Nechýbalo veľa a na olympiáde som sa mohol predstaviť v úplne inej disciplíne. Otec, strýko či súrodenci, celá naša rodina bola hokejová. Ja som sa však odmalička venoval lyžovaniu. Bavilo ma to, dokonca som sa stal majstrom Slovenska, postúpil som na československé majstrovstvá a mal som ísť do prvej lyžiarskej školy, ktorá sa v tom čase otvárala. Už vtedy však fungovala protekcia a ja som sa, napriek tomu, že som patril vo svojej vekovej kategórii k najlepším, na tú školu nedostal. V dvanástich rokoch som si povedal dosť, keď to má byť takto, nebudem robiť lyžovanie a predsa len som si napokon našiel cestu na hokejový štadión.
V ruskom Soči zažili olympijskú atmosféru aj medailové úspechy slovenského karate Čítajte Od ľudí, ktorí sa zúčastnili Zimných olympijských hier 1994 v Lilehammeri, často počúvam, že boli výnimočné a zostali im v pamäti i v srdci. Čo sa týka hokeja, zišla sa tam perfektná slovenská partia, chalani, ktorí už niečo dokázali, aj takí, ktorí práve na nej naštartovali svoje kariéry. Od prvého zápasu sme dali najavo, že sme skúsený, vyzretý tím doplnený mladými talentovanými hráčmi. Bol to dobre namiešaný mix a hoci nebolo všetko úplne profesionálne, o to väčšie bolo naše odhodlanie. Chceli sme ukázať, že slovenský hokej je aj po rozdelení dobrý, že máme na to, podávať kvalitné výkony. Vpred nás ťahala veľká túžba a spoločne s tímovou chémiou z toho boli napokon výborné výsledky proti hokejovým veľmociam. Pri troche šťastia sme mohli už pri našej premiére na zimnej olympiáde siahať na medailu, ale Rusi nás vo štvrťfinále zastavili. Ukázali sme však svetu, že Slováci vedia hrať hokej.
Medailový základ položila predchádzajúca generácia
O štyri roky v Nagane to už bol iný príbeh. Cestovali sme na opačný koniec sveta, veľa ľudí zo športovej verejnosti s podujatím kdesi tak ďaleko vôbec nemalo skúsenosti. Aj slovenská výprava podcenila isté veci, u niektorých sa objavili zdravotné problémy, šarapatila tam viróza. Navyše, boli sme trošku ukrivdení, pretože za nás nemohli hneď od začiatku nastúpiť naši najlepší hráči.
Keby to bolo inak, možno ani ja sám by som sa na tú olympiádu nedostal, ale aspoň by sme mali rovnakú štartovaciu čiaru ako ostatné tímy. V tom čase sme mali v NHL výborných hráčov, tí však mohli nastúpiť len v prípade, že Slovensko zvládne naganskú kvalifikáciu. Nepodarilo sa. Mňa osobne neskôr potešil aspoň český triumf. Hoci si asi nik poriadne neuvedomoval ich silu, mali tam tých najlepších hráčov a na Turnaji storočia sa im podarilo poraziť „nabombované“ mužstvá Kanady, USA či Fínska.
Roman Kontšek v drese rodnej Žiliny. (zdroj: TASR)Medzi dvoma olympiádami sa nám podarilo urobiť veľký skok na poli majstrovstiev sveta. Keďže sme po rozdelení Československa začínali až v C-kategórii, cieľom bolo dostať sa čo najrýchlejšie hore. Slovenskí funkcionári museli urobiť veľmi veľa práce, aby sa to podarilo čím skôr. Tlak bol obrovský, uvedomovali sme si, že buď to vyjde na prvý raz alebo sa potom môžeme veľmi dlho trápiť. Po rozdelení Sovietskeho zväzu sa totiž objavilo veľa silných tímov. Nebolo to jednoduché, ale podarilo sa nám to. O to viac ma mrzí, že sa na to teraz zabúda. Spomínajú sa len medaily z A-kategórie a ja dávam klobúk dolu pred mužstvami, ktoré ich vybojovali. Ale najskôr sme sa museli do tej elitnej kategórie dostať. Bez generácie, ktorá vybojovala postup z „céčka“, by nebola ani generácia, ktorá získala medaily.
Majstrovská partia pochopila, že môže dokázať veľmi veľa
V slovenskej extralige som najskôr získal dva tituly s Trenčínom. Ten žilinský, ktorý prišiel po nich, bol však špeciálny. Boli roky, keď Žilina postúpila do extraligy, no nemala o mňa záujem. Ten prišiel až neskôr a ja som si vytýčil cieľ získať titul s rodným mestom. Chcel som vrátiť žilinskému hokeju to, čo mi dal, umožniť ľuďom prežiť radosť zo zisku zlata.
