majstrovstvá nám ukázali, že aj s Fínkami sa to dá, keď sa stretne veľmi veľa dobrých okolností.
Máte 23 rokov, ale v slovenskom tíme už patríte medzi najskúsenejšie hráčky. Ako vnímate mladú, násťročnú generáciu florbalistiek, ktorá postupne dostáva priestor?
- Z dievčat, čo boli v reprezentácii, som mala skutočne dobrý pocit. Zo slovenskej extraligy tam boli totiž len tie, ktoré skutočne patrili k oporám svojich tímov. Stále je však obrovský rozdiel medzi slovenskou a medzinárodnou scénou. Ak netrénujú aj navyše, samostatne, na medzinárodnej scéne nedokážu byť dostatočne konkurencieschopné. Keď nemajú podmienky na to, aby sa na Slovensku zlepšovali herne, o to viac musia zamakať na fyzičke a individuálnych herných činnostiach.
Nedávne juniorské majstrovstvá sveta takisto nemôžeme hodnotiť ako úspech. Veď sme vypadli, to je hanba. Niekto si chce teraz naháňať ego na tom, že remíza so Švajčiarskom je najlepším výsledkom slovenských reprezentácií s týmto súperom. Pritom keď ja som ešte hrala medzi juniorkami, porazili sme Švajčiarky na Polish Cupe. Ale na to sa už asi zabudlo. Z tejto generácie by k nám mohli prísť dve či tri dievčatá. Záleží však len na nich, ako k tomu pristúpia a či sa budú chcieť zlepšovať.
Na instagram často pridávate fotky z posilňovne či z behu. Vnímate tréningové aktivity navyše ako nutnosť alebo vás to baví?
- Určite to vnímam ako nutnosť. Odkedy robím niečo navyše, všimla som si na sebe, že sa to premieta aj do môjho výkonu na ihrisku. Pred majstrovstvami som si od trénera vypýtala individuálny plán, rovnakú možnosť máme aj vo Vítkoviciach. Samozrejme, cvičenie či beh ma baví, ale baví ma aj to, keď následne vidím svoj progres vo florbale. Estetická stránka ide akosi povedľa toho, nerobím to, aby som bola bikini fitness. Robím to preto, aby som sa zlepšovala, ale keby ma to nebavilo, asi nemám toľko vedľajších aktivít. Myslím si však, že každý si dokáže nájsť niečo, čo ho baví. Keď nie posilka, tak beh či bicykel.
V uplynulej sezóne bolo v tíme Vítkovíc šesť Sloveniek. Nevnímali to domáce hráčky tak, že im zaberáte miesto?
- Dve boli v tejto sezóne viac-menej zranené, v základe sme boli štyri. No myslím, že to tak nevnímajú. Vedia o našej kvalite a predsa len, je to tímový šport. Jasné, v istom zmysle si konkurujeme v boji o miesto, ale každá hráčka dokáže usúdiť, že niekto je lepší a bude sa snažiť zlepšiť sa. Navyše, tento rok sme nemali až tak široký káder, nebolo to tak, že na tribúne sedelo ďalších päť hráčok. Fungovalo to dobre, všetky sme sa podporovali a naozaj si nemyslím, že by Češky zmýšľali tak, že im zaberáme miesto.
FOTO: Viac ako štyristo bežcov opäť pokorilo strečnianske hradné schody Čítajte Denisa Ferenčíková či Miška Šponiarová sa dokonca prepracovali na kľúčové hráčky Vítkovíc, rovnako Zuzka Šponiarová predtým, ako sa zranila. Betka Ďuríková to isté. Myslím, že v konečnom dôsledku sú rady, že tam sme.
Nadávali však, že sme nikdy nezačali hovoriť po česky, ale ony začínajú pomaly hovoriť po slovensky. Že to sa nikde inde stať nemôže a prečo sa aspoň trošku neaklimatizujeme. My sme si však povedali, že nebudeme hovoriť po česky a hotovo (úsmev).
Aj váš brat Peter hráva florbal, je dokonca bývalým slovenským reprezentantom. Kto koho inšpiroval, respektíve dotiahol k florbalu?
- Na začiatku určite on mňa. Úplne na začiatku, keď sa florbal v Žiline ešte len rozbiehal, sme obaja boli pri tom. Hrávalo sa s dutými hokejkami, ktoré mali pomaly priklincované čepele a všetci sme s nimi trieskali v telocvični na Varšavskej po parketách (úsmev).
Mňa spočiatku florbal vôbec nebavil. Od šiestich rokov som chodila na kondičnú prípravu a vždy v závere tréningu sme ho hrávali. No ja som vždy hlasovala, aby sme hrali ringo, nikdy som nechcela hrať florbal. Ten šport sa však dostával čoraz viac do popredia a keď som mala asi desať rokov, môj brat aj všetci jeho kamaráti ho začali hrávať. Tak som povedala, keď to hrá on, budem to teda hrať aj ja, no nie? Dá sa teda povedať, že ma inšpiroval. Je odo mňa starší o štyri a pol roka, ja som bola typický mladší súrodenec – opakovací papagáj. Musela som robiť všetko, čo on.
