STREČNO. Minulosti sa Otka zo Strečna venuje z úcty k predkom. Váži si ich prácu, no život v minulosti si neidealizuje. Čím viac o tradičnom živote vie, tým viac si uvedomuje, ako ťažko sa žilo. Bez okolkov priznáva, že s predkami by dnes meniť nechcela.
Tí nikdy nevedeli, či bude dobrá úroda, od ktorej boli životné závislí, či bude gazdovstvo prosperovať, či na dobytok neprídu choroby. Svoju budúcnosť ovplyvniť nevedeli. Aby nehladovali, boli ochotní urobiť všeličo. Z pohľadu dnešnej doby sa ich úkony zdajú nerozumné a zbytočné. Našim prastarým rodičom však dávali aspoň akú takú nádej.
Štedrý večer na lôžku v žilinskej Fakultnej nemocnici Čítajte Otília Kadašiová tvrdí, že celé vianočné obdobie bolo kedysi prešpikované úkonmi a mágiou. I dodnes sa čosi udržalo. „Vianočne zvyky boli o tom, aby všetko na budúci rok malo stúpajúcu tendenciu a smerovalo k dobrému koncu, aby sa urodilo na poli, aby deti boli zdravé. Dnes sa to všetko berie ako rozprávočka, bájka. Niektorí majú z toho srandu. Povedia, dajte mi na Vianoce dary, a na to počúvate z televízie - naberte si pôžičky. O tom Vianoce nie sú,“ tvrdí čerstvá sedemdesiatnička.
Všíma si, že ľudia už nie sú závislí od prírody, od svetla, a tak nepotrebujú dodržiavať zvyky. „Všetko si nakúpia. Ale keby sa stalo, že tri dni nepríde do obchodu tovar, tak sú všetci hotoví, lebo nemajú nič doma.“
Nový obrus
Z domu sa Otília naučila uctievať si stôl. Pripodobňuje ho k oltáru. Vianoce a slávnostné prestieranie s nie každodennými jedlami ešte umocňovali význam stola v domácnosti.
„Na stole bol vždy nový obrus. Pre gazdinú by bola veľká hanba, keby nebol nový. Vianočný obrus sa zásadne vyšíval na červeno. Červená farba bola farba radosti. Vianočný stôl upravujeme do takého stavu, aby reprezentoval prosperitu. Dá sa naň krížik, modlitebná knižka, peniaze, obilie, vajíčko, ovocie, oplátka, cesnak. To, čo chceme mať na budúci rok na poli, to tam dáme,“ vysvetľuje Otília.
Dôležitý význam mala aj slama. „Je to posvätná záležitosť. Reprezentuje bohatstvo, pretože je zlatá. Keď mal chudobný človek slamu, mal doslova zlato v rukách, lebo mal obilie a chlieb. To bolo zlato.“
Otília je tkáčka. Do kúdeľnej izby vodí mladých ľudí, aby aspoň na chvíľu nasiakli niekdajším remeslom. Už zľudovel jej slogan „Otka čo tká“. Aj preto si na svoj vianočný stôl symbolický kladie aj ľan. „Dávali si to na stôl ženy. Pre ženy bol ľan životne dôležitý, lebo keď nespracovala ľan, mala deti neoblečené. Nemohla si vtedy oblečenie niekde kúpiť. Ženám dokonca dávali po smrti do truhly kus domáceho plátna, také to bolo dôležité.“
Spomína, že kedysi dávnejšie sa varili na Vianoce len kaše. „Ježiskova kaša bola už z lepšej múky, krupice. Strečňania mali tú výhodu, že bývali pri vode, tak si vedeli nachytať ryby. O takomto čase už bol Váh zamrznutý. Urobili si prielubňu a nachytali si ryby. Keď ich pri tom nikto nechytil, tak mali na Vianoce ryby,“ hovorí Otka s jej typickým humorom.
Odmodlené sviatky
Na Štedrý deň bolo treba urobiť ešte veľa roboty. Nikto počas dňa nesviatkoval. Upokojenie a stíšenie prišlo až večer. „Od skorého rána mama piekla všetko, čo bolo treba. Na Vianoce si odkladala, najlepší čistý mak, dobré orechy. Všetko muselo byť zdravé, nepoškodené a len tie najlepšie suroviny. Počas roka si ľudia odkladali suroviny na Vianoce. Ráno sa vstalo, vykúrila sa pec a ženy a dievky piekli. Chlapi a mládenci museli na celé Vianoce narezať sečky a narúbať dreva. Po celé sviatky bolo treba zadovážiť poživeň pre dobytok a kúriť, ale potom na Božie narodenie a Štefana sa už robiť nesmelo. Potom sa len modlilo. Vianoce si treba odmodliť, vymodliť si to, čo chceme na budúci rok mať. Ježiško bol nádej, svetlo,“ vysvetľuje Otília.
Po večeri šiel gazda opatriť statok, zobral chlieb, oplátku, zo stola všetko, čo bolo cenné a išiel sa „povyprávať“ s každou kravičkou. Dobytok bol veľkou cennosťou.
Čakanie na Cigánov
Na Božie narodenie sa nechodilo na návštevy, ani vinšovať. „Vrchol drzosti bolo prísť niečo požičať, tak by gazdinú hneď prali metlami. Dievka, ktorá sa chcela vydávať, mala povinnosť pozametať izbu a povynášať smeti von a odkiaľ štekal pes, tam sa mala vydať.“
Keď sa začalo chodiť na Štefana vinšovať, obyvatelia Strečna sa nevedeli dočkať, kedy ich navštívia Cigáni. „Ľudia boli s nimi tak zžití, že doslova čakali, kedy prídu zakoledovať. Mali pre nich prichystané dary. Dostali koláč, trochu zemiakov, múky. Keď dostali pálenku, tak ju zlievali do konvy. Lebo keby to vypili naraz, tak sú nebohí,“ žartuje Otka. „Keby ich boli Cigáni obišli, tak by to nebolo dobré. Tí museli každého navštíviť. Pretože Cigán môže dobre zavinšovať, ale aj začarovať.“
Pre sedemdesiatročnú Otíliu Kadašiovú je predvianočné obdobie o pečení oblátok. Aby stihla uspokojiť všetkých záujemcov o chrumkavú „hostiu“, zadovážila si dva elektrické stroje. „S oplátkami sa už od Všetkých svätých mordujem. Upečiem ich desaťtisíc za sezónu. Ešte na Štedrý deň pečiem pre seba, lebo neostane mi nič.“
Umelý strom v Kii inšpiruje ďalších Čítajte O podobách Vianoc v minulosti už remeselníčka chystá ďalšiu knihu. Svoju prvotinu uviedla do života len pred pár týždňami. „Pojme sa povyprávať“ sprístupňuje staré strečnianske slová, ale aj jedlá a spôsoby obliekania.
„Dlho mi trvalo, než som sa odhodlala vydať moju „knižečku“. Mala som obavy, čo povedia ľudia, že zas čosi vymýšľam. Veľa ľudí, je nadšených, učitelia ju kupujú ako školskú pomôcku, robotníci a úradníci sa v práci rozprávajú po starosvetsky a vraj už od rána majú všetci v robote veselo. Vidím, že musím pokračovať, mám rozrobených remeselníkov zo Strečna a celoročné tradície a k tomu príhody, čo mi porozprávala, mama dedko a všetci ľudia, čo okolo mňa žili a žijú,“ sľubuje čiperná Otka zo Strečna.
