Hokejbalový útočník Milan Beniač zo Žiliny má vo svojej vitríne unikátnu zbierku troch zlatých medailí z majstrovstiev sveta. Posledný triumf si pripísal len pred niekoľkými dňami v českých Pardubiciach. Slovenskí hokejbalisti tak zavŕšili zlatý hetrik a potvrdili, že tento šport je u nás najpopulárnejším kolektívnym vôbec. Slováci totiž vždy doviezli domov nejakú medailu, a to sa svetové šampionáty hrajú už od roku 1996.
Milan Beniač sa s nami podelil o svoje dojmy z posledných majstrovstiev sveta, poodhalil zákulisie i oslavy a načrtol plány do budúcna.
Tri účasti na majstrovstvách sveta, tri zlaté medaily. Aký je to vlastne pocit?
– Je to niečo úžasné. Byť trikrát na majstrovstvách sveta a byť trikrát zlatý, to je obdivuhodná bilancia.
Stali ste sa opäť majstrom. Užívali ste si to rovnako?
– Tie emócie už boli trochu iné ako napríklad pri prvom zisku titulu. Teraz som si to užíval tak viac vo svojom vnútri a radosť som až tak nedával najavo.
Čiže rutina?
– To určite nie. Pri reprezentácii niečo také ani neexistuje. Prešli sme obdivuhodným spôsobom celým turnajom bez jedinej prehry. Titul som si užil a mal som veľkú radosť, keď som pozoroval chlapcov, ktorým sa to podarilo prvýkrát.
Skúste porovnať jednotlivé turnaje, na ktorých Slovensko získalo zlatú medailu.
– Každý turnaj bol špecifický. Prvý titul v Kanade v roku 2013 sme získali v kolíske hokejbalu. Každý sa tešil, no málokto očakával taký úspech, nakoľko Slovensko malo na turnaji veľa nováčikov, vrátane mňa. Tajne sme však verili v zisk medaily. Každopádne, hrať v Kanade proti domácim bolo niečo úžasné. Mal som zimomriavky. Pred dvoma rokmi sme vyhrali vo švajčiarskom Zugu. Toto mesto bolo úžasné. Všetko bolo skvelo zorganizované – od fanzóny, prostredia, kabíny či štadióna. Pardubice sú zasa blízko, prišlo kopec našich fanúšikov, spoluhráči, rodina a priatelia. Tento turnaj bol výnimočný aj práve kvôli fanúšikom. Cítili sme sa ako doma – či už na hoteli alebo štadióne. Človek vystúpil z autobusu a už mal zimomriavky. Všade boli naši fanúšikovia, spievali, tľapkali nás. To človek v amatérskom športe zažije len málokedy.
S akými úlohami vás bral tréner na šampionát?
– S koučom Ďurisom vychádzam perfektne, a to na hracej ploche i mimo nej. Nejaké špeciálne úlohy som nemal. Sám si uvedomujem, koľko mám rokov a čo sa odo mňa očakáva. Mrzí ma len, že som nebodoval, ale nič s tým nenarobím. Možno ma tréner využíval pre lepšiu kondíciu – napríklad pri oslabovkách a v iných dôležitých momentoch jednotlivých stretnutí. Fungovali sme však ako kolektív a snažili sa robiť všetko tak, ako tréner kázal.
Čakali ste, že budete v nominácii?
– Sezónu som odohral v Nitre a nemali sme dobrý ročník, čiže ma nominácia aj trošku prekvapila. Mal som dohodu s trénerom, že ma zoberie až na turnaj do Českej republiky pred majstrovstvami sveta. Paradoxne, kvôli pracovným povinnostiam som nemohol. Tréneri však určite vedeli, čo môžu odo mňa čakať a tajne som dúfal, že by ma mohli vziať. Bol som v napätí, nakoľko s Nitrou sme skončili na predposlednom mieste a ani ja osobne som nedal toľko bodov, na koľko som bol zvyknutý. Veľmi som však chcel ísť na majstrovstvá sveta do Pardubíc. Usilovne som pracoval a trénoval som dvojfázovo.
Vráťme sa ešte k samotnému turnaju majstrovstiev sveta. Aký najväčší zážitok si odnášate?
– Semifinále s domácimi Čechmi bolo neskutočné. Hrali sme pred 7 600 divákmi. Osobne som sa snažil nevnímať to, no bol to obrovský zážitok. Všade plné tribúny, množstvo Slovákov. Fandili Česi i naši. Aj teraz si neustále pozerám tento zápas, pretože je to zážitok, ktorý v človeku utkvie. Musím uznať, že sme mali aj šťastie, ale na to sa už história pýtať nebude. No aj finále s Kanadou bolo super. Na tribúnach bolo asi 4 000 priaznivcov, polovica z toho Slovákov a všetci fandili. Sú to obrovské zážitky, na ktoré človek nikdy nezabudne, hoci ide len o amatérsky šport.
Ako vnímali Česi prehru so Slovenskom v semifinále?
– Prehra u nich určite zanechala stopy a boli sklamaní. No myslím si, že rivalita medzi nami sa za tie roky zmenila. Navzájom sa poznáme a hoci prehra mrzí, nezávidíme si navzájom.
FOTO: Žilina má historický titul v hokejbale Čítajte Už vopred bolo jasné, že Česi si na organizácii majstrovstiev sveta dajú záležať. Aký bol teda turnaj v skutočnosti?
- Je to naozaj tak. Česi pripravili výborný turnaj so všetkým, čo k tomu patrí. Hralo sa na zimnom štadióne v Pardubiciach, bola pripravená fanzóna i ďalšie atrakcie. Bolo o nás dobre postarané a aj členovia nášho realizačného tímu sa o nás príkladne starali.
Môže hokejbalu na Slovensku pomôcť ďalší takýto veľký úspech?
– Určíte áno. Veď šampionát v roku 2013 nebol napríklad až taký medializovaný. Teraz boli všade rôzne články, zápasy vysielané naživo či záznamy. Šampionát bol blízko a kus roboty urobila aj naša manažérka Lenka Slaná. Zabezpečovala napríklad rozhovory v médiách. Uvidíme, ako to bude o dva roky u nás.
Titul ste určite aj patrične oslávili. Aké boli teda bezprostredné oslavy?
– Začali sa už v kabíne, kde bol minister školstva Slovenskej republiky Peter Plavčan. V kruhu sme spievali Slovenské mamičky. Pred štadiónom nás čakala rodina a fanúšikovia – objímali sme sa, fotili sa s pohárom a medailami. Všetko vyvrcholilo oslavou na pódiu, všade boli pripravené atrakcie. Pod pódiom bola hŕstka slovenských fanúšikov, spievali sme tradičné hity a celá zábava trvala asi hodinu. Bolo to veľmi pekné a nezabudnuteľné. Aj v autobuse sme oslavovali, lenže museli sme trošku „sušiť“, keďže bolo veľa púmp zatvorených. Nakoniec sme pri Brne jednu našli a oslavovali sme celú cestu až do Bratislavy. Všetci sme si to naplno užili.
O dva roky sú majstrovstvá sveta na Slovensku. Hoci je to ďaleko, viete si predstaviť, že by ste znovu štartovali v drese Slovenska?
– Dva roky sú dlhá doba. Keby boli každý rok, je to iné. No je to pre mňa ďalšia výzva, možno ešte väčšia, ako bol turnaj v Českej republike, keďže budeme hrať doma. Už by mohli prísť zasa ďalší fanúšikovia či priatelia.
Vy ste Žilinčan, ale hokejbal ste niekoľko rokov hrávali v Nitre. Teraz sa vraciate domov. Asi vás mrzí, že práve v Žiline nie je extraligové družstvo...
– Robo Kašša s Milanom Ladiverom si dali za úlohu vrátiť Žilinu na extraligovú mapu. Mojím snom je zahrať si v žilinskom drese. Nebude to však možné už od tejto jesene kvôli administratívnym záležitostiam, ale ja verím, že v tej ďalšej sa to už podarí.
V čom konkrétne je problém?
– Hráči majú registráciu v iných kluboch a pravidlo prestupov platí do konca marca. Baráž sa hrá už v tomto období, takže to nie je možné. Ale ako som povedal, asi sa o to pokúsime budúci rok, aby sme postavili mužstvo do baráže. Veľkou výzvou je nové ihrisko v športovej hale na Bôriku – v Korytnačke. Bude kryté, s vynikajúcim povrchom a plexisklom. Určite urobíme maximum, aby sa Žilina do extraligy vrátila. A taktiež verím, že by to mohla byť definitívna rozlúčka s kariérou legendárneho Roba Kaššu (smiech). Možno by sme ho ukecali na túto súťaž a aj keď možno nie na všetky zápasy, tak aspoň na niektoré.
