Je ešte veľa zvykov a úkonov, ktoré na Vianoce prirodzene dodržiavame. Slovensko je jedna z mála európskych krajín, kde v pamäti ľudí zostala ešte živá stopa na niekdajšie tradičné podoby života.
Až po druhej svetovej vojne sa spoločnosť začala meniť z tradičnej na modernú. Ešte aj dnes žijú ľudia, pre ktorých zvyky nie sú len folklór. Vo svojej mladosti brali úkony na zabezpečenie prosperity alebo veštenie so všetkou vážnosťou.
Narodenie Ježiša Krista oslavujú na Jasličkovej pobožnosti v Terchovej od roku 1975 Čítajte Prečo si však práve Vianoce uctievame ako tradičný sviatok? Prečo sa práve na Vianoce viac vraciame do minulosti a pripomíname si život predkov? A dokedy dokážu Vianoce vzdorovať tlaku globalizácie?
Ježiško alebo Santa Claus?
Je malý zázrak, že v časoch, keď sa formuje jedna veľká celosvetová globálna komerčná kultúra, máme na Slovensku stále rešpekt pred tradíciami.
„Naše tradičné Vianoce už pomaly zanikajú, pritom sú bohaté i plné múdrosti a z vianočných zvykov našich predkov sa môžeme veľa naučiť aj dnes. Všetko sa mení a život ide dopredu. Myslím si ale, že niektoré zvyky ako koledovanie alebo jeden typ tradičného sviatočného jedla, ako opekance, lámance, vianočné polievky, hríbová, šošovicová, rybacia či kapustnica, tu ešte ostanú. Prognózovať ako dlho, je veľmi ťažké. Bolo by dobré, aby deti poznali, čo sú Vianoce, nie kto je to Santa Claus a čo je pravým obsahom Vianoc,“ zamyslela sa pred časom v rozhovore pre TASR etnologička Katarína Nádaská.
(zdroj: ARCHÍV SME)Uznávaná odborníčka podotkla, že dnes žijeme rýchlym spôsobom života a sama nevie predpovedať, aké zvyky a ako dlho prežijú.
„Čo ešte zostalo, sú najmä niektoré typy tradičných jedál. Ale aj to sa môže postupom času úplne zmeniť. Kaše alebo strukoviny, ktoré sa varili na Štedrý večer na storaký spôsob, už nie sú. Dnes nenájdete rodinu, ktorá by si na Vianoce dala tanier ovsenej kaše. Mnohé tie tradičné jedlá sú už v zániku. Taký je ale život. Bude dobré, ak si vôbec nejaký ten zvyk rodiny uchovajú. Minimálne to, že sa ľudia budú snažiť na Štedrý deň vrátiť domov, aby bola rodina spolu. Veľa ľudí totiž momentálne pracuje mimo svojich domovov,“ vníma skepticky budúcnosť Nádaská.
Od našich predchodcov by sme si mali vziať podľa nej úctu k rodine. „Skúsme sa ako v minulosti zastaviť, vážiť si prítomnosť svojich rodičov, partnerov či detí a venovať im svoj čas. Naši predkovia, napriek tomu, že nemali absolvované dve alebo tri vysoké školy, boli veľmi múdri, pretože boli zžití s prírodou. Dokázali si viac pomáhať a boli jeden na druhého viac odkázaní. Ctili si svojich mŕtvych blízkych. Pred sviatkami chodievali na cintoríny a prinášali drobné obete svojim mŕtvym predkom. Mladší mali v úcte starších. V jednom dome žilo niekoľko generácií a boli súdržní, vedeli si pomáhať. Mnohé magické úkony, ktoré robili počas Štedrého večera, slúžili na to, aby jednotliví členovia pochopili, že rodina je tá, na ktorú sa dá spoľahnúť, a ktorá ich nikdy nesklame. Sú to nepísané, ale na Slovensku tradované pravidlá.“
Vinše cez esemesky
Etnologička Katarína Nádaská tvrdí, že vinšovanie a prianie prosperity malo svoj pôvod už veľmi dávno. Už naši slovanskí predchodcovia verili na mágiu slova. „V určité dni sa verilo, že to, čo sa povie počas týchto dní, to sa naplní. Mágiu chceli využiť v prosperitné ciele. Priali si, aby sa darilo dobytku a aby boli všetci zdraví. Dodnes sa to zachovalo v podobe posielania esemesiek,“ pripomína Nádaská prepojenie s dnešnou dobou.
Štedrý večer na lôžku v žilinskej Fakultnej nemocnici Čítajte Podľa Nádaskej sú mnohé z vianočných zvykov reliktami veľmi dávnej minulosti, ktoré sa storočiami preniesli až do 20. storočia. „Takým je trasenie plotov na Štedrý večer, aby sa dievčatá dozvedeli podľa štekania psov odkiaľ príde ženích. Tradícia pretrvala od 12. storočia.“
Zakázané bolo počas Vianoc vynášať smetie z domu a zametať. Poriadky sa mohli robiť až na Štefana. „Robilo sa to preto, lebo sa verilo, že by sa vynieslo bohatstvo. Počas týchto dni si ľudia nič nepožičiavali. Pritom po iné dni si kedysi ľudia pomáhali požičiavaním často. Verilo sa, že čo ak by bol ten, kto si požičal, nejaký bosorák, alebo polodémon a počaruje týmto predmetom. Vo vianočných dňoch sa ľudia báli požičiavať čokoľvek,“ upozorňuje na strach z nevysvetliteľného Katarína Nádaská.
