ŽILINA. V pokoji, slušne, no s jasným odkazom. Tisícky ľudí sa v piatok podvečer stretli v centre Žiliny, aby svojou účasťou na pochode Postavme sa za slušné Slovensko dali najavo, že nesúhlasia so súčasnou situáciou v krajine. Medzi účastníkmi nechýbali študenti, starší ľudia ani rodiny s deťmi.
Po stretnutí na Mariánskom námestí sa ľudia postupne presunuli na Námestie A. Hlinku, kde vystúpili viacerí rečníci. Žilinský rodák, známy herec a zabávač Juraj „Šoko“ Tabaček v úvode prečítal list Jozefa Kuciaka, brata zosnulého Jána Kuciaka, ktorý vyzval k popretiu ľahostajnosti a lenivosti ľudí, k tomu, aby si ľudia vytvárali vlastný úsudok, založený na faktoch, nie na neoverených informáciách a konšpiráciách.
S prejavom vystúpil aj Anton Šulík, riaditeľ Mestského divadla v Žiline. „Čo nás nútilo ísť pred týždňom v treskúcej zime a zapaľovať sviečky na námestiach? Prečo aj teraz tu v takomto počte stojíme? Prečo tak dychtivo a s očakávaním človečenstva sledujeme nezmyselné správy, tlačové besedy a prečo tak vyprahnuto a plní nádeje pozeráme do svojich mobilov, zapíname v autách rádiá? Čo je to, čo v nás premohlo typickú ľahostajnosť, ľahkovážnosť, pohodlnosť, povrchnosť, apatiu?
Neviem. Ja neviem, iba viem, že je to akýsi okamih pravdy. Iba cítim, že je to niečo krehké, spolupatričné a nesmierne silné. Niečo, čo z nás robí ľudí,“ povedal Šulík. Následne vyjadril znechutenie nad tým, čo nasledovalo po Kuciakovej smrti a ako protipól k hyenizmu a politickým hrám uviedol prejavy tisícok ľudí naprieč celým Slovenskom, ktorí si prišli v tichosti uctiť pamiatku Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. V nedeľu Mestské divadlo Žilina, kultúrne centrá Stanica Záriečie a Nová Synagóga a Festival Pohoda organizujú na Mariánskom námestí Koncert pre Jána a Martinu.
S Jánom Kuciakom sa naposledy rozlúčili v jeho rodnom Štiavniku Čítajte Je suis Ján
Žilinského pochodu sa zúčastnila aj Zuzana Hlávková, držiteľka ocenenia Biela vrana. Vo svojom prejave apelovala najmä na mladých ľudí, na ponovembrovú generáciu: „Ján Kuciak v novembri 2016 po prepuknutí kauzy predsedníctva napísal Je suis Zuzana – Ja som Zuzana. A ja teraz musím povedať - Ja som Ján. Chcela by som, aby toto bolo výzvou všetkým slušným ľuďom, ktorí chcú písať demokratický príbeh. Ale špeciálne by som sa dnes chcela prihovoriť mladým ľuďom. My sme totiž ponovembrové deti a toto je náš boj. Ján Kuciak písal o najstrašnejších korupčných kauzách, ktoré rozkladajú našu spoločnosť. Jeho a Martinin boj je náš boj.“
Svojim rovesníkom odkázala: „Vyzývam nás všetkých, ponovembrových. Nepodľahnime ilúzii, ktorú tu roky účelovo vytvárajú ťapákové, bašternákovia, kočnerovia a im podobní. Že inak to nejde a takto to tu proste chodí. Že svet je iba akýmsi bezduchým ihriskom ich trápnych, malých, osobných záujmov a pohnútok. My, ponovembrové deti, nemusíme a nebudeme sa triasť, keď nás postavia pred rozhodnutie: buď budeš držať hubu alebo vieš čo. My, ponovembrové deti, nemusíme a nebudeme prikyvovať, keď nám budú hovoriť, že tráva je fialová a voda suchá. My, ponovembrové deti, nemusíme a nebudeme slepo nasledovať krivé chodníčky, ktoré nám tu oni vychodili.“
Dodala, že Ján Kuciak a Martina Kušnírová zomreli za pravdu, za lásku a tento odkaz by sme mali nasledovať: „Takže Je suis Ján. My všetci sme Ján. Ján a Martina boli jednými z nás, ponovembrových. Toto je osobné, toto je náš boj. Je to naša vec, náš boj, bojujeme proti korupcii, za slušné Slovensko a za to, aby sme vrátili túto krajinu tam, kam patrí. Medzi demokratické, civilizované krajiny sveta.“
Zmena sa musí udiať v každom z nás
V mene organizátorov vystúpil Marek Richter: „Slušných, poctivých ľudí je nás na Slovensku väčšina. Ak však ostaneme ticho, nič nám to nepomôže. Teraz je naozaj čas sa ozvať. Nepoháňa nás nenávisť, ale túžba po živote v slušnej a spravodlivej krajine. A práve preto sme odhodlaní vytrvať. Zmena je na dosah, ale musí sa udiať v každom z nás. Tejto krajine už nepomôžu kozmetické zmeny ani výmena figúrok. Slušné Slovensko nie je výsledkom práce politikov, ale vizitkou postoja každého z nás. Ján Kuciak nám bol v tom najlepším príkladom. Nasledujme ho.“
Záver pochodu patril slovenskej hymne, ktorej posledné tóny vystriedalo štrnganie kľúčov. To sa po takmer tridsiatich rokoch opäť naplno ozývalo Slovenskom.
