Venujete sa tandemovému lietaniu, lezeniu po skalách či zamrznutých vodopádoch, vysokohorskej turistike ale aj skialpinizmu. Dá sa vôbec povedať, čo vám je najbližšie, alebo je to všetko jedno cez druhé prepletené a dopĺňa sa?
- Lietanie je moja najväčšia vášeň a už zopár sezón aj moja práca. Je to moc fajn, keď môžem s druhými zdieľať všetky pocity, ktoré sa dajú zažiť pri voľnom lietaní. Hory, skaly, ľady, lyžovanie a lietanie, to všetko je jeden obrovský balík ticha, pokoja a slobody, bez ktorého si život v dnešnej dobe neviem predstaviť.
Vysokohorská turistika je sama o sebe dosť nebezpečná (aspoň v povedomí ľudí). V zime je to asi o ešte väčšom extréme. V čom je pre vás tá zimná špecifická? Či už čo sa prípravy na ňu týka, ale aj samotnej realizácie.
- Hory treba rešpektovať v každom ročnom období. Podmienky sa môžu meniť veľmi rýchlo a nepripravených väčšinou zaskočia. V zime je príprava zložitejšia. Potrebná je výbava na pohyb v zimných podmienkach, podrobné informácie o predpovedi počasia a lavínová situácia, pokiaľ je už snehová pokrývka. Časové naplánovanie je veľmi ťažké. Dni sú krátke a každým výškovým metrom vás môže prekvapiť nová prekážka, s ktorou si musíte poradiť.
Aké lokality sú pre vás na Slovensku počas vašich zimných „expedícií“ najzaujímavejšie?
- Som Žilinčan, veľmi rád sa túlam po Malej Fatre v oblasti Vrátnej doliny. No najviac ma ťahajú Tatry. Sú to naše najkrajšie hory, majú alpský charakter a podľa profesionálnych horolezcov sa podmienkami približujú veľhorám Himalájam. Sú krásne.
Objavili ste túto sezónu nejakú novú lokalitu, ktorá vás milo prekvapila? Kto a ako vás na ňu upozornil?
- Tých lokalít je určite viac. Teraz v zimnej sezóne trávim veľa času v oblasti Nízkych Tatier a Veľkej Fatry, presnejšie v strede medzi týmito pohoriami, a to sú Donovaly.
Doteraz som túto oblasť poznal len cez letné obdobie zo vzduchu. Veľmi krásne miesta na skialpinizmus sú v oblasti severnej strany Nízkych Tatier od Liptovskej Lužnej. Je tam veľmi veľa krásnych žľabov na lyžovanie. Zobral ma tam kamarát a kolega Filip od lietania, ktorý tam priamo býva. No naj lokalita je asi Zlomisková dolina pod Vysokou v Tatrách. Odtiaľto mám zatiaľ najsilnejšie zážitky. Tu som prvýkrát skúsil lezenie v mixovom teréne v severnej strane Tupej s Maťom, ktorý robí horského nosiča pre Teryho chatu. Samozrejme, že je to o príprave, kondícii a asi aj o veľkej dávke odvahy a zároveň pokory.
“Hory treba rešpektovať v každom ročnom období. Podmienky sa môžu meniť veľmi rýchlo.
„
Stalo sa vám, že ste sa ocitli v situácii, kedy ste si povedali, tak toto je naozaj za hranicou? Jednoducho, stalo sa, že ste boli v priamom ohrození života?
- Áno, stalo, a veľakrát. Niekedy chýbajú sily v hlbokom snehu, niekedy chýba čas pred západom slnka, niekedy netrafíme správny nástup. No a niekedy máme rešpekt pod nafúkaným žľabom plným nestabilného snehu. Najsilnejšie rozhodnutie som zažil s parťákom Pablom, asi 50 m pod Lomnickým štítom sme sa rozhodli otočiť a zostúpiť. Nemali sme čas ani silu ísť ďalej v hlbokom snehu. Bol to silný zážitok. Hrotiť to do ohrozenia života nemá význam, hory tu budú aj zajtra.
Máte manželku a dve malé deti. Posunul sa vám „moral“, odkedy máte rodinu? Vrháte sa do vašich dobrodružstiev inak, v inej miere, ako keď ste boli slobodný?
- Áno, určite to cítiť. Rodina posunie moral úplne inde. Hlavne v lietaní boli plány iné. No takto to je dobre a rozumnejšie.
Čo vaša manželka Ľubka? Tiež je adrenalinový „šialenec“ ako vy?
- Manželka sa naplno venuje rodine. Nieje až taký vyznávač adrenalínu. Na túru sa dá prehovoriť, no najviac ju baví lezenie, či už indoor alebo outdoor. Ideálna kombinácia pre ňu je však slnko, suché skaly a spiace dieťa v kočíku. Bez nej by to bolo ťažké, veľmi ma podporuje v tom, čo robím, za čo jej veľmi ďakujem.
Ak máte porovnať lezenie, lietanie či vysokohorskú turistiku... Je nejaká vlastnosť, ktorú človek potrebuje pri každom z týchto športov? Čo tieto športy spája a, naopak, v čom sa výrazne odlišujú?
- Pri všetkom treba rozmýšľať a neriskovať. Na lezenie a vysokohorskú turistiku určite treba trošku sily v rukách aj v nohách. Myslím, že pri troške šikovnosti to zvládne každý, koho to chytí za srdce. Väčšinou poznám ľudí, ktorí majú presne takú istú kombináciu záľub, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Keď sa nelieta, tak za lezie, keď je lavínovo, búchajú sa ľady a keď je dobre, sa lyžuje alebo chodí po hrebeni.
Lezenie po vodopádoch nie je až tak známe. Aké má na Slovensku zázemie?
- Lezenie ľadov alebo ľadopádov je aj pre mňa novinka a obrovská droga. Kto to skúsil, určite mi dá za pravdu. Kombinácia krásneho prostredia a prírodou vytvoreného ľadu, ktorý každú chvíľu mení svoju farbu spolu s ťukaním cepínov alebo „zbraní“. To je zážitok, ktorý by som doprial každému. Precvičenie každého svalu a skutočná duševná očista. Na Slovensku sa veľmi o ľadoch nerozpráva, myslím, že to je kvôli zákazom a ochrane v našich horách.
Čím vás tieto „ľadové kráľovstvá“ uchvátili najviac? V čom je lezenie na ľadovcoch iné ako to klasické po skalách? V čom je náročnejšie, ako prebieha príprava?
- Ľad stále pracuje, je závislý od zimy a podmienok. Môže mať rôzne tvary ako cencúle alebo karfioly. Farbu mení podla svetelných podmienok. Najkrajší je, keď sa doň oprie slnko, vtedy zažiari namodro. Kopíruje skalu pod ním a môže mať rôzny sklon. Na lezenie sa používajú lezecké cepíny – zbrane a lezecké mačky. Istenie sa do neho priamo vŕta šróbmi. Najnáročnejšia je materiálna príprava. Istenie v podobe skrutiek a kvalitné laná sa rátajú na stovky eur. V tomto období po dvoch týždňoch silných mrazov sú krásne „vytečené“ a to treba využiť.
Ste milovníkom Tatier a prešli ste aj kus sveta. V čom sú podľa vás také zaujímavé, čo vedia ponúknuť v zimnom období? V čom spočíva ich krása?
- Každé hory sú krásne. Najviac ma na horách priťahujú skaly a skalné štíty a tie Tatranské žulové sú naozaj krásne. V zime ich zdobí sneh a ľad. Je to krásny a drsný kontrast. Ponúkajú výzvy v každej doline a pod každým štítom. Ticho alebo šumenie horského potoka s vôňou tatranského lesa. Je jedno, v ktorom období alebo počasí. Je tam ticho a pokoj. Je to úplne iný svet ako tu „dole“. Milujem ich, ako ich miloval starý otec. Určite to mám po ňom. Ďakujem!
Žilina a lokalita na Straníku je známa vo svete tandemových letcov dokonca aj za hranicami Slovenska. Popri všetkých vašich aktivitách je toto asi stále vaša srdcovka. Alebo sa mýlim?
- Straník je môj druhý domov, môj „office“ a aj miesto, kde vždy stretnem tých správnych ľudí. Je to najlepšie miesto na Slovensku pre volné, bezmotorové lietanie. Áno, je známy aj v strednej Európe a využívajú ho české a poľské školy.
V čom je iné lietanie v zime a v lete? Kedy sa vo vzduchu lepšie cítite vy sám?
- Lietame v každom ročnom období. V zime nefunguje vďaka snehovej pokrývke tak dobre termika, je menej stúpavých prúdov, t.j. nelieta sa vo veľkej výške a lety sú kratšie. Najkrajšie lietanie je na jar, keď sa prebúdza príroda a s ňou aj silnie termika, ktorá nám pomáha v dlhých preletoch na padákovom klzáku – padáku. Ja si lietanie užívam v každom období, v tomto zimnom to spájam s turistikou alebo skialpom, to je známe ako Hike & Fly. Hore vyšliapem na pásoch alebo peši a nakoniec zletím dole z kopca. Moderná odľahčená výbava váži len dva kilogrami, takže ma v ničom neobmedzuje.
Všimla som si, že s vami lietal už aj váš malý syn. Asi sa vás to pýta veľa ľudí, ale nebáli ste sa? Aký to bol pocit mať pod sebou nie klienta, ale vlastného synčeka? Ako sa mu lietanie páčilo? Budete rád, ak pôjde vo vašich šľapajách?
- Starší syn prvýkrát „odlepil“ nohy od zeme, keď mal dva roky. Na let z veľkého kopca sme sa dlhšie pripravovali na malých kopčekoch a lúkach. Strach som mal len z toho, ako bude reagovať, vtedy nevedel ešte všetko tak perfektne povedať. No reakcia bola taká, že po pristátí začal plakať a kričať „Hore! Padákom! Ešte!“ Lietame vždy, keď nám čas a podmienky dovolia. Je to úžasné a užívame si to. Mladší je zatiaľ opatrnejší, má voči padákom rešpekt, aj keď doma sa už bijú o sedačku, v ktorej sa lieta. To, či pôjdu v šľapajách, uvidíme, ale bolo by to pekné.
