Čo bolo dôvodom, že štát začal v šesťdesiatych rokoch systematicky chrániť prírodu Malej Fatry?
- Išlo o vyvrcholenie snahy mnohých prírodovedcov, ktorí poznali prírodné hodnoty nielen Malej Fatry. Už niekoľko rokov pred tým existovala snaha vytvoriť chránenú krajinnú oblasť. V roku 1967 sa podarilo zabezpečiť územiu zákonnú ochranu. V tom čase prebiehali obrovské inventarizačné prieskumy, na ktorých sa zúčastňovalo množstvo ľudí z univerzít a výskumných ústavov. Získali tak prvé vedecké informácie o tom, čo sa na území nachádza. Je smutné, že v tomto čase žiaden taký systematický výskum neprebieha. Vtedy bol priestor i prostriedky. Teraz sa takéto rozsiahle inventarizačné prieskumy, napríklad o tom, ako sa zmenili tieto územia počas päťdesiatich rokov, systematicky nerobia.
Čo sa dialo v Malej Fatre po vzniku chránenej krajinnej oblasti?
- Po dvadsiatich rokoch prišli iniciatívy, ktoré chceli zvýšiť kategóriu ochrany. Poukazovali na to, že územie má na viac. Najmä svojou geografickou polohou, pretože ide o najzápadnejší národný park v Karpatskom oblúku. Je to veľmi významné pre možnosť šírenia fauny a flóry západným smerom do Beskýd na Moravu a do Poľska. V roku 1988 sa územie prekategorizovalo na Národný park.
Žilinčanov vystrašil medveď v blízkosti sídliska Čítajte Prišiel s národným parkom do Malej Fatry aj pokrok v ochrane prírodných hodnôt v území?
- Model národného parku, ako funguje u nás, nezodpovedá medzinárodným kritériám. Podľa Medzinárodnej únie pre ochranu prírody je jedným z kritérií pre národný park 75 percent územia ponechaného bez zásahu. Národný park tak slúži na sledovanie ekosystému a jeho vývoja a do neho sa nezasahuje. V našom prípade je to asi 22 percent. U nás vznikali národné parky ešte v čase, keď boli územia zoštátnené. No po reštitúciách, keď sa pozemky vrátili ľuďom, sa ochrana prírody realizuje komplikovane.
V Národnom parku Malá Fatra je asi osemdesiat percent územia v súkromných rukách. Čo môže Štátna ochrana prírody robiť v takýchto podmienkach a aké máte kompetencie?
- Súkromné vlastníctvo je veľký problém. No aj keby to bolo v rukách štátu a konkrétne Štátnych lesov, nemyslím si, žeby to bolo nejaké terno. Stačí sa pozrieť na Tatranský národný park, kde je veľké územie v správe Štátnych lesov a ako sa tam postupovalo pri kalamitnej ťažbe. Vlastníctvo štátu ešte nezabezpečuje ochranu prírody. Dôležité je, aby správcom a vlastníkom územia bola Štátna ochrana prírody, či priamo Správa národného parku. Produkčné funkcie lesa, ktoré sú na veľkých výmerách, v národnom parku nemajú čo hľadať. Bolo by rozumné keby pozemky spadali pod ochranu Štátnej ochrany prírody. Lesy by sa prekategorizovali na lesy osobitného určenia a drevo by sa v nich neťažilo.
Máte už vôbec nejakú časť územia Národného parku Malá Fatra vo svojom vlastníctve?
- Za päťdesiat rokov nemala Štátna ochrana prírody ani meter štvorcový územia. V tomto roku sa ukazujú prvé lastovičky. V rámci takzvaného predkupného práva platí, že v národnom parku, ak je na predaj parcela, zo zákona musí byť ponúknutá na predaj štátu. Štát sa vyjadrí, či má, alebo nemá záujem parcelu kúpiť. V tomto roku sa nejaké pozemky už začali kupovať a budú zavkladované na katastri ako majetok Štátnej ochrany prírody. Ide o to, či to bude systematické. Prvé hektáre už sú kúpené, No zatiaľ ide o veľmi malé výmery.
(zdroj: ARCHÍV MICHALA KALAŠA)Čo okrem lesohospodárskej činnosti má negatívny dosah na stav prírody?
- Lesohospodárska činnosť so sebou prináša výstavbu lesných ciest. Často postavia cestu pod zámienkou protipožiarnych opatrení. Nie tak dávno tu bol prípad, keď protipožiarna cesta bola povolená, no keď nastal požiar, po ceste nedokázali prejsť s požiarnou technikou. Okrem toho, že cesty vytvárajú melioračné ryhy a odvodňujú územie, vytvárajú priestor pre motorkárov a štvorkolkárov a to v miestach, ktoré by mohli byť zónou pokoja. Lesná cestná sieť je veľmi rozsiahla na území Malej Fatry. Je postavených viac ako 200 kilometrov ciest, 230 kilometrov turistických chodníkov a asi 600 kilometrov poľovníckych chodníkov. Fragmentácia územia je veľká.
Malým dravcom pomôžu na svet drevené búdky Čítajte - Často sa dostávate do konfrontácii s turistami. Obľuba národného parku rastie, no nie všetci sú ochotní dodržiavať návštevný poriadok.
Nárast turistov, ktorí sa pohybujú po území, je markantný. Stačí sa pozrieť na niektoré výrazne zerodované hrebeňové chodníky. Mnohí turisti nie sú ochotní akceptovať, že majú prechádzať po vymedzených chodníkoch, chodia krížom-krážom. Chodníky v niektorých miestach dosahujú desiatky metrov, povedzme chodník na Veľký Kriváň alebo na Chleb. To je spôsobené sprístupnením hrebeňa lanovkou, ktorá má takmer päťnásobne väčšiu kapacitu, ako tá predchádzajúca. Ľudia nie sú ochotní akceptovať sezónne uzávery, alebo časové uzávery. A to aj napriek tomu, že v návštevnom poriadku došlo v roku 2005 k výraznej zmene v prospech turistu. V minulosti bola uzávera na Rozsutec alebo na Obšívanku deväť mesiacov v roku. Dnes je uzávera len tri mesiace. Napriek tomu mnoho turistov uzáveru nerešpektuje. V súčasnosti si ľudia robia z národného parku telocvičňu a nie sú ochotní rešpektovať, že aj príroda má nárok na regeneráciu, zotavenie, na vlastnú existenciu. Používame techniku na spočítavanie návštevnosti, preto vieme pomerne presné čísla, koľko turistov kadiaľ prejde. Sú to obrovské hodnoty. Chápem, že verejnosť je zo zákazov frustrovaná, ale obmedzenia sú napríklad v porovnaní s Tatrami minimálne. Chápem aj to, že to verejnosť vníma ako úder pod pás, keď sa v národnom parku ťaží drevo a preháňajú sa štvorkolky. Myslia si, že nás to netrápi. Trápi nás to, len my nie sme tí, ktorí robia zákony v tejto republike.
- Máte pri porušeniach návštevného poriadku aj právomoc pokutovať?
Turistov prevažne iba upozorňujeme. Pokuty sú minimálne. Odhadujem, že ročne nedáme pokuty v súhrne ani za sto eur za chodenie mimo turistických chodníkov, bivakovanie, bicyklovanie a podobne. Riešime to dohovorom. Ak sa pochvália fotografiou alebo videom na sociálnej sieti, že jazdia po Rozsutci, alebo že nocujú pod hviezdami, tým nám uľahčujú prácu, lebo sami na seba poukazujú. Pre Inšpekciu životného prostredia nie je problém vypátrať ich a uložiť im sankciu. Takto to robíme aj zo štvorkolkármi, motorkármi. My máme možnosť udeliť pokutu do 66 eur, alebo podstúpiť podnet na Inšpekciu životného prostredia. Čo sa týka lesohospodárskych záležitostí, je to komplikovanejšie. Lesný zákon ani náš zákon o ochrane prírody nezakazujú lesohospodársku činnosť v národnom parku, ktorá je v súlade s programom starostlivosti o les. V národnom parku sa môže ťažiť a my nemáme nijakú kompetenciu to postihovať. Naša kompetencia je taká, že sa vyjadrujeme k programu starostlivosti o les, ktorý sa vypracováva raz za desať rokov. Žiaľ, naše vyjadrenia majú len odporúčací charakter. Máme však kompetenciu v tom, že ak hrozí ohrozenie existencie druhov rastlín a živočíchov, môžeme žiadať štátny orgán ochrany prírody o obmedzenie prípadne aj zakázanie činností, ktoré to spôsobujú. Teda aj lesohospodárskych aktivít. Tak sme urobili napríklad dva týždne dozadu na pomerne veľkej výmere 511 hektárov ochranných lesov, v súčasnosti pripravujeme ďalšie dva podnety na plochu ďalších 500 až 700 hektárov. Z dôvodu ochrany hlucháňa sme dali návrh na zákaz lesohospodárskej činnosti a spracovanie kalamít. Jedna vec je takýto podnet podať, druhá je výsledok. Podobným spôsobom sme postupovali pri ochrane hniezd orlov. Za viac ako rok však obmedzenie činnosti orgán ochrany prírody nevydal
