Ste známou sopranistkou, ktorá má za sebou množstvo skúseností na svetových pódiách. A to aj napriek vášmu veku. Skúsme sa ale dostať na úplný začiatok, kým ste sa spevu nevenovali na profesionálnej úrovni. Čo vás predurčilo, aby ste začali spev študovať, respektíve, mali ste doma zázemie, ktoré vás k tomuto kroku inšpirovalo? Aké bolo vaše detstvo?
- Začala som spievať v folklórnom súbore „Jedľovina“ keď som mala 4 roky. Takže spievam a cestujem už naozaj dlho, ale vtedy ma vôbec nenapadlo, že by som sa mohla spievaním aj živiť. Okrem ľudového spevu som iný nepoznala. Mojím idolom bola moja zubárka, a to som aj chcela robiť, byť stomatológ.
Začínali ste s klavírom, neskôr u vás vyhral spev. Venujete sa klavíru dodnes, prípadne inému hudobnému nástroju?
- Samozrejme, aj naďalej sa venujem klavíru. Toho by som sa nikdy nevzdala a som rada, že to bol môj prvý výber. Teraz to naozaj môžem doceniť. Je to jediný nástroj, na ktorý viem hrať... Teda ak do toho neprirátam aj to, že niekedy viem celkom pekne zahrať aj na nervy (smiech).
Spev ste študovali na Konzervatóriu v Žiline a na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Vaše ďalšie kroky viedli do Poľska – na Hudobnú akadémiu Feliksa Nowowiejského v meste Bydgoszcz. Na čo vás tieto štúdia pripravili?
- Moje štúdium na Slovensku postavilo pilier mojej hudobnej výchove a moju lásku k spievaniu, a stala som sa tým, čím som teraz. Do Poľska som sa dostala cez ERASMUS. Mala som mať trojmesačný pobyt (výmenu) a zostala som skoro 10 rokov. Štúdium som ukončila v roku 2009. To bol veľmi dôležitý rok v mojom živote. Debutovala som v Národnej opere vo Warszawe a začala som vyučovať na Akadémii umení.
Bolo to náročné „obetovať“ svoj čas a mladé roky drine a štúdiu, alebo ste to brali ako samozrejmosť a, ako sa povie, nikto vás nemusel do ničoho nútiť?
- Nikto ma do ničoho nemusel nútiť a nepociťujem, že by som musela aj niečo obetovať. Je to moja voľba, som šťastná a za nič na svete by som to nevymenila.
INGRIDA GÁPOVÁ (1983)
Študovala spev na Konzervatóriu v Žiline a na Akadémii umení v Banskej Bystrici.Jej ďalšie kroky viedli do Poľska – na Hudobnú akadémiu Feliksa Nowowiejského v meste Bydgoszcz, kde absolvovala v triede prof. Hanny Michalak.To predurčilo skutočnosť, že jej doterajšia spevácka kariéra sa odohrávala viac na zahraničných ako na slovenských pódiách.Gápovej historickým úspechom bolo, keď na londýnskej Händlovej súťaži 2015 získala prestížnu Selma D and Leon Fishbach Memorial Prize. Piesňovému repertoáru – najmä tomu slovanskému – sa Ingrida Gápová aktívne venuje aj v duu s poľským klaviristom Bartłomiejom Weznerom.
Historický úspech, ktorý ste dosiahli, bol, keď ste na londýnskej Händlovej speváckej súťaži pred dvoma rokmi získali prestížnu Selma D and Leon Fishbach Memorial Prize. Môžete nám priblížiť túto cenu a čo vo vašom odbore znamená? Samozrejme, zaujíma ma, čo znamená aj osobne.
- Súťaž Händla v Londýne bola moja prvá súťaž dávnej hudby, ktorá je zameraná iba na hudbu G. F. Händla. Som členkou dvoch barokových zoskupení v Poľsku, takže tento štýl mi je mimoriadne blízky. Po súťaži som dostala, samozrejme, veľmi veľa ponúk koncertov, recitálov a začala som spoluprácu s anglickou agentúrou. Pre mňa osobne je to, tak ako ste povedali, „historický úspech“.
Máte za sebou účinkovanie v množstve operných scén. Je niektorá, ktorá vám vyslovene prirástla k srdcu?
- Každá prirastie k srdcu a najviac tie, ktoré ešte len prídu.
Ak by sme mali priblížiť váš piesňový repertoár, je nejako ohraničený? Ak áno, čo je pre vás charakteristické, v čom sa cítite doma?
- Nie, repertoár nemám ohraničený. Spievam to, čo mi pasuje a to čo sa mi páči, ale najlepšie sa cítim v slovanskom repertoári.
Aké predpoklady by podľa vás mala mať dobrá operná speváčka? Či už fyzické, alebo psychické? Čo vám osobne pomohlo vo vašej kariére?
- Tak toto je individuálne. Každý je svojím spôsobom osobnosť. Keď som začala študovať operný spev, povedali mi, že nikdy nebudem stáť na javisku, lebo som nízka... no, trocha sa zmýlili. Čo mne pomohlo? Veľmi rýchlo sa učím, som flexibilná, trpezlivá, mám pevné nervy, viem, čo chcem a na javisku sa cítim ako ryba vo vode.
Ako je to podľa vás s vážnou hudbou na Slovensku? Roky žijete v Poľsku, môžete to porovnať, sú v tejto krajine podobné podmienky? Akým smerom sa uberá vážna hudba u nás, ak porovnáte niekoľko rokov dozadu, keď ste začínali? V čom sa situácia zmenila?
- Aj keď som sa zaujímala o hudobný život na Slovensku, sústredila som sa hlavne na to, čo sa deje v Poľsku. Teraz, keď som sa vrátila na Slovensko, kde aj žijem, dúfam, že sa dozviem o hudobnom živote viac a budem vám môcť odpovedať na vašu otázku v nasledujúcich rokoch.
Aké hudobné žánre počúvate vy? Či už v aute, v súkromí. „Točí“ sa váš hudobný vkus okolo vážnej hudby, alebo si „ulietate“ aj na iných žánroch?
- Moje srdce vždy bude patriť ľudovej hudbe, ale až po vážnej hudbe.
Aký je bežný deň sopranistky, opernej divy? Venujete sa nejakým záľubám, športu, máte na to vôbec čas? Jednoducho, ako vyzerá váš pracovný deň a, naopak, ako relaxujete?
- Úprimne hovorím, necítim sa ako „operná diva“. Chodím hrávať biliard a squash. Som zberateľ sukulentov a som kompletne závislá na knihách.
Aké sú vaše najbližšie plány? Čo pripravujete, čo vás čaká? Na čo sa možno aj vy osobne tešíte?
- Osobne sa teším na každý ďalší koncert alebo predstavenie.
V apríli si zaspievam Zerlinu v SND, v máji Susannu vo Varšavskej komornej opere, v júni vystúpim ako Zerlina v Národnej filharmónii vo Varšave, v júli opäť Susanna na Mozartovskom festivale vo Varšave, odkiaľ cestujem priamo do Fínska, kde ma čakajú 4 recitály a myslím, že to bude koniec tejto sezóny. Potom to, samozrejme, pokračuje, ale to by bolo na dlho.
