Volejbalistom VO AC UNIZA Žilina sa v tejto sezóne zatiaľ darí. Necelé dva mesiace pred koncom prvoligového ročníka sú na čele druhej najvyššej slovenskej súťaže a reálne môžu pomýšľať na účasť v baráži, v ktorej by bojovali o extraligovú miestenku. Žilinský celok vedie skúsený Zdenek Hauer, ktorý počas trénerskej kariéry okúsil zahraničné súťaže aj pôsobenie pri ženskom tíme.
Po 16 kolách ste na čele tabuľky. Trúfli by ste si na začiatku sezóny povedať, že sa vám bude takto dariť?
- Nie. Ale nie preto, že by som neveril tomuto tímu, ale preto, lebo som nevedel, aká je úroveň súťaže. Myslím si však, že keď sme v kompletnom zložení, sme v prvej lige najlepším tímom.
Čomu pripisujete výborné výkony žilinského mužstva?
- Ťažko povedať, či je to o výborných výkonoch. V lige sú tri, možno štyri veľmi slabé tímy. Tri sú veľmi dobré a ďalšie tri priemerné. Odohrali sme 30 zápasov, z ktorých by som možno sedem označil z našej strany za veľmi dobré. V ostatných nám na výhru stačili aj priemerné výkony.
V úvode kalendárneho roku odišiel kapitán Juraj Kalužný do extraligového Svidníka. Podarilo sa vám ho plnohodnotne nahradiť?
- Plnohodnotne ho zatiaľ nevieme nahradiť, ale o to ani nejde. Keby sme ho potrebovali, tak by sme ho nepustili. On však mal ambíciu ísť hrať vyššiu súťaž a ja som zase chcel jeho miesto, ktoré tu zastával, pre ďalšieho hráča. Jemu to teda pomohlo, tímu to neublížilo a mne ako trénerovi to pomohlo v tom, že som na jeho pozíciu postavil mladého talentovaného hráča.
Všetci hráči v Žiline sú amatéri. Ako sa darí skĺbiť ich pracovné či školské povinnosti s tréningami a zápasmi?
- Toto je najväčší problém. Sú tu totiž chlapci, ktorí robia na zmeny. Ten tréningový cyklus je potom veľmi náročný, na hráčoch vidieť, že robia nočné či poobedné. Cyklus ich práce ich zaťažuje, na tréning neprídu dostatočne odpočinutí a fyzicky pripravení. V tomto smere je to ťažké, stáva sa, že niekedy sme na tréningu trinásti a inokedy piati.
Náš tím je kombináciou pracujúcich hráčov a mladých chlapcov, stredoškolákov. Tí trénujú, pretože školu majú doobeda a okrem nej v podstate žiadne iné povinnosti. Ale chalani, ktorí chodia do práce, prídu na tréning, len keď im to vyjde.
Poľštine už rozumie, s bývalými spoluhráčkami je stále v kontakte Čítajte Na prvú ligu to stačí, keby ste však postúpili do extraligy, asi by z toho bol problém...
- Určite. Nemohli by sme hrať extraligu v tomto zložení, v ktorom hráme prvú ligu. Chceme ísť do baráže a chceme postúpiť do extraligy. Ale či tú extraligu aj budeme hrať, to sa uvidí až po tom, keď sa to všetko udeje.
Päť rokov ste na Spiši trénovali ženy. Aké bol následný návrat k mužom?
- Predtým, ako som odišiel do Spišskej Novej Vsi, som celý život trénoval mužov. Nemal som s trénovaním žien žiadnu skúsenosť. Na Spiši som jeden rok trénoval ženskú extraligu a potom štyri roky dievčatá, juniorky a kadetky. Čo sa týka radosti z práce, tak tie štyri roky s dievčatami boli mojimi najlepšími volejbalovými rokmi. Naozaj ma to bavilo.
Možno to súvisí s tým, že som muž. Keď ste mužským trénerom pri dievčenskom či ženskom družstve, je tam istý rozmer vzťahu, ktorý nikdy nezažijete, keď trénujete chlapov. Je tam niečo navyše. A práve to sa mi veľmi páčilo a uspokojovalo ma to. Rád na to spomínam, aj keď to nebol žiaden veľký volejbal. V Žiline som zažil iné časy, plnú halu, päťtisícové návštevy, finále federálnej i slovenskej ligy ako tréner. Ale na tom Spiši ma to bavilo.
Extraligu ako tréner Žiliny ste už zažili. Čo by pre vás znamenalo znovu stáť na žilinskej striedačke v slovenskej najvyššej súťaži?
- Neviem, či by to pre mňa malo niečo špeciálne znamenať. Odtrénoval som v slovenskej extralige, respektíve v rôznych extraligách 15 rokov. Českú aj slovenskú extraligu, niekdajšiu federálnu ligu, trénoval som v Juhoslávii. Ale keby sa to v blízkej budúcnosti podarilo, myslím, že by to znamenalo veľa skôr pre samotný žilinský volejbal. V Žiline má totiž volejbal tradíciu, ktorá trošku odplávala, keď sa skončilo s mužmi, keď sa postupne prestalo robiť s mládežou. My sa to dnes snažíme opäť vybudovať. Ako dlho to bude trvať a na akú úroveň sa nakoniec žilinský volejbal dostane, ukáže čas.
